Denník N

Zuzana Wienk: Bielu vranu sme mali dať LGBTI+ ľuďom už dávno (+ video)

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.

Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.

Zuzana Wienk zakladala Alianciu Fair-play, od roku 2019 vedie občianske združenie Bystriny, ktoré organizuje aj udeľovanie ocenenia Biela Vrana.

V rozhovore opisuje:

  • aké náročné je každý rok vyberať lauerátov ocenenia,
  • prečo už tak podrobne nesleduje politiku,
  • ako ľudia, ktorí chcú právo a spravodlivosť, odchádzajú zo systému,
  • za čo by pochválila aktuálnu vládu.

Čo je združenie Bystriny? Čo vlastne robíte?

Moje vyhorenie viedlo k prehodnoteniu celkovej trajektórie. Po veľkom nástupe Kotlebu som začala mať pocit akejsi spoluzodpovednosti. Začala som si všímať, že tieto antisystémové sily silnejú na protikorupčnej rétorike, ktorú sme my výrazne vytvárali. V tom čase občania potrebovali emancipovane ukázať štátu, že nie sú poddanými, ale sebavedomým prvkom v tomto štáte, a potrebovali sme poukazovať na všetko, čo sa moc snažila skryť.

Spätne si neviem predstaviť, ako inak by sme to mohli robiť, ale uvedomovala som si, že sme antisystémovým silám dodávali palivo na kritiku systému a politického establišmentu. Začala som mať z toho stále horší pocit – že veľa energie v spoločnosti sa venuje boju proti korupcii, odhaľovaniu škandálov a celková atmosféra je znechutenie a veľká nedôvera. A že sa nikto nezaoberá terénom.

Aj my sme sa tak sústredili na veľké a dôležité ústavnoprávne, legislatívne otázky, že sme sa odtrhli od regiónov a od terénu. V Aliancii Fair-play sme už dostávali obrovské množstvo volaní o pomoc zo vzdialených kútov Slovenska, kde ľudia za niečo správne bojovali, ale boli ďaleko od záujmu médií a centra. Išlo o proporčne menšie prípady a nikto sa im nevenoval. Znechutenie a frustrácia narastali. Vtedy som rozmýšľala, čo robiť inak.

My v mestách sme zosilneli tým, že sa vytvorila neformálna sieť ľudí, ktorí si vedeli pomáhať v tých najhorších časoch. Keď ste pod paľbou kritiky, aj vám pomáha, že existuje právnik, na ktorého sa môžete obrátiť, a kolegovia, ktorí vám poradia, čo robiť. Toto ľudia v menších lokalitách nezažívajú. Sú oveľa viac izolovaní a viac ako päsť na oko. Rozhodli sme sa oddeliť z Aliancie Fair-play a venovať sa sieťovaniu ľudí v regiónoch tak, aby aj oni cítili vzájomnú oporu a aby narastala aj lokálna filantropia. Pre nás ako mimovládky v Bratislave a vo väčších mestách bolo veľmi dôležité, keď miestne firmy začali cítiť zodpovednosť za to, aká silná je občianska spoločnosť.

Takže ste vymenili veľké kauzy za menšie? 

Myslela som si, že budeme sieťovať primárne aktivistov, ktorí sa venujú kontrole lokálnej moci, a potom sa ukázal opak. Občianska spoločnosť v regiónoch je oveľa rôznorodejšia. Po vražde Jána a Martiny sme cestovali po Slovensku a ukázalo sa, aký je rozdiel medzi mestami, ktoré majú nejaké nezávislé kultúrne centrum, fyzický priestor, kde sa môžu stretávať ľudia zmeny, kde môžu prichádzať impulzy zvonka, kde si môžete dať kávu a debatovať, pozrieť si film, priniesť kultúru, a mestami, ktoré takéto zázemie nemajú.

