Monika Tódová
Zuzana Wienk zakladala Alianciu Fair-play, od roku 2019 vedie občianske združenie Bystriny, ktoré organizuje aj udeľovanie ocenenia Biela Vrana.
V rozhovore opisuje:
- aké náročné je každý rok vyberať lauerátov ocenenia,
- prečo už tak podrobne nesleduje politiku,
- ako ľudia, ktorí chcú právo a spravodlivosť, odchádzajú zo systému,
- za čo by pochválila aktuálnu vládu.
Čo je združenie Bystriny? Čo vlastne robíte?
Moje vyhorenie viedlo k prehodnoteniu celkovej trajektórie. Po veľkom nástupe Kotlebu som začala mať pocit akejsi spoluzodpovednosti. Začala som si všímať, že tieto antisystémové sily silnejú na protikorupčnej rétorike, ktorú sme my výrazne vytvárali. V tom čase občania potrebovali emancipovane ukázať štátu, že nie sú poddanými, ale sebavedomým prvkom v tomto štáte, a potrebovali sme poukazovať na všetko, čo sa moc snažila skryť.
Spätne si neviem predstaviť, ako inak by sme to mohli robiť, ale uvedomovala som si, že sme antisystémovým silám dodávali palivo na kritiku systému a politického establišmentu. Začala som mať z toho stále horší pocit – že veľa energie v spoločnosti sa venuje boju proti korupcii, odhaľovaniu škandálov a celková atmosféra je znechutenie a veľká nedôvera. A že sa nikto nezaoberá terénom.
Aj my sme sa tak sústredili na veľké a dôležité ústavnoprávne, legislatívne otázky, že sme sa odtrhli od regiónov a od terénu. V Aliancii Fair-play sme už dostávali obrovské množstvo volaní o pomoc zo vzdialených kútov Slovenska, kde ľudia za niečo správne bojovali, ale boli ďaleko od záujmu médií a centra. Išlo o proporčne menšie prípady a nikto sa im nevenoval. Znechutenie a frustrácia narastali. Vtedy som rozmýšľala, čo robiť inak.
My v mestách sme zosilneli tým, že sa vytvorila neformálna sieť ľudí, ktorí si vedeli pomáhať v tých najhorších časoch. Keď ste pod paľbou kritiky, aj vám pomáha, že existuje právnik, na ktorého sa môžete obrátiť, a kolegovia, ktorí vám poradia, čo robiť. Toto ľudia v menších lokalitách nezažívajú. Sú oveľa viac izolovaní a viac ako päsť na oko. Rozhodli sme sa oddeliť z Aliancie Fair-play a venovať sa sieťovaniu ľudí v regiónoch tak, aby aj oni cítili vzájomnú oporu a aby narastala aj lokálna filantropia. Pre nás ako mimovládky v Bratislave a vo väčších mestách bolo veľmi dôležité, keď miestne firmy začali cítiť zodpovednosť za to, aká silná je občianska spoločnosť.
Takže ste vymenili veľké kauzy za menšie?
Myslela som si, že budeme sieťovať primárne aktivistov, ktorí sa venujú kontrole lokálnej moci, a potom sa ukázal opak. Občianska spoločnosť v regiónoch je oveľa rôznorodejšia. Po vražde Jána a Martiny sme cestovali po Slovensku a ukázalo sa, aký je rozdiel medzi mestami, ktoré majú nejaké nezávislé kultúrne centrum, fyzický priestor, kde sa môžu stretávať ľudia zmeny, kde môžu prichádzať impulzy zvonka, kde si môžete dať kávu a debatovať, pozrieť si film, priniesť kultúru, a mestami, ktoré takéto zázemie nemajú.
Bolo pre mňa šokujúce, keď som tých aktivistov spoznávala, koľko z nich sa spoznalo až v tom momente, keď zavraždili Jána a Martinu. Je veľmi náročné organizovať v takom strese celonárodné vzopretie. Ľudia, ktorí sa nepoznajú, majú rôzne motivácie, nedôverujú si a je veľmi zložité spolupracovať. Objavili sme, že svet je pestrý a je úplne jedno, čo robíte, dôležité je, že ste aktívny a chcete meniť okolie.
