Denník N

Farár, čo pomáha utečencom: Iračanov presvedčilo, že sa tu nestrieľame

Farár Peter Brenkus. Foto N – Tomáš Benedikovič
Farár Peter Brenkus. Foto N – Tomáš Benedikovič

Zobral si na seba ťažkú úlohu. Rozhodol sa, že spolu s dobrovoľníkmi ubytujú a postarajú sa o 149 irackých kresťanov, a už teraz vidí odpor miestnych.

O tom, ako sa rozhodlo, že utečencov presťahujú do okolia Nitry, hovorí farár z Výčap-Opatoviec Peter Brenkus, ktorý vedie občianske združenie Pokoj a dobro.

Ako vznikol nápad presťahovať do okolia Nitry kresťanov z Iraku?

Iniciatíva vznikla ešte v júni. Nosil som v sebe isté napätie zo situácie, ktorá sa diala vo svete. Spustilo to jedno nevinné podujatie. Mali sme tu stretnutie skautov pri príležitosti výročia nášho skautského zboru. Boli tu skauti z celého Slovenska. Bol tu vtedy aj arcibiskup Cyril Vasiľ.

Pápežský prefekt Kongregácie pre východné cirkvi?

Áno. Pri obede sme sa rozprávali, čo sa deje a čo môžeme urobiť. Spúšťačom následných aktivít bol tento rozhovor.

Kto to teda rozbehol? Vy, štát, cirkev?

Bola to súčinnosť rozličných inštitúcií a jednotlivcov.

V severnom Iraku pomáha Slovenská katolícka charita – napríklad v tábore Mar Ellia v Erbile. Sú ľudia, ktorí k nám prídu, odtiaľ?

Katolícka charita pomáhala vo viacerých oblastiach Kurdistanu a mala tam viac projektov – nielen v Erbile. Nechcel by som bližšie špecifikovať, odkiaľ títo ľudia sú. Stále tam pre nich existuje bezpečnostné riziko. Kým nebudú na Slovensku, nechcem hovoriť o konkrétnom tábore.

Video: Kňaz verzus krčma. Prijme slovenská dedina utečencov? 
autor: Martina Pažitková

Kto a ako ich vyberal?

Výber sa robil v spolupráci s miestnym kňazom. Pozná tých ľudí veľmi dobre. Hovorila doň aj slovenská vláda. Zohľadnilo sa viac kritérií – napríklad zraniteľnosť tých ľudí. Je medzi nimi rodina s autistickým dieťaťom a na tú skupinu aj pomerne vysoké zastúpenie starých ľudí.

Koľko ich je?

Nad 60 rokov je tam osem ľudí. Zohľadňovalo sa, aby rodiny boli ucelené a netrhali sa väzby a aby v komunite boli aj prirodzení lídri. Od úspechu prvej skupiny závisí aj to, či by prípadne nasledovali ďalšie.

Ide teda o ľudí z jedného tábora? Poznajú sa navzájom?

Sú to ľudia, ktorí sa predtým poznali.

Načo im budú prirodzení lídri, keď budú rozhodení po celom Nitrianskom kraji?

Po celom kraji nie.

A ako to bude?

Môžeme hovoriť maximálne o 20 – 30 kilometroch. Nebudú rozhodení. Ten integračný proces môže mať niekoľko centier. V každom prípade sa musia stretávať – na vyučovaní slovenského jazyka, na sociokultúrnom vzdelávaní, aj pri iných aktivitách. Tí lídri sú veľmi potrební.

Pred pár mesiacmi sme boli v Ladcoch, kde chcel utečencov ubytovať jeden rád. Ľudia boli proti. Provinciál nám potom povedal, že nie je cestou umiestniť ich na jedno miesto, a jedinou cestou, ako predísť protestom, je ich rozdeliť na skupinky po dedinách. Rozdelili ste ich z takýchto dôvodov?

Už od začiatku sme mali takúto koncepciu – bez ohľadu na túto udalosť. Existujú príklady zo zahraničia, ktoré hovoria, čo sa môže udiať, ak je veľké množstvo ľudí príliš koncentrované na jedno miesto. Túto cestu sme zvolili, lebo v takom prípade hrozí vznik geta, ktoré nepomáha tým, čo v ňom žijú, ale ani tým naokolo. V budúcnosti by sme pre nich chceli zriadiť komunitné centrum, aby sa mohli stretávať aj po tom, ako sa skončí tento projekt, a aby mohli udržiavať vzájomné väzby a integrovali sa, ale neasimilovali.

Čo hovoria na to, že ste ich nedali na jedno miesto? Vedeli o tom?

Áno, hovorili sme im to. Sú na to pripravení.

Ako to zobrali?

Záleží im najmä na tom, aby boli rodiny spolu. Keď budú pár kilometrov od seba, nevidia v tom problém.

