„V Dunajskej Strede nám ľudia v eufórii brali dresy, nemohli sme vyjsť zo šatne.“ Legendy macedónskeho futbalu aj o páde slávneho Vardaru
Druhý diel seriálu o balkánskom futbale.
V októbrovú nedeľu sme s Nikolom Gjurovským, futbalovým novinárom zo Severného Macedónska, dopoludnia prišli do kaviarne na okraji hlavného mesta Skopje. Mali sme sa stretnúť s Aleksandarom Bajevským, športovým riaditeľom Vardaru Skopje, najslávnejšieho futbalového klubu v krajine. Z krátkeho rozhovoru s Bajevským však boli rozhovory rovno dva.
V rovnakej kaviarni totiž práve sedel aj Saša Čirić, legendárny útočník Vardaru. Obaja majú aj zaujímavé spojenie so slovenským futbalom, o ktorom si povieme neskôr.
V našej konverzácii sme sa sústredili na Vardar, hoci do Severného Macedónska som pricestoval preto, aby som skúmal príbeh miestneho futbalu po prekvapujúcom postupe reprezentácie na Euro. Bolo mi však čoraz jasnejšie, že príbeh macedónskeho futbalu a Vardaru sa jednoducho nedá oddeliť.
A obzvlášť teraz, keď sa Vardar, tradične jeden z najväčších klubov na Balkáne a určite najväčší v Severnom Macedónsku, trápi v druhej macedónskej lige.
Vardar bol velikánom v období najväčšej slávy futbalu v bývalej Juhoslávii: na konci komunistickej éry, keď tamojšia liga patrila k najlepším v Európe. Nejde o žiadnu hyperbolu: súťaž mala kvalitu vďaka technickým hráčom, ktorí nemohli odchádzať do zahraničia, a veľkým klubom so širokou základňou fanúšikov: ako Crvena Zvezda, Partizan, Hajduk Split, Dinamo Záhreb, FK Sarajevo či práve Vardar.
Ten v roku 1987 juhoslovanskú ligu aj takmer vyhral, ale o titul nakoniec kontroverzne prišiel pre machinácie medzi funkcionármi.
Ešte pred piatimi rokmi hral Vardar v skupinovej fáze Európskej ligy. Hrali zaň aj reprezentanti Severného Macedónska. Klub totiž viedol ruský podnikateľ Sergej Samsonenko, ktorý priniesol peniaze: podľa jedného človeka, ktorý pozná pomery v macedónskom futbale, priniesol aj „európske platy“.
Vďaka silnému Vardaru rástla úroveň celej ligy: aj konkurenti Vardaru totiž museli investovať, aby nezaostávali.
Vardar sa však dostal do dlhov – rôzne zdroje uvádzajú sumy od 2,4 milióna do 3,3 milióna eur – a Samsonenko nakoniec klub minulé leto predal. Obchod sprostredkovalo mesto Skopje, spoločnosť Blue Sky zaplatila len niečo vyše 32-tisíc eur.
Situácia je však naďalej komplikovaná. Súčasné vedenie Vardaru – na čele s respondentom Bajevským – sa snaží doriešiť všetky záväzky, aby sa klub dostal do pôvodného stavu.
Vardar nemá nič
Vardar teraz nehráva v Národnej aréne Tošeho Proeského ako kedysi, ale na okraji mesta. Nemá ani prístup do moderného tréningového centra, ktoré bolo postavené počas éry Samsonenka. „Teraz nemáme žiadnu infraštruktúru. Predtým sme mali krásny tréningový kemp, možno jeden z najlepších na Balkáne. Teraz máme len ihrisko na štadióne, na ktorom hrávame. V tomto momente Vardar nemá nič,“ vysvetľuje Bajevski.
Novinár Gjurovski hovorí, že keď bývalý majiteľ odišiel, klub sa takmer zrútil. „Keď sa ma spýtaš: ‚Kde je Vardar?‘, odpoveď je:
