Rapper Vladimir 518: Vydávanie kníh je najlepšie feťáctvo informácií, aké som zažil

Stretnú sa rapper, tvorca grafitov, vydavateľ kníh a nadšenec architektúry. Znie to ako začiatok zložitého vtipu, v skutočnosti ide o charakteristiku Vladimira 518.

Hoci si hiphop prirodzene spájame s témou mesta a rapperi vo videách často rozhadzujú rukami pred kulisami budov, u Vladimira záujem o architektúru a urbanizmus prerástol do úplne iného levelu.

Jedným z najväčších počinov (a dnes už labuťou piesňou) vydavateľstva BiggBoss, ktoré spoluzakladal, je výpravná dvojzväzková publikácia Architektura 58-89, mapujúca predrevolučnú stavebnú kultúru v Česku.

Má za sebou aj koncipovanie úspešnej série publikácií o subkultúrach Kmeny, pôsobil aj ako ilustrátor, tvorca komiksov, magazínov či scénografií. Preto neprekvapí, že s českým rapperom som sa rozprával na dizajnérskom podujatí – konkrétne na Eastern Design Conference v Košiciach.

Pohybujete sa na rozmedzí hudby, grafitov, dizajnu, architektúry a urbanizmu. Včera som si pustil video k skladbe The Message od skupiny Grandmaster Flash and the Furious Five z roku 1982. Už tam to všetko je: mesto, verejný priestor, grafity aj hiphop. Prečo je váš záber taký široký?

Napätie tejto multidisciplinarity je zaujímavé. Nikdy som nebol karierista a nešlo mi o to, aby som bol ešte slávnejší, úspešnejší či rešpektovanejší. Vždy som robil to, čo ma priťahovalo a zaujímalo. Aj keby ma to malo poškodzovať. Keď totiž človek sedí na viacerých stoličkách, tak ho to poškodzuje. Naopak, keď sa dôsledne venujete jednej veci a natlčiete to spoločnosti do hlavy, tak sa to zúročí. Mňa však tie rozmanité veci priťahovali, potreboval som ich vidieť a ovládať. Tak som za nimi šiel.

Druhý dôvod je, že urbánna kultúra bola už pri svojom vzniku – a dobre, že ste spomenuli Grandmastera Flasha – práve takto koncipovaná. Išlo o jednu z dekád, keď sa objavili komplexné disciplíny. Podobne, ako to bolo predtým pri avantgardných štýloch, kde sa takisto kombinoval grafický dizajn s tancom, hudbou, expresívnym maliarstvom a literatúrou. Bolo to tak aj v renesancii. Nikto nevyčíta renesančným umelcom, že sa zaujímali o kresbu, architektúru a ďalšie veci. Ja som sa rozhodol, že sa v živote nebudem obmedzovať a nebudem kalkulovať. Výsledkom tohto nekalkulovania je môj roztrieštený prístup a bláznivý eklektizmus, ktorý je slobodný.

V Amerike vyšla mestská kultúra a hiphop z černošského „geta“. Situácia v socialistickom a porevolučnom Československu bola iná. V skladbe Jižák (1984) od skupiny Manželé, ktorú remixovala aj vaša kapela PSH, išlo o pražské sídlisko. V čom sa tieto dva mestské svety prelínali a v čom sa líšili?

Myslím, že toto rozprávanie o pôvode hiphopu z geta a o výnimočnosti tohto autentického priestoru by sme už mohli opustiť. Dôkazom toho, že tento fenomén je platný kdekoľvek na svete, v akýchkoľvek časoch a akejkoľvek situácii, je jeho globálny úspech. Každý žije v nejakom gete. Moje geto bola usporiadanosť, priemernosť a opatrnosť. Som z rodiny, ktorá je extrémne usporiadaná a precízna. To bolo moje geto.

Getom boli aj sídliská, komunizmus a chudoba. Keď sa na to pozriem z dnešného pohľadu, tak som žil v skromných podmienkach. Mal som jedny topánky, dvoje tepláky a jedny džínsy, pri ktorých mi mama stále pripomínala, koľko stáli. Z dnešnej optiky sme boli sociálny prípad. Ide teda skôr o zadefinovanie, z čoho pramení potreba mladého človeka vyjadriť sa. V americkom gete to bola skutočná chudoba, drogy a kriminalita. Pre nás to bolo niečo iné, ale potreba vyjadriť sa bola rovnako silná a autentická.

