33 rokov po: Ľudia sú stále nenažraní, zabíja nás závisť, tvrdí zubár Ján Macko

Ján Macko (1954) pracoval 41 rokov ako zubár na východnom Slovensku. Po revolúcii v roku 1989 bol jedno volebné obdobie mestským poslancom za VPN v Prešove, neskôr sa stal členom DS.

V seriáli 33 rokov po revolúcii prinášame počas novembra rozhovory s osobnosťami, v ktorých opisujú svoje životy za komunizmu a zároveň hodnotia, kam sa dostalo dnešné Slovensko.

Aké pomery vás formovali?

Dosť skromné. Mama pochádzala z chudobnej rodiny, otec zo zámožnejšej. Jeho otec totiž odišiel do USA a posielal mu odtiaľ nejaké peniaze. Ja som sa o tom dozvedel až po jeho pohrebe, lebo rodičia sa v roku 1961 rozviedli a vyrastal som len s mamou.

Z Bajeroviec pri Sabinove, kde som stihol len prvý ročník základnej školy, v ktorom sme sa učili ukrajinsky, sme odišli na severnú Moravu a odtiaľ do Prešova, kde som vyrástol. Som jedináčik.

S mamou sme doma politiku neriešili, dokonca ešte aj počas revolúcie v roku 1989 ma odhovárala, aby som sa nejako angažoval. Bála sa o mňa, nechcela, aby som dostal po nose. Navyše mala pocit, že každá revolúcia aj tak požiera vlastné deti.

Pamätáte sa na začiatok okupácie v auguste 1968?

Jasné. Mal som 14 rokov a boli sme na námestí pri hoteli Šariš. Bol som zvedavý na to, čo sa deje. Boli tam vojaci z odľahlých regiónov Sovietskeho zväzu, ktorí sa nás prekvapujúco pýtali, kde sú. Nechápali, čo tam robia. Zrazu proti nám natvrdo vyštartoval tank a utiekol som. Mamu som tam v tej panike nechal.

Viete, čo som si neskôr želal? Aby prišiel čas, keď Československo anektuje Sovietsky zväz, teda obrátený stav. Napriek týmto udalostiam sme doma o politike nehovorili. K informáciám o režime som sa dostával postupne vlastnými silami. Napríklad cez starú mamu, ale aj jednu učiteľku na základnej škole pani Slaninkovú.

Keď som totiž nastúpil do novej školy, zrazu som dostával horšie známky. Časom som pochopil, že to súviselo aj s tým, že lepšie známky dostávali deti rodičov, ktorí niečo znamenali. Moji vlastne neznamenali nič. Pani Slaninková však bola férová.

Neskôr chodila ku mne ako pacientka so zubami a zložil som jej poklonu. Dodnes ju obdivujem za to, že hoci navonok musela hovoriť jedno, aj tak z nás vychovala relatívne normálnych ľudí s normálnymi pohľadmi na svet.

V roku 1973 ste odišli do Košíc na medicínu, kde ste vyštudovali za zubára. Lákali vás komunisti do strany?

Nie, nik ma tam nelákal. V tomto som taký blbec – poctivec. Vo svojej vtedajšej mladíckej naivite som vlastne dúfal, že strana si ma všimne. Vtedy fungovala nejaká čakacia doba kandidáta na vstup do strany, ale o mňa ani nezakopli. A ja som sa tam, samozrejme, aktívne nepchal.

Vlastne dodnes ľudsky chápem aj poctivých ľudí, ktorí do strany vstúpili, lebo chceli krajine pomôcť. Teda, za predpokladu, že potom neubližovali, neškodili, neudávali, nešplhali sa po chrbtoch iných.

Stará mama mi oveľa neskôr prezradila, že som bol akýmsi dostihovým koňom. Ľudia totiž uzatvárali stávku, či vôbec doštudujem. Veril mi snáď len jeden človek.

Prečo?

Všetci v okolí videli, že moji kamaráti po strednej škole šli pracovať. Ja som ďalej študoval, hoci sme nemali veľa peňazí. A kým kamaráti po večeroch hrávali karty, kde mali v banku aj 200 korún, ja som mal k dispozícii sedem korún denne, ktoré som minul na obed.

Mama už od môjho útleho detstva pracovala na zmeny v prešovských odevných závodoch. Keď mala poobednú zmenu, prichádzala domov v noci o pol jedenástej. Po škole som teda už od šiestich či siedmich rokov býval doslova bezprizorný.

Bývali sme v garsónke, a keď mama žiadala o väčší byt, odpovedali jej, že sa nemala rozvádzať. Videli sme, že množstvo vecí sa dalo vybaviť cez úplatky, ale mama to jednak nemala v povahe, jednak na to nemala ani finančne. Jej plat bol vtedy 600 korún.

Chodili ste do kostola?

Od presťahovania sa do Prešova nie. Súviselo to aj s tým, že naši sa rozviedli, čo sa cirkvi nepáči. To je tak, keď do manželstva zasahuje niekto tretí, v tomto prípade mamina svokra, teda moja stará mama po otcovi.

Keď som sa sám oženil, bolo mi jasné, že ako prvé musíme urobiť jediné – okamžite odísť žiť do svojho. Ak do vzťahu hovoria rodičia jedného z partnerov, býva z toho