Denník N

Ako sa rusko-ukrajinská vojna môže a nemôže skončiť

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Rozprávanie o diplomatickom riešení konfliktu si vyžaduje úprimný pohľad na možnú koncovku.

Autor je komentátor Bloomberg Opinion

Po tom, čo predseda zboru náčelníkov štábov generál Mark Milley nadhodil, že vojenské riešenie rusko-ukrajinského konfliktu neexistuje a že je na jeho ukončenie potrebná diplomacia, Biely dom napráva škody. Oficiálne stanovisko USA znie, že len Ukrajina by mala stanoviť podmienky mieru a rozhodnúť sa, kedy, ak vôbec, bude pripravená rokovať. Po utorkovom incidente s dvoma raketami, ktoré spadli na poľské územie po masívnom ruskom útoku na ukrajinské elektrárne, by však malo byť jasné, prečo sa zdá, že Milley pláva proti hlavnému prúdu americkej politiky.

Kým na Ukrajine pokračujú rozsiahle vojenské akcie, neustále prítomné je aj nebezpečenstvo náhodnej eskalácie, tretej svetovej vojny či použitia jadrových zbraní. Aj keď strely, ktoré zasiahli Poľsko, vypálila ukrajinská protiraketová obrana a Poľsko a jeho spojenci v NATO považujú útok za nehodu, neexistuje záruka, že ďalší poplach nepovedie k potrebe, aby sa do konfliktu plne zapojila aj Aliancia. Táto hrozba môže prevážiť – aspoň z pohľadu USA – nad dôsledkami vojny, ako je napríklad prílev utečencov do Európskej únie, vyčerpanie európskych zásob zbraní a streliva či zvýšenie cien energií. V mnohých ohľadoch USA dokonca z konfliktu profitujú, keďže ich obranný priemysel dostáva viac objednávok, zvyšuje sa vývoz energie a ich postavenie bezpečnostného piliera západného sveta sa posilňuje – ale iba dovtedy, kým sa neocitnú v špirále eskalácie.

Preto je potrebné pozerať sa aj za rámec striktne morálneho postoja, ktorý vyžaduje, aby si Ukrajina mohla určovať svoju vlastnú budúcnosť, čo jej pomôže zostať nezávislou a nedotknutou. Aj keď Rusko utrpelo sériu ponižujúcich porážok a aj keď majú niektorí optimisti, ako napríklad bývalý americký generál Ben Hodges, pravdu, že Ukrajinci budú mať do januára dobrú pozíciu na to, aby začali znovu dobýjať Krym, Ukrajina je stále ďaleko od svojho cieľa, ktorým je oslobodenie všetkých území, ktoré jej patrili pred rokom 2014. Nedá sa predpovedať, čo sa môže stať, keďže tento cieľ sa môže splniť najskôr v roku 2023. Preto Milley vyzval obe strany konfliktu, aby uznali, že koniec vojny, čím myslel dostatočne rýchly koniec, je „možno nedosiahnuteľný vojenskými prostriedkami“.

Je preto dôležité zamyslieť sa nad spôsobmi, akými sa vojna môže – a nemôže – v blízkej budúcnosti ukončiť. Tu je môj pohľad na možné scenáre.

1. Rýchle ukrajinské vojenské víťazstvo

Rýchle ukrajinské vojenské víťazstvo je možné, no nepravdepodobné. Ruská kapitulácia v Chersone na juhu umožňuje Ukrajincom presunúť bojom posilnené jednotky inam, zaútočiť na Melitopol a potom na Mariupol, odrezať ruský „pozemný most“ na Krym a urobiť krátky proces s demoralizovanými ruskými jednotkami na Donbase i na samotnom Kryme. Ukrajinci však nebudú pokračovať za svoje hranice, nehovoriac o dobývaní Moskvy – na inváziu na rozsiahle ruské územie nemajú vojenskú silu a na uskutočnenie invázie by pravdepodobne nezískali žiadnu západnú pomoc. To však znamená, že konflikt sa nevyrieši. Keď Irán porazil Irak pod vedením Saddáma Husajna v jeho prvej dobyvačnej vojne, smrtiaci konflikt sa niekoľkokrát obnovil, pretože Saddám sa nevzdal – mier nastal až o osem rokov neskôr. Samotný ukrajinský úspech a znovudobytie územia obsadeného Ruskom nebude trvalým riešením, kým budú pretrvávať ruské imperialistické ambície. Aj keby bolo víťazstvo Ukrajiny spečatené nejakou mierovou dohodou, Rusko ju nedodrží – rovnako ako žiadna zo strán nedodržala Minské dohody z rokov 2014 a 2015.

2. Koniec Putinovho režimu

Ukrajinský prezident Volodymyr Zelenskyj verejne prezentuje názor, že bude rokovať iba s Putinovým nástupcom. To môže byť dlhodobá, no nie úplne neopodstatnená ambícia. Nedávna masová mobilizácia podkopala Putinovu popularitu a vojenské porážky dohnali dokonca aj tých najprovojnovejších ultranacionalistických Rusov k tomu, aby ho obvinili z poníženia Ruska. „Absolútna moc má aj odvrátenú stranu,“ napísal filozof Alexander Dugin vo svojom blogu. „Plnú moc v prípade úspechu, ale aj plnú zodpovednosť za zlyhanie.“

Lenže po prvé, Putin ešte nie je taký slabý, aby výhody pokusu o jeho zvrhnutie prevýšili riziká. Stále má pod kontrolou mocnú represívnu mašinériu, ktorú vytvoril, a armáda, ako aj rôzni „pridružení spolupracovníci“ zapojení do vojny na ruskej strane ho stále poslúchajú. A okrem toho, ak aj niekedy dostatočne zoslabne, čo pravdepodobne nastane po viacerých porážkach, nejaký typ demokratickej revolúcie je menej pravdepodobný ako to, že moc prevezme rovnaký či dokonca väčší jastrab alebo skupina jastrabov. Žiadna skupina Rusov, čo zostali v krajine, a určite ani žiadna emigrantská organizácia nemá vôľu, odhodlanie a širokú podporu potrebnú na úspešné povstanie alebo dokonca prevrat. Takže aj keď Putin padne – alebo zomrie prirodzenou smrťou –, konflikt sa s veľkou pravdepodobnosťou neskončí.

3. Zákulisná dohoda

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Vojna na Ukrajine

Komentáre

Teraz najčítanejšie