Václav Havel po revolúcii predpovedal koniec samizdatu, to sa však nestalo
Historik Miroslav Michela prednáša na Univerzite Karlovej v Prahe a už 20 rokov pracuje aj v Historickom ústave SAV. Jeho osobný príbeh aj súčasné bádanie sa však spájajú aj s československými subkultúrami a samizdatom.
Samizdatový svet domácej alebo tajnej tvorby, ktorá v časoch neslobody fungovala napriek alebo vyslovene proti režimu, má hlboké korene. V bývalom Československu sa hovorí o samizdate v súvislosti s 50. rokmi a potom najmä s obdobím normalizácie, keď došlo k výraznému nárastu produkcie – množstvo autorov a autoriek vtedy nemohlo svoje texty oficiálne vydávať, a tak si začali vytvárať vlastné platformy. Medzi vtedajšími tvorcami nájdete aj mená ako Šimek a Grossmann a za samizdat môžeme považovať aj Gundžovníky Jula Satinského.
Svoje samizdaty si vydávali básnici, historici, humoristi, trampi, divadelníci, filozofi, pankáči, fanúšikovia sci-fi, čiže nešlo len o disent, teda o ľudí s jasným politickým programom, ale dá sa hovoriť o oveľa širšej kultúrno-spoločenskej opozícii. Hudobné samizdaty sa venovali rôznym žánrom od alternatívnej hudby cez metal, hard-core, pank až po ska. Svoje fanziny si vydávali aj fanúšikovia kapiel (napr. aj Olympicu alebo Mira Žbirku).
Nebol to teda len elitný, intelektuálny či literárny svet, ale zahŕňal množstvo smerov a odnoží.
Osobitnou kapitolou boli knižné edície a prepisy zakázaných kníh. Tie
