Komentátori Denníka N: Dnes je intelektuálna výzva byť optimistom (+ video)

Ako ste oslávili 17. november?

Martin M. Šimečka: Nepovedal by som, že oslávil. Tento deň mám vždy veľmi pracovný. Moderoval som Stredoeurópske fórum s Karlom Schwarzenbergom a ešte predtým som bol u Števa Hríba v Lampe, kde bolo stretnutie starých vépéenkarov. To bolo hrozne milé a zaujímavé, niektorých ľudí z celého Slovenska som nevidel 30 rokov. No a večer som, samozrejme, končil v krčme. Bol to náročný deň.

Konštantín Čikovský: Môj syn, ktorý je maturant, sa vracal z Krakova. Hodinu bol v Bratislave, potom išiel do Budapešti, lebo odtiaľ ide do Bukurešti. Odtiaľ ide do Viedne, potom do Frankfurtu, Utrechtu, Amsterdamu a odtiaľ zase do Bruselu, kde má skončiť. Vyplnil nejakú prihlášku v rámci programu Európskej komisie a má mesiac zadarmo vlak, tak jazdí. Pointa je jasná. Na Facebooku sme stokrát čítali, ako sa vtedy nemohlo slobodne cestovať. Dnes si 19-ročný človek absolútne samozrejme jazdí po Európe.

Opäť boli udelené ceny Biela vrana. Každý rok sú takto vyzdvihovaní ľudia, ktorí sa v istých situáciách zachovali výnimočne, hoci nemuseli. Teraz ceny dostali majiteľ Teplárne Roman Samotný, združenie na záchranu Slatinky a symbolicky bola udelená hromadná cena pre všetkých, ktorí pomáhali utečencom z Ukrajiny. Komu by ste tento rok dali Bielu vranu vy? 

Šimečka: Tento výber je dobrý. Keď som nad tým voľne premýšľal, tak ja by som dal Bielu vranu Michalovi Handzušovi za jeho postoj, ktorým ukázal všetkým hokejistom, ako sa má človek správať, aj keď je hokejista.

Čikovský: Tento rok bol na Slovensku o tom, že sme pochopili, že tie nudné reči o diverzifikácii energetických zdrojov sú dôležité. Dnes to chápeme ako samozrejmosť. Neboli sme na to tak dobre pripravení ako Poliaci, ale nakoniec vidím, že sme to zvládli. A to aj pre to, že tu máme generáciu politikov, mienkotvorcov, ktorí veľmi dobre rozumejú tomu, aké je to dôležité. Takže ja by som dal Bielu vranu za vytrvalosť Karolovi Hirmanovi. To je človek, ktorý s tým otravoval 20 rokov. Kam prišiel, na akúkoľvek párty, stále nudil ľudí tým, že musíme mať diverzifikované energetické zdroje. Ale tento malý lobing výrazne pomohol tomu, že sme boli trošku lepšie pripravení.

Je prirodzené, že hrdinov je v spoločnosti menej?

Šimečka: Samozrejme, vždy to tak bolo. Je to vlastne výnimočná situácia a väčšina ľudí sa vždy správa komfortne. Sú situácie ako dnes na Ukrajine, kde máte potom hrdinov státisíce, milióny a bojujú s Rusmi. Vojny prinášajú mnoho hrdinstiev, no v spoločnosti, ako sme my, je hrdinov vždy strašne málo.

Milan, ty si pri príležitosti Novembra napísal text o tom, že sa zabudlo na mladú generáciu. Prečo si to myslíš? 