Kedy sa to prirodzené prelínanie hiphopu, ulice a mesta u vás zmenilo na aktívny záujem o urbanizmus? Bol tam nejaký iniciačný bod?

Bol. Je to rok 2001, keď vyšla platňa Repertoár našej skupiny PSH, na obale ktorej je električka a paneláky. Práve vtedy zomrel najväčší český architekt druhej polovice 20. storočia Karel Prager. Niekoľkí z našej skupiny graffiti writerov vtedy išli na jeho výstavu. Robil ju ešte on sám, no počas prípravy zomrel a výstava bola realizovaná ako posmrtná.

Prišiel som tam a cítil som, že ma tá vec zaujíma. Videl som, že je to niečím unikátne. A došlo mi, že to, o čom hovoríme my v takzvanom urban arte, či už sú to grafity, alebo rap, je tu takisto prítomné. Akurát vo vyššej a v sofistikovanej podobe. Problematika je však úplne rovnaká. Čiže: mesto, vzťahy jednotlivých stavieb, ulíc, drobného i veľkého dizajnu, umenia, urbanizmu a tak ďalej. Vtedy mi to došlo, hoci som si to uvedomil až spätne.

Zostavili ste výpravnú a zatiaľ najobsiahlejšiu publikáciu o predrevolučnej architektúre, hoci nepochádzate z akademického ani výskumného prostredia. Na začiatku dvojzväzkovej knihy Architektura 58-89 sa konštatuje, že ide o aktivizmus. Prečo takýto rozsiahly projekt musí robiť aktivista? Aká je situácia v Česku v oblasti historického mapovania architektúry?

Situácia je aktuálne už dobrá. Pred pätnástimi rokmi, keď som s tým začínal, to tak nebolo. Vládla bizarná situácia, keď musel aktivista zvonku aktívne presadzovať informovanie a budovanie vzťahu k architektúre pred rokom 1989. Samozrejme, robili to aj niektorí kunsthistorici, ale bolo ich málo a boli osamotení. Ja som im zvonku prišiel na pomoc, spojili sme sa a dodnes sme priatelia. V priebehu práce na projekte, ktorý naozaj trval pätnásť rokov, sa situácia našťastie diametrálne zmenila.

Dnes už predrevolučná architektúra nie je nadávka. Naopak, venuje sa jej veľa ľudí na rôznych úrovniach vrátane tých najvyšších – ČVUT, pamiatkový ústav, ústav dejín umenia, rôzne výskumné centrá. Študenti o tom píšu bakalárske práce a doktorandské štúdie. Stále však platí, že tento zborník architektúry je vlastne činom aktivizmu. Ten aktivistický prístup sa z toho nedá vymazať, pretože to pre mňa bola primárna motivácia. Nemal by som napríklad ambíciu robiť zborník funkcionalistickej architektúry. Mám ju rád, ale radšej si počkám, kým to urobí niekto iný, a kúpim si to. Tu som však mal pocit, že časy na to čakajú, a preto som sa do toho pustil.

Publikácia sa začína citátom od filozofa Miroslava Petříčka. Hovorí o tom, že spoločnosť zaobchádza so svojou minulosťou podľa toho, či ju vie využiť pre svoju budúcnosť. Vystihuje to aj náš prístup k tomuto obdobiu, ktoré je ideologicky zaťažené? Čo pre vás znamená tá Petříčkova myšlienka?

Ten citát pochádza z rozhovoru, ktorý som s ním urobil, a otvára celú publikáciu. Pýtam sa ho, čo je najdôležitejšie zistenie filozofie 20. storočia. A on mi odpovedá práve toto. Že si z histórie berieme len to, čo nás zaujíma vo vzťahu k budúcnosti. Je to veľmi zaujímavý mechanizmus. Takto funguje aj mozog jednotlivca – veci, ktoré nepoužívame a nezaujímajú nás vo vzťahu k tomu, čo nás čaká v budúcnosti, opúšťame a zabúdame na ne. To isté sa deje v spoločnosti. Je to selektívny, redukčný a istým spôsobom vypočítavý proces.

Mne sa však zdá, že je správny, pretože je evolučný. Je to súťaž o to, čo prežije. Pokiaľ nás teda napríklad zaujíma predrevolučná architektúra, tak to znamená, že chceme zistiť, čo s ňou urobiť. Ako sa k nej postaviť, ako prekonať dezinterpretácie, ktoré sú s ňou spojené. Nie je pravda, že ide o ideologickú architektúru. Zadanie a obsah mohli byť ideologické, ale