Trojuholník modrého neba a žltý list z dvora

Ospravedlnením začína jeden z listov svojim deťom a príbuzným Jiřina Šiklová, jeden z mnohých listov, ktoré napísala začiatkom 80. rokov počas takmer ročnej väzby v Ruzynskej väznici a ktoré vydal jej dlhoročný vydavateľ Michal Plzák vo vydavateľstve Kalich k jej osemdesiatym narodeninám – Omlouvám se za svou nepřítomnost.

Ako zvládnuť väzbu

Ospravedlňuje sa najmä svojej dcére, ktorej nemôže asistovať pri príprave svadby ani byť prítomná na jej sobáši, pretože ako podvracačka republiky sedí v spoločnej cele so zlodejkami, vrahyňami a prostitútkami. Ospravedlňuje sa synovi, s ktorým sa nemôže rozprávať o jeho budúcnosti a výbere povolania, a presviedča babičku písomne o tom, že byť v kriminále je lepšie, ako byť chorý alebo mať čierne svedomie. Dokonca radí ďalším potenciálnym väzňom, ako prežiť väzbu a vyjsť z nej fyzicky aj duševne bez väčšej ujmy.

Šiklová, doktorka filozofie, disidentka, väzenkyňa, upratovačka, signatárka Charty 77 aj vyhlásenia Dva tisíce slov, zakladateľka knižnice, celého vedného odboru a aktivistického prúdu gender studies v Československu, výskumná pracovníčka gerontologického ústavu, konšpirátorka. Matka. Angažovaná, hyperaktívna a ako sama o sebe povedala – príliš emancipovaná a sebestačná. Vďaka týmto povahovým črtám sa stala jednou z najdôležitejších osobností československého disentu, a kvôli nim je jej osobný život manželky a matky komplikovaný.

V 70. rokoch bola kľúčovou spojkou medzi Vilémom Prečanom, ktorý spravoval dokumentačné stredisko na zámku Scheinfeld kniežaťa Schwarzenberga v Nemecku, a medzi československým disentom. Jej úlohou bolo dostať za hranice rukopisy a samizdaty a potom – vydané v zahraničných vydavateľstvách – ich zase dostať späť. Celé desaťročie pašovala rukopisy a listy práve vďaka tomu, že je a bola ženou mnohých tvárí, že bola neobyčajne organizačne schopná, ochotná sa doslova prezliekať, prevteľovať a najmä riskovať. Ludvík Vaculík o nej povedal, že je „všudypřítomná a nezbytná“.

Stratégia prežitia

Jej obdivuhodná húževnatosť, angažovanosť a záujem o druhých sa prejavili práve vo väzbe, teda v extrémnej situácii, keď disponovala len veľmi obmedzenými prostriedkami – cenzurovaný list raz za dva týždne, žiadne návštevy, žiadna komunikácia s vonkajším svetom, nedostatok papiera, ceruziek, spánku, súkromia, podnetov a pochopenia.

Vďaka jej zverejneným listom však vieme, že aj v cele si činorodý a citlivý človek dokáže nájsť uplatnenie a vlastné stratégie, ako prežiť čas, ktorý ona sama často nazýva „odcizený“, a dokonca vychovávať deti, obohacovať ich život napriek fyzickej neprítomnosti, vzdelávať ich vďaka perfektne fungujúcej pamäti. Kniha je nabitá radami skúsenej rozvedenej ženy s filozofickým vzdelaním a pragmatickým myslením, ktorá má nielen fyzický – pravdaže väzbou vynútený – odstup, ale aj vzácny nadhľad a humor.

Listy z mája 1981, teda prvých týždňov väzby, sú opatrným a odťažitým pozorovaním samej seba aj exotického prostredia, v ktorom sa ocitla, posledné texty zo začiatku roka 1982 sú už úvahami skúsenej „muklice“, ktorá si z pragmatických dôvodov kráti nekonečný čas pozorovaním svojich spoluväzenkýň a bacharov, ich milostných vzťahov, žargónu, povahových rysov, postavenia vo väzenskej hierarchii atakďalej, a ktorá si pomoc spoluväzňom vyberie ako jednu zo stratégií prežitia.

Bez zbytočných emócií, ale s porozumením

Šiklová je skvelá, keď popisuje, ako učí prostitútky základy nemčiny a angličtiny, ako píše milostné listy recidivistom, ktorých nikdy nevidela ani ona, ani odosielateľka, ako funguje záchodová pošta, čo sa dá vyrobiť z chleba, popola a nití vytiahnutých z uteráka, akú atmosféru môžu mať Vianoce v cele, na čo sa dajú využiť knihy, čo sú magorák a vrhcáby.

Ako sociologička a vedecká pracovníčka ich sleduje bez zbytočných emócií, no s porozumením. Rýchlo pochopí, že kriminál sa dá prežiť, pokiaľ je človek zdravý a užitočný (a tak uplatňuje svoje organizačné schopnosti aj tu – cvičí jogu, zavádza rozcvičky a opravuje zničené knihy), pokiaľ vie hospodáriť so všetkým pekným, čo sa dá vo väznici nájsť (trojuholník modrého neba, žltý list z dvora), pokiaľ má jasnú hierarchiu svojich hodnôt a pokiaľ si je vedomý toho, kde sa začína, ale aj končí jeho previnenie. Neľutuje sa a ani nehľadá vinníka. Jednoducho sa snaží tento „odcizený“ čas využiť naplno v prospech svoj aj druhých.

Keby príbeh Jiřiny Šiklovej a dôvod, prečo strávila takmer rok v Ruzyni, boli len fikciou, bola by to skvele napísaná, filozofickými radami a sociologickými pozorovaniami podfarbená vtipná kniha. Sedemdesiate a osemdesiate roky v bývalom Československu však, žiaľ, fikciou neboli, a tak zostáva korešpondencia väznenej disidentky Šiklovej dôležitým svedectvom o dobe, ktorej pravú podstatu pomaly zastiera nebezpečný spomienkový optimizmus a smútok za lacnými rožkami.