Bolo pre mňa šokujúce, keď som tých aktivistov spoznávala, koľko z nich sa spoznalo až v tom momente, keď zavraždili Jána a Martinu. Je veľmi náročné organizovať v takom strese celonárodné vzopretie. Ľudia, ktorí sa nepoznajú, majú rôzne motivácie, nedôverujú si a je veľmi zložité spolupracovať. Objavili sme, že svet je pestrý a je úplne jedno, čo robíte, dôležité je, že ste aktívny a chcete meniť okolie.

Uveďte nejaký príklad. 

Sieťujeme napríklad centrá nezávislej kultúry, pre ktoré máme program inštitucionálnej udržateľnosti. Snažíme sa im vytvárať priestor, kde sa od seba môžu výraznejšie učiť a kde dostanú konečne inštitucionálnu podporu na to, aby mohli zosilnieť, a nie, aby museli donekonečna vykazovať nejaké aktivity alebo podujatia, ktoré chcú väčšinou vidieť podporovatelia. Aby mohli investovať do svojich dramaturgov, produkčných, finančných šéfov, aby si dali do poriadku svoje financie.

Čiže robíte pozitívne veci a vymenili ste zlo za dobro?

To sa asi nedá povedať. Ale je pravda, že som sa cítila už veľmi vyčerpaná tým, že som videla stále len to najhoršie, čo sa na Slovensku deje, to je vyčerpávajúce. Teraz mám pocit, že som skôr obrátila pozornosť na to, ako podporovať ľudí, ktorí ukazujú iné príklady, ako sa to dá inak, a vo svojich komunitách naozaj vytvárajú riešenia.

Súčasťou vašej práce aj v Aliancii Fair-play bolo, že ste chodili za podnikateľmi, bohatými ľuďmi a pýtali od nich peniaze. Je to ťažké?

Áno. Silná občianska spoločnosť, o ktorú sa opierame, je teraz oveľa bohatšia. Vznikla vďaka medzinárodným nadáciám, ktoré pochopili, že keď chcete v spoločnosti urobiť trvalú a hlbokú zmenu, musíte niekoho podporovať dlhodobo a inštitucionálne. Prvá kauza, ktorá v spoločnosti rezonovala ako kauza Aliancie Fair-play, boli falošní darcovia SDKÚ. Od jej zverejnenia až do prelomového judikátu Najvyššieho súdu, ktorý potom využívali novinári v mnohých iných kauzách, prešlo deväť rokov.

Väčšinový korporátny donor vám dá peniaze na pol roka a chce od vás indikátory, ktoré preukážu, ako ste vyriešili korupciu za pol roka. To sa, samozrejme, nedá. Je málo nadácií, ktoré rozumejú tomu, že keď chcete dosiahnuť trvalú zmenu, musíte opakovane robiť maličké kroky. A mám pocit, že ani spoločnosť to nechápe. Ľudia idú vždy iba za tým, čo je jagavé, veľmi populárne na sociálnych sieťach, ale o pol roka je ich pozornosť už úplne niekde inde. Veľmi málo ľudí si cení vytrvalosť, ktorá nemusí ani prinášať tri-štyri roky jagavé výsledky, ale keď okopávate tú záhradku a robíte to vytrvalo ako jedna z našich laureátok Martina Paulíková, tak zachránite Slatinku. Trvalo to 29 rokov. Len vďaka tomu, že vytrvali a nepozerali na to, či sú zaujímaví pre médiá alebo pre veľký svet.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Rozhovory

V redakcii

  • Rozhovory o politických a spoločenských témach V redakcii vedú každý pracovný deň redaktori Denníka N Monika Tódová, Dušan Mikušovič, Veronika Folentová a ďalší
  • V sobotu vychádza špeciálne vydanie, kde udalosti týždňa s Monikou Tódovou preberajú vybraní členovia redakcie Denníka N
  • Nové vydania publikujeme každý deň okrem nedele ako 1) článok, ako 2) podcast na webe, v aplikácii Denník N a kdekoľvek počúvate podcasty a 3) ako video na kanáli Denníka N na youtube.com
  • Ak chcete podporiť autorky a autorov relácie V redakcii Denníka N, objednajte si naše predplatné.

Slovensko

Teraz najčítanejšie