Denník N

33 rokov po: Vziať komunistov na kandidátku VPN bola chyba, v tomto mali kritici pravdu, tvrdí Peter Zajac

Foto N – Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Kto bol v službách podvodníka Mečiara? My alebo Kňažko? A vy sa ma po tom všetkom spýtate, či by sme si nepodali ruky? pýta sa jeden z lídrov revolúcie v roku 1989 Peter Zajac.

V seriáli 33 rokov po revolúcii prinášame počas novembra rozhovory s osobnosťami, v ktorých opisujú svoje životy za komunizmu a zároveň hodnotia, kam sa dostalo dnešné Slovensko v jednotlivých oblastiach.

Peter Zajac (1946) je literárny vedec, ktorý bol v novembri 1989 jedným zo zakladajúcich členov Verejnosti proti násiliu a neskôr poslancom parlamentu. Rozhovor je ukážkou z pripravovanej knihy rozhovorov s Petrom Zajacom, ktorá vyjde v roku 2023.

Dalo sa mesiace či roky pred novembrom 1989 vytušiť, že sa blíži obrovský zlom?

Nie. Režim v Československu bol v porovnaní s Poľskom, Maďarskom, Rumunskom, Bulharskom a Nemeckou demokratickou republikou iný v tom, že sa zásadne nemenil až do svojho konca. Nič na tom nezmenila dokonca ani nádejná návšteva hlavy Sovietskeho zväzu Michaila Gorbačova v Československu v apríli 1987.

Iná vec je, že vtedy už bola komunistická moc dutá ako bútľavý strom. Posledné roky žila len z obrazu svojej moci, z naháňania strachu, inak bola veľmi slabá. Do vedomia ľudí sa však toto poznanie dostávalo len veľmi pozvoľna.

Milan Kňažko vo svojej knihe S otvorenými očami tvrdí, že na jeseň 1989 sa stavil s Martinom Porubjakom a jeho manželkou o basu šampanského, že do troch rokov u nás ruština nebude povinná. Vraj mu povedali, že je blázon, ktorému preskočilo, ale nakoniec stávku prehrali.

Všetka česť, ak to vedel alebo tušil, ja som to videl inak. V tom čase som rád sledoval diskusie na rakúskej stanici ORF, ktoré moderoval Paul Lendvai. Debatovalo sa tam okrem iného aj o režimoch vo východoeurópskych krajinách. Pozýval si z nich zaujímavých hostí, ale z Československa tam do roku 1989 vystupovali len emigranti.

A zrazu tam mal Václava Klausa. Relácia sa volala Studio OST. Ešte aj dnes sa dá pozrieť na YouTube.

To bol šok. Klaus sa tam ako prvý človek z Československa objavil 12. novembra 1989, len pár dní pred revolúciou, v čase, keď už prebehli zmeny v Poľsku, Maďarsku a padol Berlínsky múr. Rozprával veľmi obozretne a obhajoval vtedajšie pomery v Československu s tým, že reformy v našej krajine treba robiť pomaly.

Pár dní po začiatku revolúcie som ho zrazu videl v pražskom divadle Laterna magica, kde viedol diskusiu až do príchodu Václava Havla. Ešte aj tam hovoril: „Páni, stratégia pre dnešok znie – spomaliť.“ Ja som si myslel opak – že treba čo najviac zrýchliť.

Boli ste súčasťou disentu?

Nie, vždy som sa pohyboval skôr v sivej zóne. Nemal som toľko odvahy ako disidenti, hoci som sa s viacerými poznal a stretával. To, kde sú ideologické hranice režimu, som testoval skôr v práci ako literárny vedec. Pokúšal som sa ich rozširovať. Niekedy neúspešne, inokedy úspešne.

Dostali ste sa k Charte 77?

Vedel som, že existuje, ale v tom čase som nemal dosť odvahy na podpis. Skôr som mal opačný problém. Rovnako som nepodpísal v roku 1989 ani Několik vět.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

17. november

Rozhovory

Slovensko

Teraz najčítanejšie