Predstavte si, že aj ľudia, ktorých máte radi, vás idú unudiť k smrti, opisuje Jakub svoj život s ADHD

Jakub Kovács je 28-ročný slovenský biotechnológ, ktorý už tri roky žije a pracuje v Kodani.

Keď pred tromi rokmi po skončení vysokej školy nastúpil do zamestnania, začal mať výrazné zdravotné problémy. Trpel silnými úzkosťami, nespavosťou, k čomu sa pridružili aj fyzické symptómy.

Séria vyšetrení nepriniesla žiadny výsledok. Až pri čítaní jednej knihy si uvedomil, že má typické prejavy ADHD – poruchy pozornosti spojenej s hyperaktivitou. Diagnózu mu nakoniec potvrdili aj testy.

V rozhovore hovorí o tom:

• čo uňho viedlo k prvým symptómom ADHD,
• či sa porucha pozornosti prejavovala už v škole,
• ako mu ADHD komplikuje vzťahy,
• ako prebiehala diagnostika v Dánsku,
• čo okrem liekov mu dnes najviac pomáha,
• prečo si dnes nevie predstaviť návrat na Slovensko.

Ako ste sa dostali do Dánska?

Ako osemnásťročný študent som odišiel na leto pracovať do Škandinávie. Kúpil som si letenku a potom som stopoval a hľadal si prácu. V Nórsku som robil v reštaurácii, potom som bol na Islande. Vždy ma fascinovalo cestovať nadivoko. Nakoniec som sa takto zatúlal až do Kodane, kde sa mi strašne zapáčilo. To mesto mi pripadalo také čarovné, až som si povedal, že tam raz musím prísť žiť.

Vždy som chcel ísť študovať do zahraničia, lebo som mal pocit, že so svojím odborom – biochémia – nemám na Slovensku absolútne žiadnu šancu na uplatnenie.

Biochémiu ste vyštudovali na Slovensku?

Nie, študoval som ju v Prahe, bolo to bakalárske štúdium. Následne som vyštudoval v Dánsku biotechnológiu, tam som získal titul inžiniera.

Dnes pracujem ako fermentačný vedec v spoločnosti Christian Hansen v Kodani. Vyvíjam a kontrolujem industriálne fermentácie.

Kedy ste začali vnímať, že ste v niečom zásadne iný ako ostatní?

Keď sa na to pozerám spätne, tak si uvedomujem, že to tak bolo celý môj život. Ale zaujímať sa o to, či mi niečo je, som začal pred tromi rokmi, keď som nastúpil do svojej prvej práce. Vtedy som začal mať výrazné zdravotné problémy.

Ako sa prejavovali?

Začali sa zvláštnymi telesnými symptómami. Takmer som prestal vidieť na ľavé oko, nemohol som spať, mal som silné úzkostné stavy. Nevedel som pochopiť, čo sa deje.

Najprv som si hovoril, že to možno nič nie je, že je to asi dôsledok silného stresu z veľkej zmeny. Nechápal som však, prečo som sa zrazu nedokázal na nič sústrediť. Keď som čítal knihu, mal som také búšenie srdca, že som musel prestať. Nemohol som pracovať. V práci som sa skrýval, chodil som skôr domov. A pritom to bola moja vysnívaná práca.

V škole ste žiaden problém nikdy nemali?

Nikdy. Práve to je dôvod, prečo som súhlasil s týmto rozhovorom. Myslím si, že veľmi veľa ľudí je nesprávne diagnostikovaných, lebo povedia, že v škole nemali problém.

Ja som v škole nikdy nedával pozor na predmetoch, ktoré ma nezaujímali, a na tých, ktoré ma zaujímali, som sa nemusel snažiť dávať pozor – bolo to skoro ako hyperfixácia. Čo sa týka testov a známok, domácich úloh, jednou z výhod ADHD je vysoký podiel kreativity. Dokážete si nájsť cestičky a okľuky, ako sa cez tieto systémy dostať bez veľkej námahy.

Čiže ste svoje ťažkosti so sústredením šikovne zakamuflovali. Nikdy ste ako dieťa ani neboli na diagnostike?

Nie, ale môj brat bol. Má takisto ADHD, ale on mal problémy už v škole. Žiaľ, ľudia si často začnú všímať, že sa niečo deje, až vtedy, keď prídu problémy v produktivite. Problémy v živote nikoho nezaujímajú, len problémy s pracovným výkonom. Až vtedy sa o to začne trochu zaujímať aj zdravotnícky systém.

