Sulík a jeden volebný obvod

Autor je politológ, rektor BISLA

Pán Sulík reagoval na môj článok o volebných obvodoch. Ako ekonóm a nie politický teoretik sa vo svojom článku dopustil niekoľkých nepresností, na ktoré chcem upozorniť. Keďže je zároveň politik, vníma vec cez prizmu svojho prospechu, čo je pochopiteľné, a k jeho možnej politickej motivácii sa vyjadrím na záver. Považujem však jeho text za výzvu do diskusie o reforme alebo zmene volebného systému na Slovensku a to je pozitívne. Dnešný stav, keď celé Slovensko tvorí jeden volebný obvod, totiž problematizuje postavenie poslanca NR SR, ako aj vzťah zákonodarnej a výkonnej moci.

Pán Sulík tvrdí, že existujúci jeden volebný obvod je pre Slovensko vyhovujúci. Ja už dlhšie vysvetľujem, prečo treba súčasný pomerný systém reformovať a Slovensko rozdeliť na viac volebných obvodov – na štyri, ako to bolo pred rokom 1997, alebo na osem, aby sa prekrýval so súčasnými župami. Počet je vec politickej diskusie, nie teoretických úvah.

Základný problém textu pána Sulíka je, že nerozlišuje medzi pomerným a väčšinovým volebným systémom, a tak vyberá a mieša dva systémy, ktoré sú diametrálne odlišné, čo zahmlieva podstatu sporu. Polemizovať sa dá takmer s každou jeho vetou, ale obmedzím sa len na niekoľko tém.

Jeden volebný obvod

„Pri voľbách by mal byť vždy jeden volebný obvod,“ tvrdí Sulík o parlamentných voľbách na Slovensku, pretože len na takom území by poslanci mali prijímať „normy prijímané volebným zborom“. Na toto pravidlo neexistuje jediný dôvod a vo svete poznáme len dve demokratické krajiny, ktoré tvoria jeden volebný obvod. Vo všetkých ostatných hlasujú za zákony celej krajiny poslanci zvolení v regiónoch. Napokon, ako bývalý europoslanec tento princíp pozná aj pán Sulík: zvolený bol len na Slovensku, ale hlasoval za zákony, ktoré následne platili v celej EÚ.

Ďalej nás predseda SaS vyzýva, aby sme si predstavili tú hrôzu, ak by sa zvolilo 150 poslancov zo 150 obvodov. Nie je to až taká ťažká predstava, pretože presne tak funguje väčšinový volebný systém, ako ho poznáme v USA, Kanade, UK či v Austrálii. A občania týchto krajín to určite nevnímajú ako demokratický deficit.

Lenže tento, inak funkčný a legitímny volebný systém na Slovensku ani nehrozí. Bol by to obrovský zásah do fungovania štátu a štruktúry strán. Je však obrovský rozdiel mať 150 obvodov a 4 až 8 obvodov, a to v pomernom volebnom systéme.

Z chybnej premisy Sulík dedukuje, že ak by na Slovensku bolo 150 obvodov, v minulých voľbách by všade zvíťazila strana OĽaNO. Avšak toto tvrdenie nie je možné podložiť. Voľby boli v pomernom systéme a v ňom jedna strana nikdy nezíska všetky mandáty. Ekonóm Sulík teda straší niečím, čo sa nedá dokázať, a tak prechádza do politiky, aby si, ako bonus, ešte aj kopol do svojho bývalého koaličného partnera.

Rodná vieska

Zásadné je tvrdenie pána Sulíka, že ak by bol poslanec zvolený v menšom obvode, tak by v NR SR, obrazne, „vybavoval cestu pre svoju rodnú viesku“ a nenavrhoval by „najlepšie normy“ pre celú krajinu. Znie to logicky, ale vyplýva to z nepochopenia úlohy poslanca v liberálnej demokracii. A určite to nie je len prípad pána Sulíka, hoci je v NR SR už dosť dlho, aby vedel, aká je funkcia poslanca v liberálnej demokracii. Je dosť pravdepodobné, že poslanci, ktorí sú zvolení do NR SR, neabsolvujú teoretickú inštruktáž o mandáte poslanca. Určite sú poučení o technických pravidlách, o spôsobe hlasovania a v ústave sa dočítajú, že majú hlasovať podľa vlastného „svedomia a vedomia“. No ešte dôležitejšia je vedomosť o zdroji legitimity poslanca, ako aj to, ako riešiť rozpor medzi záujmami strany a krajiny. A pritom to je zásadná a nie abstraktná či akademická otázka.

V politickej teórii existuje rozsiahla diskusia o úlohe poslanca v parlamentnej demokracii. Odvíja sa od úvah významného írskeho filozofa a politika Edmunda Burka, ktorý je považovaný za zakladateľa moderného konzervativizmu. Preslávil sa svojou knihou Reflexia o revolúcii vo Francúzsku (1789), kde niekoľko mesiacov po francúzskej revolúcii anticipoval príchod diktátora, ktorý ukončí revolučný chaos. A ten naozaj prišiel o pár rokov neskôr v osobe Bonaparta.