Koľko času bude tých 149 ľudí spolu?

Počíta sa s deväťmesačným kurzom slovenského jazyka, ktorý už bude tu. Ešte počas pobytu v tábore dostanú prvú prípravu. Po premiestnení do nitrianskeho regiónu budú mať kurzy slovenčiny približne 15 hodín týždenne. Budú sa teda stretávať prakticky denne.

Výčapy - Opatovce sú neďaleko Nitry. 2015. foto N - Tomáš Benedikovič
Výčapy-Opatovce sú neďaleko Nitry. Foto N – Tomáš Benedikovič

Zhruba tretina z nich bude v Nitre.

Nechcel by som hovoriť o konkrétnych počtoch. Čísla, ktoré sa objavili, sú len určitými kapacitami, ktoré boli ponúknuté. Môže to byť úplne inak.

Nejaká časť však zrejme v okolitých mestách žiť bude. Mohli si vybrať, či pôjdu do mesta, alebo na dedinu?

Snažíme sa zohľadniť aj niektoré ich potreby. Napríklad rodiny s autistickým dieťaťom, alebo aby pri anglicky hovoriacich rodinách boli po anglicky hovoriaci ľudia. Zohľadňujeme viac kritérií, aj profesijné. Vychádzame však z ponuky, ktorú máme, takže nemôžeme zohľadniť všetko.

Odkiaľ prišli? Sú väčšinou z miest, alebo z vidieka?

Z menšieho mesta.

Z mesta Karakoš?

Aj z Karakoša, sú tam však aj ľudia, ktorí bývali v blízkosti Karakoša a mali tam napríklad farmy.

Bolo ich treba presviedčať, aby išli na Slovensko? Väčšina utečencov chce ísť do Nemecka.

Keby ste utekali napríklad do Ázie a pýtali by sa vás, kam chcete ísť, možno by ste povedali Japonsko, alebo Čínu, ale nespomenuli by ste si na menší Laos. O Slovensku pôvodne veľa nevedeli. Mnohí ľudia si neuvedomujú, že Irak nie je chudobná krajina. Pokiaľ by boli v hre len ekonomické otázky, možno by im bolo lepšie zostať tam. Sú tam vyššie platy ako u nás. Je tam vojna, ale v porovnaní so Sýriou nie je Irak až taký zničený. Veľké časti územia si Islamský štát zobral bez boja. Na Mosul zaútočilo 800 bojovníkov a 30-tisíc sunnitských vojakov im odovzdalo mesto prakticky bez boja.

Prečo teda chcú odísť?

Sú v inej provincii – v Kurdistane, ktorý funguje ako autonómny štát. Nemajú tam právo na trvalý pobyt, právo sa zamestnať, nadobúdať majetok. Nemajú tam žiadnu perspektívu. Do Kurdistanu prišli státisíce ľudí. Len Mosul mal dva milióny obyvateľov a dnes ich je odhadom 200-tisíc. Vrátiť sa nemôžu. Pozemná ofenzíva, ktorá by vytlačila Islamský štát, je v nedohľadne. Mnoho bojovníkov Islamského štátu by splynulo s obyvateľmi a teror voči kresťanom by pokračoval. Znaky, ktoré kresťanom robili pred útokom IS na dvere, im urobili ich susedia. Z pravoslávnej katedrály v Mosule neodlamoval kríž bojovník IS, ale ich sused, s ktorým dovtedy v pohode nažívali. Je to podobná situácia, ako keď zo Slovenska za vojny vyviezli židovských občanov, a aj tí, ktorí prežili, sa sem už nechceli vrátiť, pretože zažili zradu od susedov.

Ubytovať ich chcú hlavne dobrovoľníci. Kde sa vzali?

Máme svoju stránku, cez ktorú sa viacerí prihlásili. Niektorých sme našli cez osobné kontakty, takže to bolo skôr po osobnej linke. Keďže sme lokálna organizácia, osobné kontakty v tom zohrali veľkú rolu.

Priamo ich ubytujú? V čom bude spočívať ich pomoc?

Nechceme ich ubytovať do podnájmu, hoci máme aj takéto ponuky. Preferujeme, ak je to samostatný dom alebo byt.

Kto pomáha? Väčšinou sú to kresťania?

Sú to väčšinou kresťania. Ale nie vždy sú to praktizujúci kresťania v zmysle, že chodia každý týždeň do kostola.

Pomoc utečencom ponúklo viac ako tisíc ľudí cez výzvu Kto pomôže? Pomôže sa im aj cez týchto dobrovoľníkov?

Nejaké ponuky majú aj z tejto oblasti, zatiaľ ešte nie je potvrdené, či budeme môcť využiť túto ponuku. Jedna vec je, že sa niekto prihlási, druhá, čo urobí, keď príde na lámanie chleba.

Čo hovoríte svojim farníkom? Ako ich pripravujete na príchod utečencov?

Hovorím im o požiadavkách Božieho slova. V Starom zákone je veľmi jasne napísané, že boli tri skupiny, nad ktorými Boh držal zvláštnu ochrannú ruku – siroty, vdovy a cudzinci. Kristus sám bol utečencom.

Kostol vo Výčapoch - Opatovciach. foto N - Tomáš Benedikovič
Kostol vo Výčapoch-Opatovciach. foto N – Tomáš Benedikovič

Starosta Výčap-Opatoviec nám povedal, že už tu cíti odpor – niektorí chcú odhlásiť deti zo školy a prestať chodiť do kostola. Viete o tom?

Zachytil som takéto šumy. Je to až smiešne, keď kresťan odmieta pomôcť kresťanovi, ale aj keby to nebol kresťan. O to viac by však mali prežívať spolupatričnosť. Sme slobodná krajina, cirkev je slobodná takisto – kto chce, môže prísť, a kto chce, môže odísť.

Nebojíte sa, že ich odtiaľto vyženú?

Nie. Sú to jednotlivci.

Aj jednotlivci vedia zničiť človeku život, nemusí to byť celá obec.

Máme tu komunitu rómskych spoluobčanov, ktorí sa prisťahovali, a nikto im nič neurobil.

Ale, ako to na Slovensku býva, často sú z nich občania druhej kategórie. Nebojíte sa, že sem prídu ľudia s nádejami a budú z nich občania druhej kategórie – možno len preto, že majú o jeden odtieň tmavšiu pokožku?

Pravdupovediac, keď väčšinu z nich stretnete na ulici, nezistíte, že sú odinakadiaľ. Vizuálne nie sú veľmi odlišní. Všade, kde títo ľudia budú, bude podporná komunita, ktorá im pomôže začleniť sa do života. Všade budú okolo nich priatelia, ktorí im pomôžu. To sú tie dobrovoľnícke tímy, ktorých hlavnou úlohou nie je integrácia po odbornej stránke, ale umožnenie začlenenia sa do komunít. Dôchodcovia môžu zobrať na rozličné akcie dôchodcov, deti sa budeme snažiť zapojiť do toho, čo ich baví – do tanečných krúžkov, na futbal. Integrácia je úspešná vtedy, ak je doplnená podpornou sieťou ľudí, ktorí im pomôžu začleniť sa do komunity.

Vrátim sa k ich výberu. Uvažovali ste vôbec o tom, že by ste sa sem pokúšali dostať aj iných ľudí, nielen kresťanov?

Keď bola kríza na maďarských hraniciach, pomáhali sme pri zbierkach a nepýtali sme sa, akého vierovyznania tí ľudia sú. Pokiaľ ide o urgentnú pomoc, nepýtame sa na to, lebo treba pomôcť každému človeku. Pokiaľ však ide o dlhodobú integráciu, treba sa zamerať na najzraniteľnejšie skupiny. Aj americká vláda uprednostňuje určité skupiny – hlavne jezídov.

Prečo sem nevezmeme jezídov?

Jezídovia sú takisto ohrození, podobne ako kresťania. Sú veľmi spätí s pôdou, oveľa viac ako kresťania. Väčšina z nich nechce odísť a rozhodli sa, že budú čakať, kým sa vrátia na svoje územie. Žijú aj iným spôsobom života. Kresťania oveľa viac žili na zmiešaných územiach. Jezídov by sme vedeli veľmi ťažko integrovať na Slovensku. Nemáme skúsenosť. Komunita jezídov existuje v Nemecku či v USA. Nevedeli by sme im poskytnúť taký servis ako kresťanom.

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Aktivisti, ale aj cirkev sa snažili zdôrazňovať, že sa nebude selektovať podľa vierovyznania. Minister vnútra Kaliňák a premiér Fico však od začiatku hovorili o kresťanoch. Nebolo to preto, že vám umožnili priviesť iba kresťanov?

Vyberali sme ich spolu s vládou. Nejaká ponuka prišla, ale nechcel by som sa vyjadrovať k motívom vládnych predstaviteľov. Bolo to veľmi praktické. Je pre nás oveľa jednoduchšie overiť identitu kresťanov, pretože to bola komunita, ktorá sa navzájom poznala, a boli tam dobrozdania cirkevných autorít, biskupa, ktorý povedal – áno, toto je moja pečiatka, týchto ľudí som sobášil. Vyberať náhodne z toho obrovského množstva je zároveň istým bezpečnostným rizikom, ak ich neviete dobre overiť.

Aké profesie tí ľudia majú a čo tu môžu robiť?