Uveďte nejaký príklad.
Sieťujeme napríklad centrá nezávislej kultúry, pre ktoré máme program inštitucionálnej udržateľnosti. Snažíme sa im vytvárať priestor, kde sa od seba môžu výraznejšie učiť a kde dostanú konečne inštitucionálnu podporu na to, aby mohli zosilnieť, a nie, aby museli donekonečna vykazovať nejaké aktivity alebo podujatia, ktoré chcú väčšinou vidieť podporovatelia. Aby mohli investovať do svojich dramaturgov, produkčných, finančných šéfov, aby si dali do poriadku svoje financie.
Čiže robíte pozitívne veci a vymenili ste zlo za dobro?
To sa asi nedá povedať. Ale je pravda, že som sa cítila už veľmi vyčerpaná tým, že som videla stále len to najhoršie, čo sa na Slovensku deje, to je vyčerpávajúce. Teraz mám pocit, že som skôr obrátila pozornosť na to, ako podporovať ľudí, ktorí ukazujú iné príklady, ako sa to dá inak, a vo svojich komunitách naozaj vytvárajú riešenia.
Súčasťou vašej práce aj v Aliancii Fair-play bolo, že ste chodili za podnikateľmi, bohatými ľuďmi a pýtali od nich peniaze. Je to ťažké?
Áno. Silná občianska spoločnosť, o ktorú sa opierame, je teraz oveľa bohatšia. Vznikla vďaka medzinárodným nadáciám, ktoré pochopili, že keď chcete v spoločnosti urobiť trvalú a hlbokú zmenu, musíte niekoho podporovať dlhodobo a inštitucionálne. Prvá kauza, ktorá v spoločnosti rezonovala ako kauza Aliancie Fair-play, boli falošní darcovia SDKÚ. Od jej zverejnenia až do prelomového judikátu Najvyššieho súdu, ktorý potom využívali novinári v mnohých iných kauzách, prešlo deväť rokov.
Väčšinový korporátny donor vám dá peniaze na pol roka a chce od vás indikátory, ktoré preukážu, ako ste vyriešili korupciu za pol roka. To sa, samozrejme, nedá. Je málo nadácií, ktoré rozumejú tomu, že keď chcete dosiahnuť trvalú zmenu, musíte opakovane robiť maličké kroky. A mám pocit, že ani spoločnosť to nechápe. Ľudia idú vždy iba za tým, čo je jagavé, veľmi populárne na sociálnych sieťach, ale o pol roka je ich pozornosť už úplne niekde inde. Veľmi málo ľudí si cení vytrvalosť, ktorá nemusí ani prinášať tri-štyri roky jagavé výsledky, ale keď okopávate tú záhradku a robíte to vytrvalo ako jedna z našich laureátok Martina Paulíková, tak zachránite Slatinku. Trvalo to 29 rokov. Len vďaka tomu, že vytrvali a nepozerali na to, či sú zaujímaví pre médiá alebo pre veľký svet.
Keď prídete za podnikateľmi, väčšinou vás odmietnu?
Nie je to úplne tak. Je pre mňa fascinujúce, že pomáhajú najmä individuálni filantropi. Ľudia, ktorí už dosiahli nejaký úspech a vek a začínajú sa čím ďalej, tým viac pýtať, akú stopu nechajú v spoločnosti. Individuálni filantropi na Slovensku oveľa výraznejšie podporujú neziskový sektor a mimovládne aktivity ako veľké firmy, ktorých marketingové a nadačné stratégie sú často formulované širšie a ani nie zo Slovenska. Práve tá skupina lokálnych filantropov je veľmi silná. Sú to ľudia, ako napríklad Lucia Pašková, ktorá je jeden človek, ale je neuveriteľné, koľko neziskových projektov jej veľkorysosť drží pri živote. Nielen finančná, ale aj ľudská, kapacitná a profesionálna.
Bystriny prevzali od Aliancie Fair-play aj ocenenie Biela vrana. Je ťažké vybrať každý rok nejakých hrdinov alebo je ich, naopak, pretlak?
Je to veľmi ťažké. V roku 2008 sme začali podporovať ľudí, ktorí sa výrazne stavali vládnej moci, zažívali šikanu alebo iné príkre osudy. Nechcela som, aby sa z Bielej vrany stalo predvídateľné ocenenie. Sme malá krajina a príbehov, ktoré rezonujú, nie je až tak veľa. Nechcela som, aby každý rok 30. septembra už bolo všetkým jasné, kto 17. novembra preberie Bielu vranu. Čím viac sa ponárame do overovania tých príbehov, tým viac zisťujeme, že motivácie ľudí k tomu, aby sa postavili moci, nie sú vždy čisté.
Takže overovanie často povie, že radšej nie?
Áno. Často je to tak, že je nejaký silný príbeh, a potom sa na nejakom detaile ukáže, že Bielu vranu tomu človeku nemôžeme udeliť. Samozrejme, ťažko sa s tým lúči. Potom sa ukáže aj to, že moment, keď sa ľudia rozhodujú, či pôjdu do niečoho odvážneho, či idú prekonať svoje bariéry, to je moment, keď oni vôbec nevedia, ako to skončí. Spätný pohľad je skreslený, má tendenciu vyzdvihovať príbehy, ktoré skončili úspešne a ktoré mali podporu alebo zarezonovali. Nie vždy je to však v rukách tých vrán. Niekedy je úplná alchýmia, prečo spoločnosť podporí kauzu CT v Piešťanoch, ale niečo, čo je rovnako dôležité, prehliadne.
To, či tá vrana dosiahla úspech, je často zázračná zhoda okolností. Napríklad, že sa tomu venovali aj médiá alebo že zarezonoval nejaký aspekt. Bolo by falošné vyberať len príbehy, ktoré skončia úspechom. Sú ľudia ako Erik Baláž, ktorí zažili na svojej ceste veľa príkoria, ale oni to tak vôbec neprežívajú. On je tak neuveriteľne presvedčený o správnosti toho, čo robí. Je to veľmi podobné Milanovi Šimečkovi. Sú ľudia, ktorí vydržia oveľa viac tlaku a fyzicky ich to nepoznačuje, a sú ľudia, ktorí toho tlaku vydržia oveľa menej. Nie je vždy férové a správne vyberať podľa toho tlaku. Preto sa aj Biela vrana trochu posunula, aby nebola taká predvídateľná a aby rozpoznávala, že podoby odvahy sú rôzne. Tým sa aj otvorila. Mnohí ľudia ťažšie prežívali, že sa posúva od tej prísne úzko definovanej protikorupčnej ceny do niečoho širšieho, ale ja si myslím, že je to správne. Inak by cena zanikla a bola by rigidná. Biela vrana je o oceňovaní odvahy.
Je ocenenie záväzkom aj pre vrany – teraz už musíte byť odvážni do konca života a nemôžete to zabaliť? Boli ste niekedy po rokoch z niekoho sklamaná?
Jasné, že je to tak. Niektorí ľudia to proste neustoja. Ale myslím si, že ako spoločnosť máme nejaké falošné očakávania. Akoby sme naozaj verili, že medzi nami sú výnimoční ľudia, ktorí majú zázračné a hrdinské parametre. Vzhliadame k nim a idealizujeme si ich, očakávame, že celý život budú nejakí. Moja blízkosť k tým príbehom mi dovolila uvidieť, že všetci sme rovnakí, rovnako bojujeme so strachom, so zbabelosťou, máme rovnaké výzvy. Je otázka, kto sa ako k tomu každým rozhodnutím postaví. Niekedy jednoducho máte slabé chvíle. Každý z nás robí veľké hlúposti a je dôležité, ako ich spracuje a posunie ďalej. Nemám rada ten paušalizovaný pohľad na to, že to sú nejaké éterické bytosti alebo hrdinovia. Neprospieva to ani im. Keď uveríte, že ste výnimočný, vtedy začnete robiť hlúposti.
Tento rok dostal ocenenie Roman Samotný, majiteľ Teplárne, a to za to, že sa po vražde na Zámockej ulici nezľakol, prejavil občiansku odvahu a stal sa aj akýmsi neformálnym hovorcom celej LGBTI+ témy. Keď sa stala vražda Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej, v spoločnosti to prispelo k pomerne rozsiahlym zmenám. Vidíte nejakú podobnú veľkú zmenu po vražde na Zámockej?
Priznám sa, že keď som včera písala laudácio pre Romana, čerpala som z rozhovorov s rôznymi svojimi priateľmi gejmi a lesbami. Veľmi ťažko prežívajú, že vražda Jána a Martiny zjednotila spoločnosť a tu sa to nestalo. Vtedy bola odozva oveľa masívnejšia. Oni stále vidia, že sú menšina a že sú na okraji záujmu. Vidia, ako sú často mnohými mocnými predstaviteľmi a skupinami v cirkvi a politike stigmatizovaní a ako v spoločnosti prebieha úplne iracionálny strach z toho, že by mali mať možnosť rovnoprávne žiť svoje životy.
Dúfam, že tam je potenciál na hlbšiu zmenu. V 21. storočí by si ľudia naozaj zaslúžili, aby sa nemuseli hanbiť za to, kým sú, a vyrastať v strachu z toho, čo cítia. Aby sa nemuseli skrývať po diskotékach, po rôznych pivniciach, ale aby mohli sedieť v kaviarňach na dennom svetle a chytiť sa za ruku s niekým, koho milujú, alebo si dať bozk na ulici ako každý iný a necítiť strach z toho, čo to bude znamenať v zamestnaní a sociálnom okolí. Je šialené, že obrovské množstvo ľudí stále prechádza touto skúsenosťou, a veľmi dúfam, že v sebe nájdeme ľudskosť. Príde mi úplne absurdné, že väčšinová spoločnosť alebo ľudia, ktorí sú ideovo viazaní na nejakú myšlienku, neveria sami sebe ani svojej vlastnej sile a idei viery, keď musia škrtiť niekoho iného a nedovoliť mu, aby mal priestor na sebavyjadrenie.
Nenapadlo vám, že cenu mohli dostať už skôr? Že sme túto tému všetci až do tejto vraždy podceňovali?
Určite áno. Aj v Bielej vrane sme tú tému mali na pretrase dlhšie. Myslím si, že byť LGBTI+ aktivistom je prejavom obrovskej odvahy a polarizácia v spoločnosti v súčasnosti naberá obrátky.
Vo februári to bude päť rokov od vraždy Jána Kuciaka. Doteraz nemáme právoplatný rozsudok a podľa toho, ako to vyzerá na súde, ho zrejme minimálne ešte ďalší rok ani mať nebudeme. Čo nám dalo tých päť rokov?
Milan Šimečka už raz povedal, že prebieha emancipácia občianskej spoločnosti, a ja som mala pocit, že rozsah občianskeho vzopretia bol absolútne bezprecedentný. Ako som cestovala po Slovensku, videla som, že ľudia prvýkrát pochopili a zahanbili sa sami pred sebou, ako prehliadali mnohé dôležité signály, kam to až môže dospieť, a prvýkrát uchopili svoju vlastnú silu v dobrom slova zmysle a začali sa učiť, čo to je byť sebavedomým občanom, čo to je postaviť sa verejne za nejaký princíp a vytrvať. Myslím si, že to dalo celej generácii jednu nezabudnuteľnú skúsenosť, že keď sa ľudia spoja, môžu naozaj niečo dosiahnuť.
