Denník N

Krv na prahu domu nežnosti

Foto - Andrej Bán
Foto – Andrej Bán

Ľudský cit a étos nenásilia našich revolucionárov z Novembra ’89 sme schopní oceniť iba v kontexte a v porovnaní s bezcitnosťou a násilím inde.

Tak ako po iné roky v tento deň, ani pri „tridsiatom treťom sedemnástom“ sa neviem (a nechcem) zbaviť myšlienok na dianie v okolitých krajinách. Sviatok slobody a demokracie si neviem užiť bez pomyslenia na tých, ktorí bojovali a bojujú o svoj holý život. Dnes je to Ukrajina, vtedy to bolo Rumunsko.

Áno, aj mojou formatívnou skúsenosťou boli naše novembrové námestia, plné občanov proti násiliu. To je však iba polovica spomienok.

Tá druhá, nemenej dôležitá, boli prvé telá zavraždených civilistov, prvé masové hroby, ktoré som vtedy uvidel. Stalo sa to iba štyristo kilometrov (asi toľko ako z Bratislavy do Košíc) smerom na juhovýchod, v rumunskom Temešvári. Neskôr som videl hrôzy Kosova, Afganistanu, Náhorného Karabachu či Haiti, toto bol však určujúci zážitok.

Zatiaľ čo u nás muži a ženy Novembra ’89 sedeli za okrúhlymi stolmi spoločne so súdruhmi z KSČ či KSS a niektorých z nich potom neprezieravo umiestňovali na kandidátku VPN, v Rumunsku sa diktatúra karpatského zlosyna Nicolae Ceaușesca zubami-nechtami bránila svojmu neodvratnému pádu.

Zatiaľ čo u nás odvtedy kritici vyčítajú revolucionárom prílišnú nežnosť, ja som im, naopak, vďačný za to, že sa to tu nezvrhlo na krviprelievanie.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

17. november

Komentáre

Teraz najčítanejšie