Sú tam veterinári, programátori, učitelia, väčšina z nich sú mladí ľudia, ktorí ešte chodia do školy. Sú medzi nimi remeselníci, automechanici, stavbári, stolári. Ženy boli väčšinou v domácnosti, majú väčšinou aj viac detí a tak, ako to bolo u nás aj donedávna, žena zostávala doma. Jedna z tých žien však mala salón krásy, ďalšia je učiteľka, krajčírka.

Získajú tu všetci prácu?

Rozprávame sa aj so zamestnávateľmi a od viacerých máme prísľub, že im dajú šancu.

Neboja sa vaši farníci, že im zoberú prácu?

Zatiaľ som nezaznamenal takúto obavu.

Boli ste priamo v Iraku vyberať ľudí, čo sem prídu?

Áno. Nejaký zoznam už bol a iba sa niektoré veci dolaďovali. Získavali sme od nich ešte určité informácie – o zdravotnom stave, preferencie, s kým chcú byť blízko, profesijné zamerania. Na začiatku integračného procesu sa vytvorí integračný plán nielen celej skupiny, ale aj každého jednotlivca, aby bola integrácia ušitá na konkrétneho človeka.

Keď im prišlo, že môžu ísť na Slovensko, museli ste ich presviedčať, alebo ste, naopak, museli vyberať spomedzi záujemcov?

Viac-menej už boli vybratí, ale ísť chceli mnohí.

Takže reči, že k nám nikto nechce ísť, takže ani nikoho nevezmeme, sú nesprávne?

Ľuďom sme vysvetľovali, ako to na Slovensku vyzerá, a hovorili sme im o reáliách, ekonomických možnostiach, o histórii. Predstaviteľka migračného úradu hovorila aj o tom, že u nás komunistický režim padol bez jediného výstrelu a že sa Československo rozdelilo prirodzenou cestou bez násilia a že máme tradíciu nenásilného riešenia konfliktov, čo bol pre nich veľmi silný moment. Boli sme v takej veľkej miestnosti a neverbálna komunikácia tých ľudí bola veľmi, veľmi výrazná. Toto ich najviac zaujímalo, na toto najintenzívnejšie reagovali. Pýtali sa aj na ekonomické záležitosti, ale nebolo to pre nich to podstatné. Vedeli, že tu nejako ľudia žijú a že tu aj oni nejako žiť budú.

A keď sa vás tunajší pýtajú na nich, čo je pre nich podstatné?

No, väčšina sa nepýta. Zvláštne, že sa nepýtajú. Dokonca ani tí, ktorí majú predsudky, akoby nechceli o nich počuť.

A tí, čo sa pýtajú – čo ich zaujíma?

Väčšinou kto o tom rozhodol. To nie je správna otázka. Kto rozhodol o nich (o miestnych), kde bývajú? Ľudia sa sami rozhodujú, kde budú bývať, ak sú slobodní. A ak títo ľudia dostanú na Slovensku azyl, dostávajú právo na trvalý pobyt. Majú všetky práva a povinnosti ako slovenskí občania okrem práva voliť a byť volený. Môžu sa teda úplne slobodne rozhodnúť, kde budú žiť. Nerozhoduje o tom štát, občianske združenie, ani nikto iný. My im iba dávame príležitosť. Keby teda niekto chcel robiť nejaké referendum, alebo petíciu, zrejme sa dopúšťa trestného činu podnecovania k neznášanlivosti a diskriminácie na základe príslušnosti k náboženskej, rasovej alebo sociálnej skupine.

Kedy sa to ľudia v dedine dozvedeli?

O tých aktivitách sa dozvedeli už v lete, takže na to postupne boli chystaní.

Oficiálne im to niekto povedal?

Hovoril som im to v kostole. Mali sme verejné zhromaždenie s občanmi pred asi mesiacom.

Tam ste im povedali, že takých ľudí hľadáte, alebo že prídu?

Nehovorili sme konkrétne, ten projekt ešte nebol odsúhlasený vládou, ale hovorili sme určité všeobecné fakty. Napríklad o procese ich previerky. Ale aby som nebol nespravodlivý, mnohí sa pýtali, ale skôr väčšinou hovorili výhrady. Na ich dôvody, prečo ich neprijať, sme sa snažili reagovať vysvetlením, že ten strach je jednoducho neopodstatnený. Vysvetľovali sme im, že to nie je nelegálna činnosť. Niektorí si myslia, že len tak niekoho zoberieme na hraniciach a privezieme.

Nebolo ťažké vám uveriť, keď každý deň videli v televízii, že migranti sú teroristi?

Áno, mnohí s tým majú problém.

Bolo by teda namieste, aby aj vláda pripravovala ľudí, že k nám môžu prísť cudzinci a možno sa ani nič nestane?

Ľuďom nestačí povedať, že sa možno ani nič nestane. Ľudia chcú počuť, že sa nič nestane. Toto je skupina, o ktorej môžu byť presvedčení, že sa nič nestane.

Migrácia

Slovensko

Teraz najčítanejšie