Denník N

Majdan po deviatich rokoch: prvá ukrajinská krv na rukách Putina

Modlitba za nebeskú sotňu. Foto - AP
Modlitba za nebeskú sotňu. Foto – AP

S trochou zveličenia môžeme povedať, že Majdan nevyprovokovali CIA, Sorosovi agenti či Západ ako taký, ale jeden pohotový Afganec.

„A teraz vážne. Kto z vás sa dnes do polnoci odhodlá ísť na Majdan? Lajk sa nepočíta. Napíšte do komentárov dve slová: Som pripravený. Hneď ako nás bude viac ako tisíc ľudí, začneme prípravy.“

Týmto nenápadným statusom na Facebooku sa pred deviatimi rokmi, 21. novembra 2013, začala najväčšia revolúcia v novodobých dejinách Európy, známa ako Euromajdan (skrátene Majdan, čo je pôvodne arabský výraz pre námestie). Ukrajinci sa prihlásili k hodnotám demokracie a slobody. Žiadali od proruského prezidenta Viktora Janukovyča ním sľúbený, no po nátlaku Putina odmietnutý podpis asociačnej dohody s Európskou úniou.

Holými rukami proti brutalite režimu

Autorom slávneho statusu bol ukrajinský novinár afganského pôvodu Mustafa Najm. Netušiac, koľko ich príde, vyzval ľudí, aby si vzali dáždniky, teplé oblečenie, čaj a kávu. Na začiatku ich bolo pár desiatok, po pár hodinách dvetisíc. Ďalšie týždne a mesiace sa na kyjivskom Námestí nezávislosti zhromažďovali státisíce demonštrantov.

S trochou zveličenia tak môžeme povedať, že Majdan nevyprovokovali CIA, Sorosovi agenti či Západ ako taký, ale jeden pohotový Afganec.

Po prvých ôsmich dňoch sa masové hnutie, žiadajúce perspektívu členstva v Únii, premenilo na všeobecný protest proti Janukovyčovmu štýlu vládnutia, korupcii a spojenectvu s Ruskom. Už 29. novembra 2013, po prvý raz od ukrajinskej nezávislosti, špeciálne policajné jednotky Berkut použili násilie proti demonštrantom. To ich odhodlanie iba posilnilo.

Celý svet s obdivom pozoroval, ako doslova holými rukami, prípadne „vyzbrojení“ ako stredovekí bojovníci palicami či provizórnymi štítmi, odolávajú brutalite skorumpovaného režimu. Dramatické udalosti v centre Kyjiva vyvrcholili vo februári 2014 krvavým masakrom, útekom prezidenta do ruského exilu a zvolením Petra Porošenka do funkcie novej hlavy štátu.

Revolúcia cti, čo je jedna z prezývok Majdanu, bola vykúpená krvou. Vládni snajperi vo februári 2014 zabili viac ako stovku demonštrantov. A práve k pamätníku „hrdinov sotne“, čo bolo pôvodne označenie kozáckej jednotky, kedysi dôležitej súčasti ukrajinskej armády, sa tento týždeň v pondelok prišiel pokloniť prezidentský pár manželov Zelenských.

Otcovia „bránili svoje deti“

Zhodou okolností Majdan vypukol na deň presne deväť rokov po Oranžovej revolúcii, ktorá v roku 2004 vyniesla k moci prozápadného prezidenta Viktora Juščenka. Presne taký istý čas uplynul od Majdanu v týchto dňoch, keď Ukrajina čelí ruskej agresii. Namieste je preto istá bilancia.

Nenávisť voči Janukovyčovi sa formovala už od roku 2010, keď sa stal prvýkrát prezidentom. Vtedy prevzal celú krajinu pod svoju kontrolu, pričom najvyšší a stredný stupeň štátnej moci nahradil predstaviteľmi regiónu Donbas a zmietol domorodú elitu. V roku 1945 rovnakú politiku uplatňovala Komunistická strana Sovietskeho zväzu. Na západnej Ukrajine vtedy miestnu elitu nahradili „špecialisti“ z iných regiónov a republík ZSSR.

Ukrajinci Majdanom ukázali schopnosť s nasadením života brániť slobodu. Ibaže v roku 2014 to ešte Západ nedocenil. Nezareagoval rýchlo, aby zabránil porušeniu medzinárodného práva a garancie zvrchovanosti územia podľa Budapeštianskeho memoranda. Po Majdane nasledovala ruská anexia Krymu, vojna na Donbase a dnes agresia Ruska, čerstvo označeného za teroristický štát, voči celej Ukrajine.

Nie Západ teda vyprovokoval Rusko k útoku na Ukrajinu, ako to dodnes mnohí zvrátene tvrdia aj na Slovensku, ale naopak, narastajúca ruská agresia vyprovokovala váhavý Západ k dnešnej masívnej vojenskej podpore Ukrajiny.

Majdan bol pozoruhodný aj postupnosťou. Študentov, keď ich koncom novembra zbila polícia, vystriedali v bojoch zocelení veteráni z Afganistanu, bývalí príslušníci sovietskej armády. Prišli „brániť svoje deti“.

Demonštrácie sa rozšírili aj do iných miest Ukrajiny, zapojili sa do nich milióny. Boli medzi nimi aj prívrženci krajnej pravice (Sloboda, Pravý sektor), ale v malom počte. Kremeľská propaganda ľudové povstanie perfídne vykreslila ako neonacistický puč, čo je rétorika, ktorej sa voči Ukrajine fašistický Putinov režim drží dodnes.

Ešte jedno zveličenie. Deväť rokov po Majdane otázka neznie, či Ukrajinci patria do Únie, ale či si Únia so svojou váhavosťou a dôrazom na ničím nenarušený blahobyt zaslúži obohatenie o tento odhodlaný a odvážny národ schopný podstúpiť v mene slobody najväčšie obety.

[Pochopte vojnu na Ukrajine vďaka knihám Petra Koubského Stručné dejiny Ukrajiny a Stručné dejiny Ruska]

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Vojna na Ukrajine

Komentáre

Teraz najčítanejšie