Politici, biznismeni a akademici z Davosu: v čom sa minulý rok mýlili

Fórum v Davose má imidž vzrušujúcej udalosti. Aj keď sa jeho predpovede nie vždy potvrdia, stojí za to sledovať, čo si o budúcnosti myslia vplyvní politici, podnikatelia a činorodí jednotlivci z iných oblastí.

Davos sa venuje mnohým témam. Tu Al Gore hovorí o klimatickej zmene. Foto - TASR

Mnohí americkí ekonómovia boli presvedčení, že euro nemôže prežiť dlhšie než desať rokov, no dnes ich už má 16. Potvrdzuje sa, že nie je jednoduché vytvárať dlhodobé predpovede globálnych hospodárskych trendov (a stereotypy o nekompetentných Európanoch pri tom tiež nepomáhajú).

Napriek tomu môže byť tento týždeň užitočné sledovať správy z Davosu. Výstupy zo Svetového ekonomického fóra síce mali v minulých rokoch slabiny, ale často ponúkajú presnejšie predpovede než tie od typických ekonómov.

Politici a biznismenmi sa spolu so zopár akademikmi aj tento rok stretávajú vo Švajčiarsku, pozrieme sa teda, čo predviedli ľudia, ktorí majú dobré predpoklady na rozpoznanie kľúčových trendov budúcnosti.

Zmena perspektívy

Správa Svetového ekonomického fóra z minulého roka spomínala tri hlavné riziká: 1. Fiškálnu krízu vo vyspelých ekonomikách. 2. Vysokú štrukturálnu nezamestnanosť. 3. Krízu v zásobovaní vodou.

A po štvrté: extrémne príjmové nerovnosti. Skutočne, Pikettyho prelomová kniha Kapitál v 21. Storočí bola o pár mesiacov neskôr preložená do angličtiny a na celom svete sa do popredia dostala otázka nerovnosti. Kapitalistické inštitúcie ako S&P alebo Morgan Stanley sa pridali a v uplynulom roku sa vyjadrili, že príjmovej nerovnosti sa treba venovať.

Jedným zo slepých miest minuloročnej správy naopak bolo rozšírenie a škody spôsobené vírusom ebola. Správa sa venovala len finančným rizikám v podobe čoraz väčšieho výskytu chronických a civilizačných chorôb, ako je napríklad cukrovka. Varovala, že počet chorých, ktorí ňou trpia, sa zvýši z 382 miliónov v roku 2013 na 592 miliónov v roku 2035. Iste, je to vážny problém s tragickým výhľadom pre mnoho ľudí, ale humanitárne náklady infekčných chorôb ako je aj ebola, boli úplne prehliadnuté.

Zaujímavé pritom je, že správy z rokov 2007 a 2008 označili pandémie za piate najrizikovejšie z pohľadu možných následkov. Medzinárodné organizácie možno neboli pripravené na efektívnu reakciu na ebolu práve preto, lebo hrozba na niekoľko rokov zmizla z radaru.

V roku 2015 už Svetové ekonomické fórum umiestnilo na rebríčku rizík šírenie infekčných chorôb pred zbrane hromadného ničenia či medzištátne konflikty (hoci oboje sú na zozname stále vysoko). Tento zoznam hrozieb s najvážnejšími následkami, ak by sa naplnili, zahŕňa aj zlyhanie pri riešení a adaptácii na klimatickú zmenu.

Pokiaľ ide o mieru pravdepodobnosti, davoské fórum sa obáva najmä medzištátnych konfliktov, extrémnych prejavov počasia a zlyhaní národných vlád, ako i možnosti kolapsu niektorých štátov. Na konci tohto rebríčka sú krádeže dát a kybernetické útoky.

Nanešťastie, správa sa nemusí mýliť v časti, kde sa píše, že “nezamestnanosť a prílev migrantov do Európy zostanú dôležitou agendou a sú hnacími faktormi sociálnej nestability”.

Tohtoročné závery spomínajú aj (hoci nie ako prvoradú) hrozbu pochádzajúcu od islamského radikalizmu. Slovo islam sa pritom v minuloročnej správe neobjavilo ani raz, hoci “terorizmus” bol označený ako jedno z geopolitických rizík.

