Denník N

Prvá zdravotná sestra skončila na popravisku

Edith Cavell.
Edith Cavell.

Bol to dovtedy bezprecedentný čin, ktorý otriasol celým svetom. Pred sto rokmi popravili Nemci britskú zdravotnú sestričku Červeného kríža Edith Cavell.

„Musím ísť. V týchto pohnutých časoch budem potrebná viac ako kedykoľvek predtým,“ oznámila krátko po vypuknutí prvej svetovej vojny svojej matke 48-ročná Edith Cavell. Už dlhšie pôsobila v Belgicku a ako sestrička Červeného kríža si dala cieľ – pomôcť zachrániť čo najviac ľudských životov.

Osud jej nikdy nedoprial rodinu ani životnú lásku, a tak táto silne veriaca anglikánka našla zmysel svojho života v pomoci iným. Najskôr začala pôsobiť ako vychovávateľka detí, čoskoro sa však našla v práci zdravotnej sestry. Mohol za to jej krátky výlet do Rakúska a Bavorska, kde sa dostala aj do tamojších nemocníc a tam niekoľko mesiacov aj vypomáhala. „Tí ľudia sú bez pomoci, zranení a nešťastní. Raz by som chcela aj ja byť užitočná a ešte viac pomáhať,“ napísala vtedy v listoch svojej rodine.

Prvá opatrovateľka

Onedlho ťažko ochorel jej otec, ktorého pomáhala doopatrovať. A to rozhodlo o jej ďalšom smerovaní. V tom čase ešte ošetrovateľstvo nemalo takú tradíciu. Edith Cavell pracovala ako sestra a neskôr hlavná sestra vo viacerých nemocniciach vo Veľkej Británii. Bavilo ju vymýšľať inovácie, ktoré by zlepšili život pacientov.

Tak napríklad v  mestečku Shoreditch prichádza s nápadom navštevovať prepustených pacientov aj v ich domovoch a sledovať, ako sa vyvíja ich liečba. V roku 1907 si ju známy lekár Antoine Depage vyžiada do Bruselu, aby v jeho nemocnici začala ošetrovať chorých pacientov, a už o päť rokov neskôr zakladá podnikavá Edith aj program na výcvik nových sestier. Tých je na začiatku 20. storočia, keď ženská práca nie je ešte samozrejmosťou, nedostatok a v nemocniciach kvalifikované ošetrovateľky často chýbajú. Z jej programu, ktorý sama vymyslí a riadi, vychádzajú stovky nových sestier, ktoré sa uplatnia v ďalších troch veľkých belgických nemocniciach či ako ošetrovateľky v 24 detských jasliach po celej krajine.

V Belgicku ju preto dodnes považujú za priekopníčku modernej zdravotnej starostlivosti a ošetrovateľstva. Práve tam pôsobila aj v čase vypuknutia „veľkej vojny“. Už v auguste 1914 Nemci Belgicko okupovali a do Nemocnice Červeného kríža, kde pôsobila aj Edith, začali prúdiť pacienti z oboch strán frontu. Nerozlišovala medzi nimi. „K nepriateľským aj našim vojakom sa musíme správať úplne rovnako,“ prízvukovala svojim sestrám. V nemocnici trávili dlhé hodiny, obetovali často aj voľný čas. Ranených bolo čoraz viac.

Podzemné hnutie

K princípom práce zdravotníkov Červeného kríža patrila tiež neutralita a akási nepísaná povinnosť neprikláňať sa ani na jednu stranu sporu. Už v prvých mesiacoch prvej svetovej vojny sa ju Edith Cavell však rozhodla porušiť. Po bitke pri mestečku Mons vo Valónsku Nemci prevalcovali Britov a za nepriateľskými líniami zostalo odrezaných veľa vojakov Dohody.

Keď Edith počula o tom, že Nemci zastrelia každého nepriateľského vojaka, ktorého objavia, a rovnaký trest čaká miestnych, ktorí ich ukryjú, rozhodla sa sama konať. Neskôr vypovedala, že ju viedla rovnaká túžba, aká ju priviedla k práci zdravotníka. Zachrániť čo najviac ľudských životov. Sama poskytla úkryt dvom britským vojakom, ktorí strávili v nemocnici tajne niekoľko týždňov. Aj s jej pomocou sa im nakoniec podarilo ujsť do neutrálneho Holandska. „Nemohla som prestať, ak sú ľudia, ktorým treba pomáhať,“ vyjadrila sa neskôr o svojej činnosti.

Vtedy sa dostala do kontaktu aj s tajným podzemným hnutím, ktorého úlohou bolo prevádzať vojakov Dohody na neutrálne územie. Na čele stál architekt Phillip Baucq, ktorý zorganizoval aj veľkú sieť prevádzačov. Jeden z členov hnutia, princ Reginald de Croy vybavoval falošné doklady, ostatní im mali zatiaľ poskytnúť azyl. Medzi utekajúcimi boli britskí či francúzski vojaci, ale aj Belgičania, ktorí chceli ujsť, aby mohli bojovať proti Nemcom. Aj s pomocou Edith Cavell, ktorá ich dočasne skrývala v nemocnici, ale tiež u seba doma, sa takto podarilo zachrániť životy asi 200 ľuďom.

V tom čase však Edith Cavell zažila veľký šok. Nemci potopili britský zaoceánsky parník Lousitania a zahynula na ňom vtedy aj jej dobrá priateľka, manželka lekára Antoinea Depagea, ktorý Edith kedysi zavolal na svoju kliniku do Bruselu.

