Denník N

Kosovský majster sveta v džude: belgickí policajti dostali odo mňa bitku a ešte sa mi aj ospravedlnili

Kosovský džudista Anton Cena. Foto N - Andrej Bán
Kosovský džudista Anton Cena. Foto N – Andrej Bán

Za socializmu som bol u vás v hoteli Lux s päťtisíc markami vo vrecku pánboh, vraví majster Európy aj sveta v džude Anton Cena.

➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.

Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.

Postavou drobný Anton Cena (59) má pozoruhodný životný príbeh, čo k Balkánu trochu patrí. Majster Európy aj sveta v džude má slovenskú manželku, spomína na srbskú priateľku a ruských falšovateľov dokladov. Stretli sme sa v jeho tréningovom centre pre deti policajtov na okraji Prištiny.

V rozhovore sa dočítate:

  • akú neodolateľnú ponuku mu ako Albáncovi dali Srbi a prečo odmietol;
  • že v Belgicku kráľovsky zarábal a na čo použil 400-tisíc eur;
  • ako robil za socializmu frajera s päťtisíc markami v Banskej Bystrici;
  • že si s ním neporadilo dvadsať, možno trochu menej belgických policajtov;
  • o tom, ako v Kosove zachránil muža, na ktorého bola uvalená krvná pomsta.

Čo znamená vaše albánske priezvisko Cena?

Nie to, čo u vás. (smiech) Môj brat je Cen Cena, ja som Anton Cena.

Ste kosovský Albánec. Ako ste sa dostali k takému netradičnému športu, ako je džudo?

Pozor, v Juhoslávii to bol veľmi populárny šport.

Aké máte úspechy a tituly?

Na medzinárodnej úrovni som trojnásobným majstrom Európy a trojnásobným majstrom sveta v kategórii policajtov, hasičov, vyšetrovateľov a colníkov. Ako veterán som bol šesť rokov šampiónom veteránov Európy a šesť rokov šampiónom veteránov sveta. Najskôr som reprezentoval Chorvátsko, potom Kosovo, keď vyhlásilo nezávislosť. Obe krajiny mi platia, ak ich reprezentujem, Slovensko nie. A viete, čo sa pred pár rokmi stalo? Srbi mi ponúkli, aby som ich reprezentoval. Ja, kosovský Albánec. A že mi budú platiť každý mesiac do smrti tisíc eur.

Prijali ste túto dobrú ponuku?

Nie, ale nie preto, lebo ju dalo Srbsko. Chcem žiť tu. V Belehrade som skončil vojenskú akadémiu, hovorím dobre po srbsky. Niečo vám poviem. Mal som Srbku.

Ako manželku?

Nie, „kočku“, štyri roky sme boli spolu. Keď som skončil akadémiu, povedal som jej, že si ju vezmem za manželku. Vtedy to bola hrôza medzi Srbmi a Albáncami. Ona mi v roku 1989 vraví: Chcem byť tvoja manželka iba vtedy, ak budeš žiť v Belehrade. To som však odmietol. Medzi dvomi miliónmi Srbov by som bol bodka, nikto by ma na ulici nepoznal. Štyri roky som tam chodil po ulici a nikto mi nepovedal „ahoj“. Ja chcem malé mesto.

Moja srbská kočka mi vraví, že už ma v živote nikdy nechce vidieť. Nahneval som sa. Vravím jej: Ivana, počúvaj, vieš, čo povedal Shakespeare? Never say never. Trvala na svojom, že ma už nikdy nechce vidieť. Hovorím, že dobre, nechal som jej svoje číslo 039 266 264264, to bola moja pevná linka v Peji na západe Kosova. Keď niečo odo mňa potrebuješ, zavolaj, si moja láska, 24 hodín stojím v pozore pre teba, vravím jej. A odišiel som.

Čo bolo ďalej?

Tri roky sme o sebe nič nepočuli. V roku 1992 som bol v Belgicku, keď mi zvoní telefón. Ivana, ozvalo sa. „Ktorá Ivana?“ pýtam sa. Rozčúlila sa. Povedal som, že poznám slovenské aj chorvátske Ivany. Ivana z Belehradu, vraví. Ja vravím: Ďakujem, Shakespeare! Čo potrebuješ? Hovor rýchlo, volám z búdky a nemám peniaze, kričala. Ja na to: Choď do prvého hotelu, nech mi zavolajú na môj účet z recepcie. Keď zavolala, vravím jej: Buď tam na moje náklady, jedz a pi, koľko chceš, prespi a zajtra sa dohodneme.

Ráno mi volá, že utiekla do Anglicka, kde ju chytili policajti a vrátili ju do Francúzska, kde jej všetko zobrali a deportovali ju na belgické hranice. Tam jej policajti povedali, že má 48 hodín na to, aby utiekla. Chcela odo mňa, aby som jej vybavil víza. Vybavil som. Našiel som Rusov, ktorí švindľujú s papiermi. Ivana vedela dobre po španielsky, vyrobili jej španielsky doklad. Za päťtisíc mariek. Dobre, vravím Rusom, tu máte ešte päťtisíc mariek pre ňu, zanes jej to s pasom do Bruselu do hotela. A dám ti ešte sto mariek, dajte si spolu obed.

Čo bolo ďalej?

O tri dni mi Ivana volá z Anglicka: Ahoj, ty si môj boh. Vydala sa za bohatého Angličana.

Už ste si ju nechceli zobrať?

Ako? Mal som už manželku Slovenku.

Aha, kedy a za akých okolností ste spoznali svoju slovenskú manželku?

V roku 1990, bola

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Kosovo a Srbsko

Rozhovory

Svet

Teraz najčítanejšie