Ani vaši rodičia si neuvedomovali, že niečo nie je v poriadku?

Nie. Uvedomovali si to u brata. Snažili sa mu pomôcť, vystriedal viaceré školy, ale slovenský systém na deti s ADHD nie je vôbec pripravený. Mám pocit, že to dodnes berú podobe ako v Číne – že je to problém disciplíny. Myslia si, že keď dieťa pošlú do rohu, tým to vyriešia. Tak sa to riešilo aj s mojím bratom. A to nikdy nedopadne dobre.

Nechodil vtedy aj na terapiu?

Chodil nejaký čas k psychologičke, ale keďže to veľmi nepomáhalo, potom sa to už neriešilo. Až teraz, keď už mám prečítaných kopec kníh o ADHD, viem, aká je to komplexná porucha a koľko oblastí života zasahuje. Naozaj sa to nedá vyriešiť pár sedeniami u psychológa.

Ako sa u vás táto porucha prejavuje v každodennom živote?

Hlavný rozdiel oproti iným ľuďom je podľa mňa v tom, že ja sa cítim vo svete ako v rozzúrenom oceáne. Čokoľvek sa stane, hneď to so mnou metá na všetky strany – každý impulz, každý vzruch, každá myšlienka, každý nápad, jednoducho čokoľvek.

Keď mi niečo napadne, dokážem nad tým premýšľať 12 hodín v kuse bez toho, aby som spal, jedol – až kým to nedovediem do perfektného nápadu. No hoci si to premyslím do detailov, už to nezrealizujem.

Prečo?

Lebo už z toho nedostanem žiadny dopamín. Samotné premýšľanie bolo pre mňa tou odmenou – dopamínom pre môj mozog.

Aj preto mám pocit, že žijem v oceáne myšlienok a emócií, ktoré navonok vôbec nevidieť.

Aj Alena Spálenská, s ktorou sme mali rozhovor v Denníku N, z vlastnej skúsenosti hovorí, že ADHD nie je len o nepozornosti, ale aj o tom, že máte zosilnené emócie.

Presne tak. Pozornosť sa v dá v podstate aj natrénovať. Napríklad ja hodinu denne meditujem. Len preto, aby som si cvičil mozog a aby som sa trochu stabilizoval. S pozornosťou už dokážem bez problémov pracovať, dokážem prečítať knihu aj v práci sa viem dobre sústrediť a nerobím chyby. Nikto z kolegov si na mne nikdy nevšimol, že by som mal problém s koncentráciou. Najviac mi však komplikuje život to, čo sa deje v mojom vnútri, keď sa snažím skorigovať všetky svoje emócie, ktoré nonstop zažívam.

Nerobí vám problém aj takýto rozhovor, ktorý teraz vedieme? Musíte sa hodinu pozerať do obrazovky a na druhej strane občas prebehne môj kocúr. Neruší vás to?

Nie, možno je to zvláštne, ale veci, ktoré iných ľudí možno stresujú, mňa skôr upokojujú. A naopak. Napríklad tento rozhovor ma vôbec nestresuje.

Často som pokojný hlavne v situáciách, keď môžem byť trochu chaotický. Naopak, keď má byť niekde poriadok a pokoj, ako je to napríklad v knižnici, tam vyslovene trpím, ide ma z toho rozdrapiť. No keď som robil kuchára v závodnej kuchyni a prišlo naraz 200 objednávok, mal som pocit, akoby som si dal tabletku na upokojenie – bol som ako na obláčiku.

Vráťme sa teda k obdobiu, keď ste po nástupe do práce v Kodani začali mať vážne zdravotné problémy. Ako ste to vtedy riešili?

Išiel som k všeobecnému lekárovi. Keď som mu opísal svoje symptómy, skontroloval ma a povedal mi, že je všetko v poriadku – fyzicky mi vraj nič nie je. Bojoval som s tým asi 4-5 mesiacov. Nakoniec som za ním prišiel znova a povedal, že naozaj nie som v poriadku, mám veľmi zvláštne telesné symptómy a nech ma aspoň pošle k neurológovi. Úzkosti, ktoré môžu sprevádzať ADHD, sa totiž dosť často somaticky prejavujú ako roztrúsená skleróza. Naozaj to tak chvíľu vyzeralo. Neurológ ma vyšetril pomocou magnetickej rezonancie a tiež mi povedal, že mi nič nie je.

