Denník N

Tri verzie Novembra v jednej výstave

Z výstavy Tri verzie v bratislavskej galérii Krokus. Iniciátorom výstavy je Ústav pamäti národa. Foto – Adam Šakový

Obdobie pred Nežnou revolúciou v roku 1989 trvalo štyri dekády, od revolúcie uplynulo štvrťstoročie. Smerujeme k ďalšiemu zlomu? pýtajú sa traja umelci v bratislavskej galérii Krokus.

Keď vojdete do galérie, musíte si dávať pozor, kam šliapete. Po celej podlahe sú totiž rozmiestnené polená a nie je tu veľa svetla. Zrazu cinkne zvonček, akoby mal vojsť ktosi ďalší, ale čoskoro zistíte, že to nezvoní nikto zvonka a že to zďaleka nie je jediný zvonček, ktorý je v tejto miestnosti. Zvuk zvončekov umiestnených po stenách sa roztáča okolo vás a postupne zrýchľuje tempo.

Keď stíchnu, na stene sa objaví akýsi jednoduchý jednobunkový organizmus. Povie iba tri vety a zmizne v tme. Obrazovky na podlahe sa neustále rozsvecujú a opäť tmavnú. Zvončeky opäť začínajú cinkať a všetko sa to opakuje.

Martin Piaček mal sedemnásť. András Cséfalvay mal tri. Juraj Mydla ešte nebol na svete. Narodil sa v samostatnom Slovensku, päť rokov po revolúcii. Na výstave v Krokuse ich spojila práve téma novembra 89, ktorú každý z nich, prirodzene, vníma inak. Preto sa aj výstava volá Tri verzie.

Nech sú však skúsenosti jej autorov akokoľvek autonómne a navzájom neprenosné, spolu fungujú. Znepokojujúci zvuk zvončekov. Pasívna, no stále živá minulosť. Umelý hlas z budúcnosti. Tri časové pásma tu spája naliehavosť spraviť ďalší krok.

Martin Piaček, András Cséfalvay a Juraj Mydla vás dnes o 18.00 h prevedú výstavou. Foto - Adam Šakový.
Martin Piaček, András Cséfalvay a Juraj Mydla vás dnes o 18.00 h prevedú výstavou. Foto – Adam Šakový

Bez nostalgie

„Keď prišla ponuka z Ústavu pamäti národa urobiť výstavu týkajúcu sa Novembra, napadlo mi, že by bolo veľmi dobré zaoberať sa ním s tými, ktorých revolúcia bezprostredne ovplyvnila, ale nemajú vlastné spomienky na to, čo bolo pred ňou,“ hovorí Martin Piaček.

Jeho spomienky sú živé. „Novembrové námestie, eufória spojená s osobnou eufóriou. Stále som mal tendenciu motať sa v konkrétnych zážitkoch, a aj preto som rád, že András s Jurajom mi to nedovolili. Nenechali ma ustať v sentimente,“ hovorí.

András Cséfalvay sa ponuke veľmi potešil. Zdalo sa mu, že sa tak aspoň trochu môže dotknúť „toho veľkého diania“ a ukázať , ako hrdo sa hlási k odkazu Novembra. Nemal však chuť dívať sa naň iba ako na historický míľnik. „Je dobré oslavovať revolúciu ako moment, od ktorého sme slobodní, ale čo ďalej? Blíži sa niečo podobné? Prichádza revolúcia v časovom cykle? Nemusí už teraz prísť k zmene, keď je svet taký divný?“ hovorí András.

S Martinom a Jurajom tieto otázky dlho preberali, a aj preto sa vlastne tie jediné tri vety, ktoré na výstave odznejú, tiež končia otáznikom. „Ďakujeme za slobodu. Tento boj sa však nikdy nekončí. Máme silu zachrániť sa?“

„Vo výsledku to asi pôsobí pesimisticky, lebo síce hovoríme, že čosi dôležité sa tu stalo, ale zároveň ukazujeme do budúcnosti. Nič nie je dokonané. Nestačí, keď sa budeme upínať na jeden bod v minulosti, malo by nám ísť o neustálu reformáciu,“ hovorí András.

Traja autori, tri úvahy nad Novembrom, jedno dielo. Foto - Adam Šakový
Traja autori, tri úvahy nad Novembrom, jedno dielo. Foto – Adam Šakový

Pýtať sa, ale nie hocičo

Keby na konci výstavy ostala len jedna veta s otáznikom, mohlo by to pôsobiť rozpačito. Umelci nemali čo povedať, tak sa pýtajú (povedal by ktosi jednoducho). Ale nie vždy je to takéto jednoduché.

„Iste, mohli by sme dať odpovede. Napokon, ja som si našiel spôsob, ako sa s niektorými vecami vysporiadať a v čom hľadať nádej. Som šťastný človek, no skoro všetky moje práce sú smutné. Zdá sa mi totiž, že odpovede musí nájsť každý sám. Ale väčšina ľudí si ešte nekladie ani tie správne otázky. Preto sa ich snažím klásť ja,“ hovorí András.

Dospel totiž k názoru, že umenie má v našom aktuálnom svete možnosť prepožičať hlas rozličným menšinám. „Vždy je jeden zo spôsobov rozprávania o svete a o skutočnosti, ktorý je dominantný, momentálne je to akási trhovo-technologická veda. A zdá sa mi, že umenie má posledných asi sto rokov schopnosť požičať svoj hlas rôznym iným skupinám, ktorých hlasy popri tomto dominantnom nepočuť,“ nazdáva sa.

Neznamená to však, že umenie len požičiava hlas a tam sa to končí. „Ten hlas môže čosi pohnúť, môže vytiahnuť pohodlných ľudí z lenivosti. Dá sa to povedať aj tak, že umenie je dôležité, ale nie je to najdôležitejšie. Najdôležitejší je človek a jeho akcie. A podobne je to aj s Novembrom. November bude naďalej pravdivý, ak vyvolá akciu. História nemá byť len zbierkou faktov, na ktoré má každý iný pohľad. Má to byť príbeh, ktorý nás inšpiruje a núti konať.“

Nemyslí tým pritom iba na činy jednotlivcov, sú veci, ktoré sa nedajú vyriešiť na osobnej úrovni. „Ak niekto recykluje odpad, je to dobre, ale ak sa štáty a inštitúcie nedohodnú, že chcú zachrániť planétu, tak sa veľa na celej veci nezmení. Rovnako, keď si neuvedomíme, že ak je naša snaha mať sa lepšie založená len na závisti, a to je zlý motor, tiež sa nikam nepohneme. Ja som však v tomto utopista, verím, že sa to mení.“

Teraz najčítanejšie