Možno by nám to však malo dať aj pokoru. Tieto vzopätia sú veľmi dôležité, nesú neuveriteľné spojenie ľudí, ktoré však nevydrží dlho, vždy sa potom rozídeme do ideových klanov a buniek a to, či dotiahneme zmenu, vyžaduje profesionalitu a veľmi dobrú politickú reprezentáciu. To vidím na Slovensku ako najväčší problém. Nemáme politické strany ako inštitúcie, ktoré sú schopné vládnuť a vedia, čo to znamená, ale vnímajú politiku ako akúsi korisť a cestu pre svoje sebapresadenie a realizáciu predstáv o sebe.
Sú to skôr eseročky alebo startupovité inštitúcie, ktoré vznikajú z vízie jedného úspešného alebo bohatého človeka. Potom vo veľkom frenetickom úsilí dajú dohromady skupinu ľudí, ktorú predtým nikdy nič nedržalo, ktorí si nedôverovali a neotestovali sa vo vážnych chvíľach. Tieto strany potom vyvolajú veľké očakávania, ale vládnutie je oveľa ťažšia a dlhodobejšia cesta. Aj donori od týchto projektov potom rýchlo odskakujú, tí ľudia to nevedia udržať na profesionálnej úrovni a energia sa stráca.
Niekedy na jar ste moderovali diskusiu, v ktorej boli hosťami vyšetrovateľ Kuciakovej vraždy Peter Juhás a jeho brat Martin, ktorý je stíhaný pre odpočúvanie Bödörovej poľovníckej chaty, kde sa stretávali Fico a ostatní advokáti. Ako to vnímate?
Je to absurdné a veľmi mi to pripomína časy v Aliancii Fair-play, keď sme zblízka sledovali osudy sudcov, ktorí sa postavili voči systému. Ten systém hľadá všetky možné kľučky, ako tých ľudí zastaviť a znechutiť, ako im zobrať silu. Spomínam si na slová Jozefa Hašta, ktorý mi hovoril, že 99 percent ľudí sa pod takýmto tlakom zlomí, lebo keď ho každý deň zažívajú, raz si vyberú možnosť vzdať sa a odísť. Tieto systémové sily sa na to spoliehajú. Že drobné alebo väčšie šikany znechutia a vypudia zo systému ľudí, ktorí chcú dosiahnuť právo a spravodlivosť. Spätným pohľadom sa to aj potvrdzuje. Drvivá väčšina ľudí, ktorí takto išli s kožou na trh vo veľkých kauzách, už v systéme nie sú. Postupne poodchádzali.
Nezostanú tam dlhodobo.
Mnohí z nich aj dlhodobo zostali, ale nedá sa to vydržať. Je to taký neuveriteľný tlak aj na osobný a rodinný život, že v jednom momente si ten človek začne klásť otázky, prečo má obetovať všetko. Ľudia pri tom často vytrvajú aj na úkor ochrany svojho vlastného zdravia a rodín, často si rozbijú vzťahy. O 20 rokov neskôr končia chorí a sami a spoločnosť po nich naozaj už ani neštekne. Máme veľkú tendenciu prejavovať ľuďom podporu, keď sú na vrchole slávy alebo keď robia niečo užitočné, ale potom si už nevšímame, že drvivá väčšina týchto ľudí znáša dôsledky v samote. Priznám sa, myslím si, že je správne, ak tí ľudia odchádzajú a v jednom momente si povedia, že aj ich životy a vzťahy sú rovnako dôležité a že si nezaslúžia, aby skončili sami.
Ako podrobne sledujete politiku?
Po tých pätnástich rokoch som naozaj mala pocit, že sa stále pozerám len na to najhoršie z tejto krajiny a to zákulisie poznám už tak dobre, že sa mi všetko zdá ako 1500. diel toho istého seriálu. Mám pocit, že po sabatikale, ktorý som absolvovala, sa topíme v detailoch, že nemá zmysel, aby som tak intenzívne sledovala politiku ako predtým. Nemám zapnuté notifikácie a snažím sa vynárať z toho toku. Sledujem už len newsfiltre alebo čítam strešnejšie analýzy a nemám ani televízne kanály. Vôbec neviem, ako vyzerá televízne spravodajstvo ani publicistické relácie.