Šimečka: Je to zjavné, nemusím o tom ani veľmi premýšľať. Nie je to téma, hoci by mala byť úplne kľúčová. Aj v Novembri to boli mladí ľudia. Bez nich by November nebol. Mladí ľudia sú vždy hrdinovia, lebo ešte nevedia, čo ich to bude stáť, keď sa tými hrdinami stanú. To ich hrdinstvo nezmenšuje. Mladá generácia je budúcnosťou spoločnosti a my sme sa na to úplne vykašľali. Môžeme hovoriť o školstve, o tom, že nemáme dosť pediatrov, detských psychológov. Deti sú na tom naozaj zle a my ich v tom nechávame plávať. Je evidentné, že sme sa na ne vykašľali, robia to všetky politické elity a mňa to hrozne štve.

Čikovský: Dospelí zvyknú v debate o tom, či máme počúvať mladých, povedať, že ale oni sú naozaj mladí, nemôžu tomu rozumieť. Nie je to úplná blbosť, nemajú skúsenosti. Keď som premýšľal o Milanovom komentári, pochopil som, že my dospelí máme mať v hlave, akú krajinu tu nechávame. Máme sa snažiť mladých počúvať a potom rozhodovať. Stopercentne vieme, že budeme mať klimatický „prúser“, ale zároveň hovoríme, že ešte nie je čas dvíhať tie ekologické dane. Neželáme si to, hoci záujem detí na tom je obrovský.

Tiež vieme, že naše školstvo sa rúti do obrovského problému, a ak aj teraz začneme niečo robiť, tak to len spomalíme. Znamená to, že naše deti budú oveľa chudobnejšie. Ale zase o tom hovoríme tak, že poďme najprv riešiť veci, ktoré sa dajú urobiť hneď. Moji synovia mi hovoria to, čo som čítal v novinách už pred dvomi-tromi rokmi, že sa mladá generácia hnevá na staršiu pre klimatickú krízu. Oni sa ma pýtajú, prečo máme tému pomenovanú klimatická zmena, keď to je klimatická kríza. Kedysi som sa smial z toho, že preháňajú. Dnes mi úplne vážne hovoria, že na nich nemyslíme, keď sa hanbíme krízu nazvať krízou.

Matúš Kostolný urobil sériu rozhovorov s Generáciou 89, teda zhruba s dnešnými štyridsiatnikmi, ktorí rozprávali, ako im revolúcia, počas ktorej práve dospievali, zmenila život. Boli to celkom optimistické rozhovory, je to tak?

Čikovský: Respondenti to robili naschvál a je to správne a je to múdre. Vedeli, že Matúš za nimi príde a bude sa chcieť rozprávať o Novembri a súčasnosti. Hovorili si, čo máme tým ľuďom povedať, predsa všetci vidíme, čo sa nepodarilo. Kritickí ľudia to robia, snažia sa venovať tomu, čo nie je dobré, a hovoria, poďme to opraviť. Ale všetci títo desiati ľudia zmenili optiku a povedali, že tu niečo funguje, ale je tu aj posun. To nie je naivita, ale je racionálne správne a múdre takto uvažovať. Vidím problémy, ale neprepadám okamžitej panike a skepse.

Takže racionálny optimizmus?

Šimečka: Tých sťažností môžete nahromadiť tisíce a už to dokonca nie je ani zaujímavé. Mňa už to nebaví. Stále keď ma niekto stretne, tak sa sťažuje, ako je všetko úplne zlé. No dobre, toto už naozaj vieme a tisíckrát sme to povedali. Dnes je aj intelektuálne oveľa zaujímavejšie hovoriť o tom, čo je dobré. Optimizmus je dnes náročnejšia disciplína. Pesimista a skeptik majú vždy pravdu, to je jednoduché. Byť optimistom je oveľa ťažšie.

Michael Kocáb v rozhovore pre Sme povedal, že ak by bolo druhé kolo prezidentských volieb v Čechách Babiš – Pavel, on by pre komunistickú minulosť oboch kandidátov nešiel voliť. Je komunistická minulosť Pavla taký problém? Veď bol v najvyššej vojenskej funkcii v NATO, museli ho preveriť, nie?

Šimečka: Tu je v kvapke vody vidno jednu chorobu českej spoločnosti a to je