Čo teda nasledovalo?

Mal som šťastie, že som si už predtým prečítal viacero kníh, kde sa hovorilo o somatických prejavoch psychických problémov. Išiel som preto k psychológovi. Postupne som vystriedal piatich psychológov, všetci mi diagnostikovali úzkostnú poruchu. Nič sa však zásadne nezlepšovalo. Doma mi trochu pomáhali aspoň meditácie a rôzne relaxačné techniky, ktoré som sa naučil. No len čo som išiel do práce, úzkosti boli naspäť. Znova som bol na bode nula.

Potom som si však prečítal knihu od Gabora Matého Scattered Minds, čo je vlastne kniha o ADHD (vyšla aj v českom preklade ako Roztěkaná mysl – pozn. red.). Po prvých troch kapitolách som mal pocit, že čítam svoju biografiu. Maté nehovorí o ADHD ako o čisto genetickej poruche. Aj u mňa sa ťažkosti začali prejavovať až po tom, čo v mojom živote nastali veľké stresy, kým predtým som ani nemal pocit, že mám nejaký výrazný problém.

Všetko v tej knihe mi dávalo obrovský zmysel. Preto som následne šiel na diagnostický test na ADHD.

Dá sa to len tak?

Nie, ani v Dánsku to nie je také ľahké. Štandardne sa na to čaká 60 týždňov. Ako som počul od kamarátov s ADHD, na Slovensku je to ešte horšie.

Našťastie robím pre spoločnosť, kde máme súkromnú zdravotnú poistku. No aj súkromná firma mi dala termín štyri mesiace.

Čo potom ukázal test?

Test má tri kategórie a v každej môžete dostať najviac šesť bodov. Ja som dostal tri šestky. Bolo jasné, že mám ADHD.

Čo bolo potom? Nasadili vám lieky?

Lieky som nikdy nechcel, ale vtedy som už bol na tom naozaj dosť zle, bol som strašne unavený. Rozhodol som sa preto, že to vyskúšam. Štandardne vám ako prvý dajú metylfenidát. Problém však je, že sa nevie, ako bude na toho-ktorého človeka účinkovať. Mne tie lieky robili strašný problém. Mal som pocit, akoby som si dal nejaké drogy, nedokázal som sa zastaviť, mal som silné úzkosti. Prvý psychiater však s tým nechcel nič robiť, mal som pocit, že ma nepočúva.

Tak som išiel k druhému. Ten mi predpísal iný liek s účinnou látkou lisdexamfetamín, ktorá na Slovensku ešte ani nie je registrovaná. Je to aktuálne najmodernejší a najdrahší liek na ADHD.

Ten u vás zabral?

Áno. Je to ako iný svet. Keď si ho dám, zrazu zistím, že hoci stále mám svoje emócie, dokážem s nimi existovať. Nehádžu ma zo strany na stranu ako vlny na mori. Spomalí sa mi mozog, spomalia sa myšlienky, dokážem v hlave udržať mentálny obraz niečoho dlhšie ako len stotinu sekundy. Keď som sa predtým pozrel do mapy, dokázal som ten obraz udržať v hlave iba pol stotiny sekundy – bol to len preblesk. Ale tento liek ma akoby uzemní, dokážem potom aj lepšie komunikovať s ľuďmi – nemám napríklad takú potrebu sa stále úzkostlivo usmievať na druhých ľudí.

Lepšie sa mi pracuje. Predtým, keď som sa snažil pracovať, bol som stále v kŕči – predstavte si, že sa pokúšate čítať knihu a niekto vám pritom šticuje vlasy. Tak nejako sa cítim bez liekov. Aby som sa dokázal sústrediť, musel som sa zatnúť, aby som necítil tú bolesť a všetky tie vnemy.

Chodíte aj na psychoterapiu?

Áno. Teraz chodím k psychoterapeutke, ktorá sa špecializuje na túto poruchu, navyše sama má ADHD. Prvýkrát je to človek, ktorý mi naozaj rozumie. Keď jej niečo poviem, viem, že presne chápe, čo tým myslím a čím si prechádzam. Pozná iné spôsoby, ako riešiť tieto problémy – iné veci totiž pomáhajú človeku s úzkosťou a iné človeku s ADHD.

Od svojej terapeutky tiež viem, že 90 percent pacientov s ADHD prichádza za lekármi práve s úzkosťou alebo s depresiou. Buď majú depresiu z toho, že sú vyhorení a totálne vyčerpaní, alebo úzkosť z toho, že sa snažia držať svoj život pohromade a stále sa im rozpadá. Ani psychológ, ktorý vás počúva, zvyčajne nepríde na to, že máte ADHD. Aspoň ja som ešte o takom prípade nepočul.

Vedeli o vašich problémoch od začiatku v práci?

Šéfke som to musel povedať. Jeden deň som tam prišiel a musel som hneď ujsť, lebo som dostal silný panický záchvat. Povedal som preto šéfke, že mi niečo je, netuším, čo to je, ale riešim to. Vravel som jej, že asi mám problém so stresom.

Ako to prijala? Boli ste v zamestnaní úplný nováčik.

Ona aj ostatní kolegovia boli extrémne podporujúci. Šéfka mi aranžovala projekty tak, aby mi vyhovovali. Vždy, keď som povedal, že niečo potrebujem, dostal som to. Naozaj vždy.

Máte teda skúsenosť, že mentálne problémy sú v Dánsku menej stigmatizované ako u nás?

Určite sú na tom v Dánsku lepšie. Špeciálne keď poviete, že máte problém so stresom, pokojne dostanete aj tri mesiace voľna. Len tak. Šéfka mi vždy povedala – okej, choď domov, nič sa nedeje.

Druhá vec však je, že kým problémy so stresom tu nie sú vôbec tabu, o psychických problémoch sa tu tiež veľa nehovorí. Myslím si, že aj tu sú stigmatizované rovnako ako všade inde. Oveľa viac je však akceptované, že ľudia môžu mať problém zvládnuť stres a berú si viac času pre seba.

Ako sa v Dánsku pristupuje k ADHD? Na Slovensku to mnohí dodnes považujú za „chorobu neposlušných detí, ktoré z toho aj tak raz vyrastú“.

Sú tu špecializované kliniky na ADHD – len v Kodani viem o troch – robia tam diagnostiku, liečbu, tréningy sociálnych zručností, implementujú všetky moderné praktiky zo sveta. Začínajú sa tu o to viac zaujímať, no aj tu sa na termín u psychiatra aktuálne čaká 70 – 80 týždňov. Napriek tomu si však myslím, že to tu funguje lepšie ako na Slovensku. Usudzujem to na základe skúseností môjho brata.

Tak si predstavme, že by ste sa teraz mali vrátiť na Slovensko, kde liek, ktorý beriete, ani nie je registrovaný.

Poviem úprimne, táto predstava ma dosť desí. Uvedomujem si, že ma to tu istým spôsobom zamklo. No na druhej strane si uvedomujem aj to, že ADHD nie je ani tak porucha človeka, ale skôr jeho nesúlad s prostredím. Aj preto si myslím, že je lepšie riešiť to psychologickou intervenciou a zmenou prostredia než liekmi.

Myslíte to tak, že by ste mali zmeniť svoj stresujúci životný štýl?

Áno, momentálne sa o to snažím. Viem, že keby som – povedzme – piekol chlieb alebo koláče v malej pekárni, mal by som blízko seba prírodu a pár zvierat, asi by som bol viac v pohode. Pravdepodobne by som tie problémy ani nemal. No na druhej strane neviem, ako by som potom žil v spoločnosti. Mladí ľudia dnes nežijú pri lese a nezakladajú si odľahlé pekárne.

Mám pocit, že pre človeka s ADHD mozgom je náročné prispôsobiť sa spoločnosti, v ktorej dnes žijeme. Moja psychologička to volá „Lamborghini brain“.

Čo to znamená?

Keď mám možnosť byť v pohybe, v kontakte s prírodou a s ľuďmi, teda keď mám splnené všetky tieto svoje dôležité potreby, potom mám pocit, že dokážem byť trikrát kreatívnejší než iní ľudia.

Asi nemôžeme všetci odísť piecť chlieb, aj keď by sme sa pri tom cítili lepšie.

Nemôžeme, ale mohlo by to byť aspoň viac normalizované. Možno by malo byť v pohode byť pekár namiesto práce v korporáte. Hlavne keby to bolo porovnateľné finančne.