Iná nápadná chyba sa vyskytla v roku 2007, keď sa účastníci stretnutia v Davose obávali “tvrdého pristátia čínskeho hospodárstva”. Čína v skutočnosti zvládla finančnú krízu lepšie než rozvinuté krajiny a pokračovala v raste aj v čase, keď európske krajiny stagnovali.

Je to len nezmyselné táranie?

Napriek nedostatkom a sporným výsledkom je užitočné predvídať riziká, premýšľať o možných nákazách a pokúsiť sa vymýšľať a zlepšovať reakcie na nepríjemné udalosti.

Vo všeobecnosti platí, že pripomínanie krehkosti súčasného ekonomického a politického prostredia je užitočné. Rovnako dôležité je, aby lídri národných vlád chápali nevyhnutnosť spolupráce a kompromisu pri riešení problémov, ktoré nepoznajú štátne hranice.

No žiadny zoznam rizík by sme nemali považovať za úplný. Prídu udalosti, ktoré nás prekvapia. Najväčšie nebezpečenstvo môže prísť presne odtiaľ, kde sme to považovali za nemožné (takzvané čierne labute).

Záhadou pre mňa ostáva, prečo si predpovede a špekulácie o megatrendoch z Davosu vyslúžia omnoho väčšiu pozornosť než iné porovnateľné stretnutia, ako sú napríklad summity G20.

Médiá výsledky G20 zväčša hodnotia ako nevýrazné, kým fórum v Davose je považované za vzrušujúce (aj trochu domýšľavé, ale celkom iste zaujímavé). Nemám vysvetlenie, ale mám tušenie, že Davos si takúto povesť vyslúžil vďaka mixu zástupcov vlád, súkromného sektora a činorodých jednotlivcov z mimovládnych a neziskových organizácií.

Môj súkromný zoznam

Mám strach z mnohých vecí vrátane bublín v cenách aktív v Číne aj inde, volatilných komoditných trhov a krátkozrakých politikov v Európe, ktorí z  problémov svojich krajín obviňujú vonkajšie vplyvy.

Vo zvyšku článku chcem krátko načrtnúť moje obavy z digitálnej ekonomiky, ktorej chýbajú pravidlá ochrany užívateľov. Ďalšie veľké riziká, ako sú korupcia a fiškálna kondícia európskych krajín, budú obsahom nasledujúcich textov.

Život v digitálnom svete: perspektíva Davosu

Často spomínanou obavou v správe na rok 2015, ktorá sa dostala do top 10 aj v minulom roku, je hrozba eskalácie veľkých kyberútokov. Naozaj, pravdepodobnosť ich uskutočnenia rastie.

Koncom uplynulého roka sa americkí politici snažili nájsť adekvátnu odpoveď na hackerský útok na Sony, za ktorým údajne stála skupina sponzorovaná Severnou Kóreou. Na pokraji paniky niekoľko amerických politikov vyzývalo prezidenta Baracka Obamu, aby “dôrazne reagoval na kyberterorizmus”. Ku cti Obamovi slúži, že si zachoval chladnú hlavu a povedal, že útok na Sony bol kybervandalizmom, nie útokom na celý národ. Zmierňovanie militaristickej rétoriky bolo správne, ale napokon Obama aj tak usúdil, že musí prísť s nejakou formou trestu. Preto v januári rozšíril sankcie proti severokórejskému režimu.

Lenže internetové hrozby sú omnoho rozmanitejšie a nebezpečenstvo pre naše dáta nepredstavujú len štátni aktéri alebo zločinci.

Život v digitálnom svete: moje obavy

Čoraz viac ziskom motivovaných spoločností sa domnieva, že o nás môžu zhŕňať toľko dát, koľko sa im len zachce a potom nás hodnotiť na základe obskurných a komplikovaných algoritmov. Spolu s tým, ako tieto spoločnosti škatuľkujú svojich zákazníkov podľa ich “odhadovaného” príjmu, povahy a zdravia, strácame kontrolu nad tým, kto má prístup k naším súkromným informáciám.