Ďalší šok prišiel, keď Nemci zadržali jej priateľa z tajného podzemného hnutia, architekta Phillipa Baucqua. Uňho našli aj listy, ktoré si o svojej činnosti písali. Ich aktivity netrvali ani deväť mesiacov a krátko nato prišla aj po ňu tajná polícia.

Ku všetkému sa priznala. Prípad neušiel očiam svetovej verejnosti. Všetci verili, že zdravotná sestra Červeného kríža nedostane ten najvyšší trest – nakoniec, ochranu zdravotníckeho personálu mal v sebe zakotvený aj Ženevský dohovor. Jeho článok 7 zakotvil, že táto ochrana prepadne, ak je toto poslanie zneužité na agresívnu alebo útočnú akciu. Nemci však postupovali podľa svojho trestného práva – za pomoc nepriateľským vojakom hrozila smrť – pre domácich a rovnako sa to vzťahovalo na cudzincov. Na súde ju nepovažovali za zdravotnú sestru chránenú medzinárodnými konvenciami, ale jednoducho za osobu, ktorá spáchala politický trestný čin. Paradoxom je, že Edith nebola odsúdená za špionáž, ale za zradu, hoci nebola nemeckou občiankou.

Vlastenectvo nestačí

„Obávam sa, že akákoľvek intervencia z našej strany by Edith skôr ublížila, než pomohla,“ vyjadril sa krátko po jej zatknutí lord Robert Cecil, britský tajomník pre zahraničie. O prípad zatknutej sestry Červeného kríža sa v tom čase zaujímal aj americký veľvyslanec v Belgicku Hugh S. Gibson.

Amerika bola v tom čase ešte neutrálna a Veľká Británia a Nemecko sa pretekali, aby s ňou upevnili svoje vzťahy. Nemci aj pomocou americko-nemeckých spolkov priateľstva.

Ani diplomatické intervencie americkej a neskôr španielskej strany však vtedy vôbec nezavážili. Podobne ako argument, že ako zdravotná sestra zachránila stovky životov na oboch stranách. Nemecký generál von Sauberzweig, ktorý bol vojenským guvernérom Bruselu, nariadil, aby trest vykonali čím skôr. Nekompromisnosť mala slúžiť vo vojnových časoch ako výstraha a odstrašujúci príklad, aby sa podobné činy už nezopakovali.

Štyridsaťdeväťročnú zdravotnú sestričku v októbri 1915 nakoniec Nemci v Belgicku popravili.

Poprava šokovala svet a vzbudila väčšiu vlnu odporu než neskoršia poprava inej ženy, dvojitej špiónky Mata Hari. Samotný akt však vyvolal veľkú vlnu solidarity a do britskej armády sa po ňom začali hlásiť aj stovky nových dobrovoľníkov. Podľa súdobých štatistík v tých časoch narástlo toto číslo na 10 000 za týždeň, v časoch, keď sa Dohode až tak veľmi nedarilo.

Bol to jeden z diplomatických prešľapov, teatrálnych omylov nemeckej politiky. Nepomohlo ani to, že nemecká propaganda sa zo zdravotnej sestry neskôr snažila urobiť  špiónku, aby odôvodnila svoj trest. Umnejšie tento čin využil britský Wellingtonský dom – úrad, ktorý mal na starosti britskú vojnovú propagandu. Spolu s potopením parníka Lousitania sa stala poprava britskej sestričky jednou z ich nosných tém. Vo svojej anti-nemeckej kampani vytvorili stereotyp nemeckých barbarov, ktorí vraždia ženy a deti. Nánosmi rôznych poloprávd bol v tých časoch prezentovaný aj spôsob jej smrti či priebeh popravy.

Po celý čas sa však objavovali aj špekulácie, či Edith predsa len nebola britskou špiónku. Viac svetla sa do jej prípadu dostalo v 90. rokoch 20. storočia, keď sa skúmali archívy britských spravodajských služieb na začiatku 20. storočia. Bývalá šéfka britskej  MI5 v 90. rokoch Stella Rimington vtedy vyhlásila, že tajné podzemné hnutie, v ktorom Edith pôsobila, malo na starosti aj spravodajskú činnosť – zhromažďovalo údaje a informovalo zahraničie o umiestnení nemeckej munície či lietadiel.

Podrobnosti o nemeckých plánoch sa písali atramentom na tkaninu a posielali skryté v topánkach. „Hoci jediným cieľom aj činnosťou sestričky Edith Cavell bola pomoc vojakom v núdzi, z archívov vyplýva, že podzemné hnutie, s ktorým spolupracovala, malo na starosti okrem prevodov vojakov aj dômyselnú spravodajskú prácu,“ tvrdí Rimington.

Vo Veľkej Británii je dodnes Edith považovaná za jednu z najväčších hrdiniek prvej svetovej vojny, dnes existuje aj jej nadácia, ktorá podporuje aktivity zdravotných sestier. Jej príbeh vykresľujú viaceré knihy či dokumenty, v roku 1939 vznikol o nej prvý film.

„Keď stojím tvárou v tvár večnosti, zisťujem, že vlastenectvo nestačí. Človek nesmie k nikomu pociťovať zášť a odpor,“ povedala anglickému kaplánovi, ktorý ju mohol navštíviť pred popravou. Slová sú vytesané na jej pamätníku blízko Trafalgarského námestia v Londýne, ktorý ju dnes rovnako pripomína.

Teraz najčítanejšie