Denník N

Rusko sa vidí vždy v prvej lige, aj keď tam nepatrí

Neochotu západných spoločností ísť do konfrontácií, respektíve použiť násilie, chápu ako znak slabosti a úpadku, a dôraz na ľudské práva, slobodné voľby či právny štát ako pokrytectvo.

Autor je právnik a politológ

Veľká časť politikov a analytikov v západných demokratických krajinách sa sťažuje, ako nerozumejú ruskému politickému mysleniu, ako sú zaskočení konaním Ruska a tápajú pri odhadovaní ruských cieľov.

Je to však do veľkej miery prejavom neochoty si priznať, že v Rusku sa o medzinárodných vzťahoch a politike môže uvažovať inak, než sa v demokratických spoločnostiach presadilo za posledné tri generácie – po období dekolonializácie a radikálnej demilitarizácie európskych spoločností asi v rokoch 1955 – 1970.

Možno to je aj výsledok mierne povýšeneckej viery vzdelaného predstaviteľa západnej vyššej strednej triedy, ktorý je presvedčený, že jeho náhľad na svet je nielen správny, ale aj jediný možný a všetci ostatní uvažujú rovnako ako on alebo sa k jeho spôsobu myslenia aspoň usilovne približujú.

Lenže tak to nie je, a napriek mnohým spoločným civilizačným koreňom a podobnostiam ruské elity, ale aj radoví občania v medzinárodných záležitostiach dnes uvažujú rozdielnym spôsobom a stanovujú si odlišné ciele než spoločnosti Severnej Ameriky a strednej a západnej Európy.

Tieto rozdiely, samozrejme, nie sú spojené s nejakým „večným a nezmeniteľným“ charakterom ruského národa, veď mnohé z nich v minulosti boli bežné aj v strednej a západnej Európe, ale sú prejavom špecifického historického vývoja a vývoja predstáv o vlastnom postavení vo svete.

Súčasní západní politici a diplomati (najmä v Európe, v USA menej) sú odchovancami demokratických humanistických a pacifistických spoločností v rámci dlhého mierového obdobia po roku 1945. Ľudsky ich sformovalo prostredie, ktoré niekedy v šesťdesiatych rokoch odmietlo použitie násilia v politike, a cieľom politiky malo byť udržanie mieru, dosiahnutie blahobytu, šťastného života jednotlivca, uspokojovanie jeho potrieb a pod., a to nielen vo vlastnej krajine, ale aj v celej Európe a vlastne aj na celej planéte. Štát má len veľmi malé morálne právo dostávať vlastných občanov (vrátane vojakov) do situácií, v ktorých by im hrozila strata života.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Vladimir Putin

Vojna na Ukrajine

Komentáre

Teraz najčítanejšie