Stane sa súkromie luxusným tovarom? Vykúpia sa bohatí jednotlivci spod sledovacích progamov, kým zvyšok z nás bude naďalej závislý od na pohľad “bezplatných” služieb (od Gmailu po Facebook), ktoré zhromažďujú, analyzujú a často predávajú iným údaje o nás?

Napríklad dáta o našej histórii na webe obsahujú dôležité informácie pre zadávateľov reklamy (má sa vám narodiť dieťa a chystáte sa mu kupovať výbavu?).

No takéto takéto údaje môžu byť zavádzajúce a obávam sa, že mnohé firmy na ich základe budú o nás vyvodzovať nesprávne závery (mnohí z vašich priateľov na Facebooku sú nezamestnaní, čo z vás robí vysoko rizikovú osobu na poskytnutie hypotéky, hoci vy máte trvalé zamestnanie).

Tieto napohľad smiešne príklady môžu znieť ako niečo, čo sa v budúcnosti môže, aj nemusí stať. V skutočnosti sú všetky reálne (zatiaľ najmä v USA). Dokonca ani dôkladní pozorovatelia digitálneho priemyslu nevedia, ako často sa podobné strojom vynášané rozhodnutia vyskytujú, pretože praktiky sú strážené obchodným tajomstvom.

Príklady, o ktorých vieme, sa množia. Julia Angwin vo svojej knihe Vlečná Sieť napríklad popisuje, ako sa renomovaná mediálna firma Nielsen správala ako hacker, lebo chcela lepšie merať „o čom ľudia debatujú online“. Za týmto účelom sa pokúšala zbierať súkromné správy, ktoré si pacienti navzájom posielali na sociálnej sieti PatientsLikeMe. Keď táto sociálna sieť informovala užívateľov o útoku zvonka, musela zároveň priznať, že sama predáva údaje o pacientoch farmaceutickým firmám.

Ďalší príklad zo zdravotníctva sa objavil tento týždeň, keď správa od organizácie Electronic Frontier Foundation overila, že hlavná webstránka, ktorá v Amerike funguje ako trh na kúpu zdravotného poistenia (Healthcare.gov), posiela osobné údaje ako smerové číslo, príjem a zdravotný stav ďalším firmám. A to aj tých zákazníkov, ktorí vo web browseri dopredu vypínali sledovanie. Také „vypnutie“ v skutočnosti funguje ako žiadosť, ktorú webslužby rešpektovať nemusia.

Toto deravé on-line trhovisko pre vládu USA pripravovali desiatky dodávateľov, takže ako zvyčajne nie je jasné, kto je za eróziu súkromia vlastne zodpovedný.

A to je hlavný problém. Keď majú firmy, zákazníci a vlády svoj podiel na dnešnom stave, nikto nemá veľmi motiváciu, skúmať ako situáciu nezhoršiť. Pripomeňme, že keby aj všetky firmy a vlády používali naše osobné informácie eticky – odhliadajúc teda od tichého zberu dát bez dovolenia – tak čím viac serverov drží dáta o nás, tým je vyššie riziko úniku pri hackerskom útoku. A buďme realisti: pokušenie prekračovať etické hranice u ľudí bude existovať vždy.

Je zrejmé, že ak o vás firmy zhromažďujú veľké množstvo údajov, budú schopné diskriminovať a dvíhať ceny pre zákazníkov v zúfalej situácii, ktorí budú ich služby alebo tovar nevyhnutne potrebovať. A čo budú pri škatuľkovaní občanov robiť vlády, to ešte len uvidíme.

Existuje rozšírený názor, že fenomén “Big Data” bude ďalšou technologickou revolúciou, ktorá má veľký potenciál ešte zvýšiť náš blahobyt. Hoci niektoré triediace programy sú užitočné aj pôsobivé (schopnosť antispamových algoritmov zachytávať nevyžiadanú poštu), mám obavy z takmer náboženského presvedčenia, že “teraz môžeme svet merať lepšie než kedykoľvek predtým”.

Aj keby to bola pravda, dokázali by sme takéto merania využívať eticky? Mám strach, že bez serióznej diskusie o súkromí na internete nie.

Autor pôsobí na Peterson Institute for International Economics vo Washingtone, D.C.

 

Dnes na DenníkN.sk

Najčítanejšie

| |