Takže cítite na sebe tlak spoločnosti, ktorá očakáva, že máte byť úspešný, výkonný, kreatívny. Aj to vám spôsobuje stres?

Jasné, ale je v tom aj môj egoistický tlak na seba, lebo aj ja chcem niečo dosiahnuť. No tlak spoločnosti je naozaj nesmierne silný. Ľudia dnes musia fungovať vo svete desaťtisícich vnemov. Keď ma do toho ľudia tlačia – a tlačia ma, pretože oni sami takto žijú –, potom kolabujem. Takže sa stáva, že tri týždne neodpíšem na správu. Lebo viem, že ak sa pozriem do telefónu, natoľko mi to rozvíri myšlienky, že mi to zničí deň.

Aj vaše okolie muselo už dávnejšie postrehnúť, že sa s vami niečo deje. Ako potom reagovali vaši blízki, kamaráti a známi, keď ste im povedali, že máte ADHD?

Ako ktorí. Najbližší priatelia sú veľmi podporujúci, aj keď cítim, že sa mi dá ťažko porozumieť. Stretol som sa aj s odpoveďou: „Ale veď to neexistuje.“ Pravdupovediac, neviem, ako to vnímajú iní, no mám pocit, že mnohí to berú ako výhovorku. Aj keď mi to možno priamo nepovedia, občas to tak cítim. S najväčším pochopením som sa stretol u ľudí, ktorí tiež majú túto diagnózu. Ale naozaj neviem, ako sú moje interakcie vnímané. Dosť z toho, čo hovorím, je ovplyvnené tým, ako sa vidím ja. Vždy, keď na niečo zabudnem alebo niečo pokazím, samozrejme, že si len nemávnem rukou a nepoviem: „Ach, to je len ADHD.“ Najprv sa za to pekne mentálne prefackáte.

Prejavovalo sa ADHD aj vo vašich vzťahoch?

Áno, veľmi výrazne. Možno 90 percent problémov zažívam práve vo vzťahoch. Buď obsesívne premýšľam o svojich kamarátoch, čo je dosť problém vo vzťahu k dievčatám, alebo o nich nechcem premýšľať vôbec. Každý jeden vzťah, ktorý som začal, sa skončil tým, že mi to už nič nedávalo – jednoducho som sa nudil alebo som to dotiahol do kolosálnej drámy. A bolo to hrozné, pretože som tých ľudí mal naozaj rád. Predstavte si, že vás vaši kamaráti idú unudiť k smrti. S tým sa žije veľmi ťažko.

Nechcete ísť von s kamarátmi, pretože idú robiť niečo, čo vás nezaujíma, alebo preto, že ste týždeň nedokázali zastaviť hlavu a potrebujete ticho. Začnete sa izolovať, oni vám to potom vyhadzujú na oči. Často nevedia pochopiť, že kým oni zvládnu niečo lusknutím prstov, u mňa to vyžaduje týždenné úsilie. Neznášam napríklad, keď mi niekto zrazu zmení plány. Ak mám ísť niekam večer, rozmýšľam nad tým tri dni dopredu, a keď mi niekto ten plán zrazu zmení, mám záchvat hnevu. Tá agresia však vždy zostáva vnútri.

Toto je len zlomok emócií. Všeobecne by som to opísal tak, že sa vo vzťahu k iným ľuďom vo vnútri cítim ako trojročné dieťa – tak to opisuje aj Gabor Maté.

Nie je aj preto dôležité povedať iným o tom, že máte ADHD? Napríklad môj syn mal učiteľa s ADHD. Keby žiakom o svojej diagnóze nepovedal, niektoré jeho reakcie a prejavy by si mohli vysvetliť ako aroganciu alebo hrubosť. Nakoniec s ním mali výborný vzťah. Vy ste nemali podobnú skúsenosť?

Mne to určite pomohlo v práci. No inak mám pocit, že to ľudia okolo mňa vnímajú skôr ako moju povahu. Uvedomujem si, že aj ja som to u svojich kamarátov s ADHD bral podobne – že je to vlastne ich chyba, že mi skáču do reči, menia plány, chodia neskoro…

Čo by teda podľa vás mal vedieť o ADHD bežný človek, ktorého sa to možno osobne netýka?