Dá sa tejto závislosti zbaviť?
Dá. Často sme sa v kauzách zaoberali úplne zbytočne vývojovými trajektóriami, ktoré boli slepými uličkami, a z hľadiska konečného vývoja kauzy to nemalo žiadny zmysel. Mám pocit, že toto sa nám deje aj v debatách na sociálnych sieťach, kde sa ľudia rozčuľujú nad rôznymi detailmi káuz, aj keď to nemá zmysel. Spomeniem prípad Mateja Drličku, bývalého šéfa SND. Je jasné, že jeho výrok bol vytrhnutý z kontextu a dezinformovaný, a je pre mňa fascinujúce, ako sa celonárodná debata dokáže vášnivo odvíjať bez toho, aby si ľudia vôbec pozreli to, čo zaznelo.
A to sa rozprávame o poslancoch mediálneho výboru.
Presne tak. Dosiahne sa odchod riaditeľa bez toho, aby sa spoločnosť vôbec pozrela na to, či to, čo sa mu dáva za vinu, v skutočnosti povedal, čo sa mi zdá absurdné. Vidím to ako cez kopirák aj v iných kauzách, kde sa ľudia dokážu mlátiť, nenávidieť a obviňovať, ale nikto z nich si nedá námahu pozrieť si originál. Máme tu čím ďalej, tým absurdnejšie virtuálne vojny.
Ak stíhate aspoň newsfiltre, tak čo si myslíte o tom, či majú byť predčasné voľby?
Musím teraz menovať Igora Matoviča. Vnímam ako fascinujúcu iróniu osudu, že jeho vyniesla na piedestál kritika vtedajších proreformných politikov združených najmä okolo SDKÚ a Mikuláša Dzurindu. Vyčítal im, že prehliadajú kauzy, ktoré ich dlhodobo zaťažujú, že sa s nimi nevyrovnávajú a spoliehajú sa na to, že ľudia budú radšej voliť menšie zlo, ako pripustiť návrat Mečiara alebo Roberta Fica. Až sa to jedného dňa vypomstilo. Otvorilo to neuveriteľný priestor novým politickým projektom ako Richardovi Sulíkovi a Igorovi Matovičovi.
On sa však oblúkom dostal do toho istého bodu. Kŕčovito sa drží moci, odkedy sa k nej dostal, a myslím si, že za cenu, ktorá sa mu raz rovnako vypomstí. To, v akej forme sa táto vláda rozhodla udržať pri moci a za akú cenu, spolupráca s fašistami a rezignácia na najdôležitejšie princípy, kvôli ktorým ich ľudia volili, sa raz vypomstí. A čím dlhšie pretrváva tento chaos, tým viac ľudia budú chcieť nejakú alternatívu. To, akým štýlom vládne súčasná vláda, len prispieva k znechuteniu a nárastu apetítu po niečom inom.
Čiže by ste to ukončili čo najskôr?
Krátkodobo to môže skončiť katastrofálne, nikto z nás nemá krištáľovú guľu, ale videla som analýzy, ktoré porovnávali takéto politické krízy v celom svete, a vyzerá to tak, že ľudia si radšej zvolia kompetentný systém ako systém, ktorý je menej skorumpovaný. Ak tí, čo sú menej skorumpovaní, sú vysoko nekompetentní a nedokážu riešiť každodenné, legitímne požiadavky spoločnosti, z krátkodobého hľadiska to možno ustoja a utrasú, ale z dlhodobého hľadiska im to ľudia spočítajú a radšej si zvolia niekoho kompetentného. To sa ukazuje na celom svete a myslím si, že Slovensko v tomto nebude výnimkou.
Je vláda s Petrom Pellegrinim prijateľný kompromis za to, že sa nevráti Robert Fico?
Na toto nemám úplne vyhranený názor. Keď išiel Most-Híd do vlády s Ficom, myslela som si, že je len otázkou času, kým sa ukáže pravá podstata Smeru a keď sa ľudia, ktorí s nimi vládnu, dostanú do neriešiteľnej situácie. To sa môže stať aj s Petrom Pellegrinim. Aj mnohým reformným politikom sa v minulosti stalo, že práve tie kauzy a škandály, ktorými boli obkolesení, ich v určitom momente donútili chrániť samých seba a zastavovať nevyhnutné reformy.
Pamätáme si na voľbu generálneho prokurátora, mohli sme mať nie Jaromíra Čižnára, ale veľmi dobrého generálneho prokurátora, boli tam výborní kandidáti – pán Hrivnák, Čentéš. Nakoniec časť SDKÚ musela hlasovať za pána Trnku. V jednom momente sa postavila proti vlastným a potrebným reformám, ktoré ten štát mali potiahnuť ďalej. To sa môže stať aj pri akejkoľvek vláde s Hlasom, lebo ich minulosť nepustí. A to, čo tí politici zažili a čoho boli svedkami, v nich vytvára rukojemnícku pozíciu. Neviem, či budeme mať inú voľbu na výber.
Za čo by ste túto vládu pochválili?
Určite za zahraničnopolitický postoj. Keď vypukla ruská invázia na Ukrajine, veľmi som sa bála, ako sa k tomu Slovensko postaví. Sme krajina, ktorá dovtedy veľmi rada prijímala benefity z členstva v NATO a v EÚ, ale veľmi málo sme boli schopní obetovať alebo ukázať, že sme rovnocenným členom. A to, že táto vláda drží líniu obrany demokratického sveta a pomoci Ukrajine tak jednoznačne, nespochybniteľne a viditeľne, je pre mňa veľmi príjemným prekvapením.
Mnohí veľvyslanci, ktorí prichádzajú na Slovensko, alebo pozorovatelia, mi často hovoria, že u vás sa dejú také fantastické veci, ale prečo v ničom nie ste lídri? Prečo nemáte sebavedomie zobrať tú agendu a formovať ju aj na širšej európskej úrovni? A veľmi často takisto vidím, že s tým máme problém, akoby sme mali dedičstvo tej malej krajiny, ktorá si neverí v konfrontácii so svetom, že by ustála najskúsenejšiu líderskú pozíciu. A v tomto si myslím, že sme sa stali rovnocennými partnermi, čo je veľmi príjemné prekvapenie.
Vy ste už hovorili, že ste sa trochu stiahli z prvej línie, ale ako keby vás vojna na Ukrajine znovu prinútila viac sa angažovať. Je to tak? Mali ste pocit, že zase musíte?
Asi všetci sme mali pocit, že sa tu deje niečo bezprecedentné. Ja som sa narodila v roku 1976 a v 89. som mala 13 rokov. Pamätám si, aká neuveriteľná a dôležitá zmena to pre mňa bola, myslím, že vyformovala celú našu generáciu. My si ešte pamätáme ten socializmus veľmi plasticky, a to nepochádzam zo žiadnej disidentskej rodiny. Ale pamätám si, ako obrovsky mi to otvorilo obzory a oči. Zdá sa mi, že prísť o toto všetko by bolo veľkým hazardom. Teraz to nemyslím v zmysle benefitov, že môžeme cestovať alebo máme dovolenky, ale je to o našom sebavyjadrení, že máme priestor vytvárať krajinu a spoločnosť, v ktorej žijeme. Toto status quo je ruskou inváziou na Ukrajine ohrozené rovnako ako bezpečnostné garancie, na ktorých stál celý západný svet po druhej svetovej vojne. Je našou povinnosťou urobiť maximum pre to, aby nezvíťazila diktatúra, ktorá chce Západu ukázať, že sme príliš rozmaznaní a zvyknutí na luxus, že nie sme ochotní pre slobodu a pre princípy urobiť nič, lebo si len bránime svoje vlastné pohodlie. Je to čas, keď máme preukázať, že sme silnejší.
Viete si predstaviť, že by ste ešte vstúpili do politiky?
