Denník N

Hľadá nezvestných ukrajinských vojakov: Niekedy pozostalým prinesieme len popol a pôdu

Oleh Kotenko. Foto - Gabriel Kuchta/Deník N
Oleh Kotenko. Foto – Gabriel Kuchta/Deník N

Vraj je možné zomrieť aj na radostnú správu, ktorú nečakáte. Napríklad keď sa matka zmieri so smrťou syna, potom jedného dňa zdvihne telefón a započuje jeho hlas. A rozhodne nie je zo záhrobia.

[Spoznajte ideologické, historické a geopolitické základy vojny na Ukrajine a jej dôsledky pre Slovensko v knihe Ako Putin stratil Ukrajinu.]

Telefón mu počas nášho rozhovoru zavibruje niekoľkokrát. Hovor je presmerovaný a zúfalému rodičovi teraz odpovie niekto iný. „Včera mi volalo 152 ľudí, ktorí niekoho hľadajú,“ usmeje sa. „Iba mne. Ostatným z nášho tímu volajú ďalšie stovky ľudí. Okrem toho nám píšu správy na čety Signal, WhatsApp a Telegram.“

Väčšina nešťastných, zúfalých, nahnevaných a zrútených ľudí však chce hovoriť priamo s Olehom Kotenkom. Na Ukrajine ho považujú za najväčšieho experta na hľadanie nezvestných.

V rozhovore sme sa pýtali:

  • ako hovoriť s matkou, ktorá hľadá syna, keď viete, že sa jej už nevráti;
  • aké sú zásady vyjednávania pri výmene zajatcov;
  • prečo môže byť človek šťastný, keď nájde telo.

Kto vám telefonuje najčastejšie?

Mamy a manželky. Potom nasledujú bratia a sestry. Stáva sa, že kvôli jednému človeku volá päť až šesť ľudí. Denne máme od tristo až po tisíc telefonátov príbuzných.

Cynicky by sa dalo povedať, že Ukrajina má teraz na práci kopu dôležitejších vecí než identifikovať telá a priraďovať k nim mená, aby si ich príbuzní mohli rozdeliť, oplakať a pochovať. Prečo to robíte?

Pre pozostalých je to to najdôležitejšie na svete. Týždeň po tom, čo ma na jar vymenovali za ombudsmana pre nezvestných, som sa začal stretávať s ich príbuznými.

Väčšinou to asi nie sú príjemné stretnutia. Obviňujú vás, že im nedokážete pomôcť? Že im nechcete poskytnúť istotu, či už takú, alebo onakú?

Nielen mňa. Nešťastní ľudia idú pokojne demonštrovať pred kanceláriu prezidenta, pretože ich na to niekto nabáda a oni si myslia, že to ich dieťaťu pomôže. „Videli sme ho, niekto ho natočil, ako vychádza z Azovstaľa, tak kde je teraz?“ pýtajú sa. Alebo: „My stopercentne vieme, že zahynul… Dajte nám telo! Kde je! Už to máme aj písomne.“

Ibaže ja môžem poskytnúť istotu, až keď ju mám. Niekoľkokrát sa totiž stalo, že rodina

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Rozhovory

Vojna na Ukrajine

Svet

Teraz najčítanejšie