Je dobré vedieť, že existujú ľudia s určitým typom mozgu, ktorí nie sú nijakým spôsobom narušení, len fungujú inak ako ostatní a majú talent na iné veci. Každý má svoje silné a slabé stránky. Prial by som si, aby sa ľudia sústreďovali na silné stránky druhých, aby sme sa vedeli nejakým spôsobom spojiť. V dnešnej spoločnosti sa najviac cení, že človek príde načas, pracuje 12 hodín denne a dostáva dobrý plat. Podľa mňa by bolo lepšie, keby sa začala oceňovať individualita každého človeka.

Keď niekomu poviem, že mám ADHD, chcel by som, aby to nebral ako moju výhovorku napríklad za to, že chodím neskoro. Ale aby to bral ako moju vizitku, snažil sa to pochopiť a využiť to, v čom som dobrý.

Keď už beriete lieky, zvládate aj vzťahy lepšie?

Ani nie, v tom to veľmi nepomáha. Ani tieto lieky nie sú zázračnými pilulkami, ktoré všetko vyriešia, aj keď si to mnohí takto predstavujú. Lieky môžu byť vaším priateľom, no aj najväčším nepriateľom.

Ako to myslíte?

Môj deň sa zvyčajne začína rannou polhodinovou meditáciou, potom si polhodinu píšem denník o tom, ako sa cítim, následne si píšem denný plán s určenými prioritami. To znamená, že všetky organizačné funkcie mozgu musia ísť von na papier, aby som sa nimi cez deň nemusel zapodievať. Pretože pri tom, ako funguje mozog človeka s ADHD, sa tieto veci nedajú riešiť za pochodu.

Keď si ráno dám tabletku, urobím všetky spomínané veci a dodržím všetko, čo mám naučené z terapie, potom mi liek spraví ten deň desaťkrát lepším. Pretože sa na všetky tie veci dokážem sústrediť. Tento liek vás akoby zamkne na jednej ceste. Ak si ráno vyberiete dobrú cestu, liek vás na nej udrží a nepustí vás do chaosu. No ak sa ráno napríklad zaseknete na myšlienke, že vás niekto vytočil, potom v tom môžete zostať zaseknutý celý deň.

Takže je to vlastne každodenná drina?

Áno. Musíte si nainštalovať do mozgu všetky tie dobré návyky – tvrdou robotou.

To je tá vaša úloha. Čo by však mohla urobiť spoločnosť pre to, aby sa ľudia s ADHD cítili lepšie?

Zahodiť mobily. (smiech) Pre mňa je to ten najhorší objekt, ktorý v mojom živote existuje. Čo si budeme hovoriť, sociálne siete sú dopamín zadarmo.

Bolo by skvelé, keby sme sa prestali pretekať a začali spolu hľadať veci, ktoré majú zmysel. Aj ja, keď robím na niečom zmysluplnom, cítim sa oveľa lepšie. Napríklad keď som z dreva vyrezával darček pre kamarátku, tri týždne som bol úplne v pohode. Bola to zábava a stále ma to motivovalo, aby som pokračoval. No keď mi dáte vyplniť excelovú tabuľku, koľko má firma zarobiť na ďalšej tabletke, tak aj 30-krát za sekundu sa pozriem, čo je nové na Facebooku a nedokážem sa na tú úlohu sústrediť. Keď sa nudím a keď mi niečo nedáva zmysel, vtedy sú prejavy ADHD najsilnejšie.

V dnešnej spoločnosti mi chýba väčšia zmysluplnosť a väčšie spojenie medzi ľuďmi a prírodou. Mám pocit, že keby som žil v prehistorickej spoločnosti, kde sa ráno zobudíte a musíte sa postarať o prežitie – o jedlo, prístrešok, teplo a spojenie s inými ľuďmi – vtedy by som bol úplne v pohode. Asi aj preto takéto zážitky vyhľadávam dovolenky.

Chodíte do divočiny?

Toto leto som bol takto v Kirgizsku. Alebo chodím sám stopom do Nórska – nech je tam dážď, drsná príroda, nech si môžem sám loviť ryby na večeru.

Vtedy ste šťastný?

Áno. Vtedy nemám žiadne symptómy, úzkosti, nič.

Takže toto by mohla byť tá vaša cesta?

Áno, len ešte neviem, ako ju začleniť do svojho života.