Denisa Havrľová: Prišli ku mne a začali hajlovať, s opicami vraj necestujú

V stredu ste mali v električke nepríjemný incident s troma tínedžermi. Čo presne sa stalo?

Cestovala som asi o šiestej večer v električke a pristúpili do nej traja mladí chalani. Mohli mať asi pätnásť, šestnásť alebo sedemnásť rokov. Hneď ako nastúpili, boli vulgárni, zosmiešňovali ľudí naokolo, jednoducho provokovali. Nikto však nereagoval. Nanešťastie, jeden z nich si ma všimol, prišiel ku mne a začal hajlovať  a kričať „Na stráž“.

Ja som nereagovala, povedala som si, že sa neznížim na jeho úroveň, lebo by to bolo zbytočné. Celý čas som teda bola ticho. Celý čas hovoril, že som opica, Cigánka, bol vulgárny. Snažila som sa si ho nevšímať, ale keď začal hovoriť o mojich rodičoch, ponižovať ich a vulgárne sa vyjadrovať aj na ich adresu, tak mi to nedalo a reagovala som.

Povedala som mu, že si vyprosím, aby sa so mnou takto rozprával. Všimla som si, že sú tam aj jeho dvaja kamaráti, ktorí sa tam tiež snažia niečo rozpútať. Povedala som im, že ak si to natáčajú na mobil a chcú byť hrdinami večera, tak sa im to darí, a že asi zháňajú nejaké lajky na Facebooku od ľudí, ktorí ich potom budú považovať za hrdinov preto, že si dovolili na nejaké dievča v električke. Keď som s nimi začala takto komunikovať, tak sa ma tí ľudia, čo tam sedeli, zastali. Bolo ich pár, ale vďaka za nich. Povedali im, aby ma nechali tak, že čo si to dovoľujú a že ako ich rodičia vychovali…

Stalo sa vám už niečo podobné? Je bežné, že ľudia pomôžu?

V lete ma okradli olaské Rómky. Zobrali mi mobil a začali do mňa kopať. Ja som ich chytila a upozornila som na to, ale ľudia vôbec nereagovali. To som tiež akurát cestovala. Vtedy som si to vysvetľovala tak, že si ľudia asi mysleli, že nech si to Rómky, alebo teda Cigáni vyriešia sami.

Mala som však množstvo pracovných skúseností, keď som chodila točiť extrémistické skupiny. Kričali na mňa, nadávali mi a hádzali do mňa fľaše. Kolegovia novinári a aj ďalší sa ma vtedy snažili chrániť. Veľmi si však vážim to, čo sa stalo včera, lebo to bola odvaha tých ľudí. Pritom nikdy neviete, ako môžu takíto mladí útočníci zareagovať. Či nemajú nejaké nože alebo či sa niečo nestane.

Prečítajte si

Denisa Havrľová: Kotlebu vidím v parlamente, idú zlé časy

Vravíte, že ste sa im snažili na nadávky neodpovedať. Ako by mal človek v takej situácii reagovať?

Však to, že by nemal reagovať. Ja som sa nechala vyprovokovať tými rodičmi, ale nemala som to robiť. Všimla som si však, že kým som nerobila nič, tak boli agresívnejší. Najviac ma dorazilo, keď ma jeden z nich vyzval, aby som vystúpila z električky. Lebo oni vraj cestujú s ľuďmi a nie s opicami. To už na mňa bolo naozaj dosť. Na to som im odpovedala, že to skôr oni by mali vystúpiť, a nie ja. Bolo to nepríjemné.

Keď som prišla domov, tak som so sebou zvádzala taký vnútorný boj. Myslela som na to, že moji rodičia sa mne a mojim súrodencom snažili dať to najlepšie vzdelanie, aké mohli, aby sme viedli úplne normálny život a v pohode sa začlenili do spoločnosti. A všetci dnes dokonca aj normálne pracujeme. A potom zrazu príde niekto, kto vám úplne poprie to, čo vo vás rodičia budovali. Pamätám si, ako mi vždy hovorili, že keď budem mať vzdelanie, keď sa budem naplno venovať svojej práci a keď tejto spoločnosti budem niečo dávať, tak sa mi nikdy nemôže stať, že mi niekto vynadá, že som špinavá Cigánka. No a aha, čo sa stalo!

Stáva sa to často?

Na východnom Slovensku je to asi trocha častejšie. Asi nie v električkách alebo trolejbusoch, ale skôr v pohostinstvách. Keď Rómovia z osád prídu do mesta, tak je to úplne normálne. Keďže som tam pätnásť rokov žila, viem to. A poznám to aj zo svojich reportáží, ako sa k nim správali a čo všetko si prežili.

A ja som si hovorila, že mne sa to nikdy nemôže stať. Bohužiaľ, stalo sa. Stále však hovorím, že tí traja chalani, ktorí sa tak nevhodne správali, nie sú celé Slovensko. Otázkou však je, čo s tým urobíme. Kto urobil chybu? Rodičia? Spoločnosť? Politici a ich vyjadrenia, po ktorých sa cítia tak, že môžu beztrestne robiť úplne čokoľvek? Naozaj si to neviem vysvetliť.

Nakoniec sa to teda skončilo ako? Odišli a nechali vás ísť?

Vodičovi električky niekto povedal o tom, čo sa deje. Naozaj ďakujem tomu človeku, čo na to upozornil. Vodič teda na ďalšej zastávke normálne zastavil, prešiel dozadu a povedal im, nech okamžite odídu, lebo zavolá políciu. Až doma som si povedala, že som asi mala trvať na tom, aby tú políciu zavolal. V hlave som však mala tých cestujúcich, ktorí sa ponáhľajú z práce domov k svojim rodinám, a že ich nebudem zdržovať. Len čo ich teda vyhodil, tak som pokračovala vo svojej ceste.

Už ste niekedy v podobnom prípade podali trestné oznámenie?

Áno, keď mi raz policajt nechcel podať ruku a pýtal si odo mňa hygienický preukaz. To však bolo strašne dávno. Robila som vtedy reportáž a po príchode na policajné oddelenie som sa predstavila. Na to mi však policajt povedal, že mi nemôže podať ruku, kým mu neukážem hygienický preukaz. Vtedy som aj vyhrala. Už nepracuje v polícii.

Máte pocit, že takýchto incidentov pribúda?

Mám pocit, že sa to zhoršuje, lebo je tu teraz prítomná téma utečencov a počúvame vyjadrenia Roberta Fica. Jeho veta, že ak ide o bezpečnosť Slovenska, tak ľudské práva idú bokom, bola veľmi silná. Keď idú ľudské práva bokom, tak to už sa môže stať čokoľvek. Ja teda nie som utečenkyňa, ale mohli ma tak identifikovať. Keby som napríklad neprehovorila a celý čas by som bola ticho, tak by si možno aj mysleli, že som utečenkyňa.

Nerada poskytujem takéto negatívne rozhovory. Nič sa nestalo a život ide ďalej. Boli to hlupáci a tým sa to končí. Mám veľa kamarátov Nerómov, ktorí sú skvelí a ktorých mám rada.