Nie, hoci nikdy nehovor nikdy, lebo mám pocit, že sa to môže človeku vypomstiť. Každý z nás by sa mal pýtať sám seba, či je na to dobre stavaný. Vôbec neplatí, že ak človek dosiahol nejaký úspech v inej oblasti, tak bude dobrý politik. Politika je naozaj profesia sui generis. Každý dokáže krásne rozprávať, ale ukazuje sa, ako sú ľudia na vrcholovú politiku nepripravení. Sú veľké výnimky ako prezidentka Čaputová, ale väčšina ľudí, ktorí vystrelia bez skúsenosti do vysokej ústavnej funkcie, to neustojí.
Predstavte si, že by ste boli analytikom IT oddelenia a zrazu by ste sa stali šéfom globálnej korporácie. Také vystrelenie o sto pocschodí vyššie nezvládne žiadny človek. Ale v politike to akosi očakávame a mnohí ľudia stroskotávajú práve na tomto vystrelení a na neodhadnutí svojich schopností. Ja mám veľký rešpekt pred exekutívnymi funkciami. Na to človek musí mať aj veľmi dobré manažérske zručnosti, aby sa tam neutopil, lebo to sú obrovské inštitúcie. Je veľmi dobré pýtať sa, aká rola by bola pre človeka vhodná, a nie som si istá, či by som bola vhodný typ pre politiku.
Keď som sa spätne pozrela na seba, vždy sme prekopávali nejaké cesty, ktoré boli trochu zanedbané. Keď sme štartovali Alianciu Fair-play, bola to prvá tzv. watchdog organizácia, vtedy sa tomu nikto nevenoval. Keď som po rokoch videla, aké obrovské hnutie už okolo toho existuje, tie nástroje, ktoré sme často sami horko-ťažko presadzovali, ako si ich novinárska obec prirodzene adaptovala, hovorila som si, že to je super a môžeme odísť. Som asi viac experimentálna povaha, sedí mi byť na okraji, skúšať a testovať.
Keby ste mohli tento rok udeliť ešte jednu Bielu vranu, komu by ste ju dali?
Dlhodobo ma trápi, že sa nám veľmi ťažko vyberajú Biele vrany z oblasti právneho štátu, pretože to je niečo, čo na Slovensku ešte nie je zakorenené a potrebuje to veľkú podporu spoločnosti. Je ťažké aj prejsť tými overovaniami a ustáť to. Biela vrana by takisto nemala vstupovať do živých trestnoprávnych konaní. Mnohí ľudia z tej druhej strany by ju ani nemohli prijať, lebo potrebujú zostať v neutrálnej pozícii. Ale je ich ako šafranu a trápi ma to. Určite by som lovila v tejto oblasti medzi ľuďmi, ako napríklad Jaroslav Láska, ktorý je už takisto mimo systému.
Ale trochu zostal v téme. Pracuje na súdnej rade, venuje sa majetkovým pomerom sudcov.
Áno, jeho prínos je však oveľa väčší a je veľká škoda, že sme oňho prišli práve v systéme vyšetrovateľov. Je to neuveriteľne komplexný človek, ktorý má až ľudskoprávne cítenie, širší rozhľad, čo je v tomto prostredí veľmi vzácne. Zároveň to bol jeden z prvých ľudí, ktorí vyšetrovali kauzu zmenky, ešte keď to vôbec nebolo jasné. Vtedy ešte nebolo jasné, čoho všetkého je schopný Marian Kočner, a Jaroslav Láska bol jedným z prvých, ktorí sa tomu venovali.
Je nesmierne málo ľudí, ktorí vidia dôležitosť týchto ľudí a ich prínosu. My si to vôbec nevšímame a to neplatí len o Jaroslavovi Láskovi, ale o mnohých ďalších ľuďoch v iných oblastiach, kde si všeobecne nevážime inštitúcie. Takže asi práve on alebo pán Juhás by si určite zaslúžili väčšiu pozornosť, podporu a ocenenie.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
