Určite poznáte tento ľudový názov súsošia na Námestí SNP, ktoré tvorí pamätník nesporne najvýznamnejšej deklarácie Slovákov nezmieriť sa s násilím a vzoprieť sa mu so zbraňou v ruke. Nepriateľmi našich predkov neboli žiadni dnešní salónni fašisti, ale tí skutoční, rovnako nebezpeční, ešte aj po zuby ozbrojení. A s nimi davy najrýdzejších synov a dcér tohto národa, ktorí včas zaňuchali korytá a ostošesť arizovali, prijímali funkcie vojnového štátu či iba obliekali gardistické uniformy z látky, národom prekrstenej na čertovu kožu.

Tá trojica sôch v nás počas socializmu vzbudzovala výklady naskrze nehrdinské. Dve ženy a ozbrojený muž, ktorý radšej odišiel do hory, aby nemusel byť v jednej chyži so svokrou? Nie, nechcem zosmiešňovať, čo si vážim, ale mám pocit, že ten pamätník, ktorý sme obchádzali ako povinnú jazdu socrealistického umenia, prvýkrát naozaj splynul s celým národom až počas novembra 1989. Vtedy sme spontánne obklopili bronzovú rodinu, aby sme sa dostali čo najbližšie k tribúne. Stáli tam mlčky, chlap so samopalom bol s nami a aj tie dve cítili, že sa zasa lámu dejiny.