Burke bol zároveň poslancom anglického parlamentu a v tamojšom väčšinovom systéme zastupoval svoj okrsok. Jeho šerifovia – miestni poslanci – mu vyčítali, že pre nich nevybavuje práve takú tú Sulíkovu „cestu do rodnej viesky“, ale venuje sa legislatíve, ktorá im priamo neprináša prospech. Jeho slávna odpoveď „Šerifom z Bristolu“ tvorí základ toho, ako chápeme rolu demokratického poslanca.

Burke rozlišoval medzi poslancom – zástupcom (deputy) a reprezentantom (trustee). Ten prvý vykonáva príkazy voličov a poslancov z okrsku, bez ohľadu na záujmy krajiny. Ten druhý získal ich dôveru vo voľbách, aby potom ako poslanec parlamentu konal podľa svojho úsudku v prospech krajiny, pretože on je v Londýne a nie ako oni na periférii, kde nevidia, čo je vyšší záujem pre celé Anglicko. Burke odmietol byť zástupcom, pretože to neprospieva krajine a v konečnom dôsledku ani ich okrsku. A ak by voliči nemali dôveru v jeho úsudok a v jeho výkon funkcie poslanca, v nasledujúcich voľbách by ho mohli odvolať.

Poslanec je väčšinou zvolený do parlamentu vďaka nominácii strany. Následne sa však stáva poslancom parlamentu, teda jeho či jej mandát je vyšší ako stranícka príslušnosť. Tento základný prvok parlamentnej demokracie pre mnohých poslancov akoby neexistoval. Samozrejme, poslanci jednotne hlasujú v záujme prijímania zákonov, ktoré vedú k naplneniu programu strany alebo koalície, ale ak nastane situácia, ktorá sa prieči úsudku a svedomiu poslanca, má právo, dokonca morálnu povinnosť postaviť sa proti. To je filozofia poslaneckého mandátu, ako ho zadefinoval Edmund Burke a aký potrebuje zdravá parlamentná demokracia. Preto je napríklad absurdné, ak stranícki bosovia volajú po imperatívnom mandáte a žiadajú, aby sa poslanec vzdal svojej funkcie, ak vystúpi z ich strany.

Motív a Mečiarovo dedičstvo

Sulík ďalej argumentuje, že akákoľvek zmena volebného systému by podkopala princíp rovnosti hlasov. Opäť však vyberá prvky väčšinového volebného systému, v ktorom môžu mať dva obvody rozdielne počty voličov. To je napríklad dôvod, prečo majú v USA demokrati vždy o niekoľko miliónov voličov viac aj v prípade, keď prezidentské voľby vyhrajú republikáni. Je to nespravodlivé, ale legálne, pretože to spĺňa dopredu akceptované pravidlá hraníc volebných obvodov. V pomernom systéme na Slovensku, kde by bolo viac obvodov, by táto anomália nemusela nastať, pretože by sa priebežne mohlo prepočítavať, koľko poslancov by sa podľa počtu obyvateľov v jednotlivých obvodoch volilo do NR SR.

Napokon sa musíme spýtať, aký má Sulík motív, ak kritizuje reformu súčasného volebného systému. Politik totiž nemáva nestranný akademický záujem, ale vždy subjektívny dôvod, ktorý slúži jeho strane alebo politickému prospechu. A pán Sulik má čo stratiť, ak by sa volebný systém reformoval. Je rozdiel vytvoriť jeden zoznam kandidátov pre celé Slovensko a prácne vyhľadávať potenciálne úspešných kandidátov v regiónoch.

Práve preto Sulíkovi, ako aj mnohým súčasným stranám bez regionálnych centier vyhovuje jednoobvodové Slovensko. Strana teoreticky môže vyhrať voľby bez toho, aby opustila Bratislavu alebo Trnavu. Na každom volebnom lístku na celom Slovensku sú tí istí kandidáti na čele s tým istým lídrom. Preto Sulíkova SaS, rovnako ako Matovičovo OĽaNO alebo Kollárovo hnutie Sme rodina nepotrebujú veľa členov a už vôbec nie z regiónov, pretože tí by museli presvedčiť voličov v regiónoch, ktorí ich dobre poznajú. Zároveň tento systém vyhovuje aj stranám Smer či Hlas, pretože lídri týchto strán majú plnú kontrolu nad poslancami, ktorých nominovali Robert Fico a Peter Pellegrini.

Existuje teda len malá šanca, že sa náš volebný systém rozšíri na viac obvodov, pretože stranám tento Mečiarom zavedený stav vyhovuje. To však neznamená, že treba rezignovať. Zmena by určite pomohla demokracii na Slovensku a v konečnom dôsledku aj pánovi Sulíkovi, ktorý by ekonomické reformy, ktoré robil dobre, mohol vykonávať v stabilnom prostredí a s väčšou legitimitou. Nepochybne by našiel aj veľa kandidátov v regiónoch, ktorí by sa k jeho strane pridali. Chcelo by to však vytvoriť regionálnu stranícku sieť a do toho sa ani jemu, ani mnohým iným politikom na Slovensku príliš nechce.