Denník N

Nadstranícka dohoda je mŕtva. S výnimkou Číny

Americký prezident Joe Biden a čínsky prezident Si Ťin-pching pred začiatkom samitu G20 v novembri 2022. Foto - TASR/AP
Americký prezident Joe Biden a čínsky prezident Si Ťin-pching pred začiatkom samitu G20 v novembri 2022. Foto – TASR/AP

Len pred desiatimi rokmi malo približne 45 percent Američanov na Čínsku ľudovú republiku priaznivý pohľad. Podľa najnovšieho prieskumu sa toto číslo znížilo len na 16 percent, kým nepriaznivý pohľad sa zvýšil z približne tretiny na 82 percent.

Autor je americko-britský historik

Predstavil som si, že keď sa americký prezident Joe Biden stretol na samite G-20 na Bali s čínskym lídrom Si Ťin-pchingom, ich rozhovor sa mohol začať aj nejako takto:

Biden: Pán prezident, minulý mesiac bol v Pekingu stranícky zjazd. Čo presne povedal váš predchodca Chu Ťin-tchao, že ho z rokovania vyhodili? Želal by som si, aby som aspoň jednému zo svojich predchodcov mohol dopriať rovnakú medicínu.

Si: Gratulujem, že ste sa vyhli červenej vlne v polovici volebného obdobia, pán prezident. O červených vlnách v Číne čosi vieme, a toto bolo ledva pár kruhov na vode. No a teraz už môžeme hovoriť o Taiwane?

Domček z kariet

Voľby uprostred funkčného obdobia prezidenta skutočne zmenili americký kongres oveľa menej, ako väčšina odborníkov očakávala. Veľmi dlho nebolo isté, či republikáni prevládnu aspoň v snemovni reprezentantov. Mohli by sa však aj napriek tomu červené vlnky prejaviť ako geopolitická vlna? Dovoľte mi ponúknuť vám dva scenáre – jeden nepochybne pravdepodobnejší ako druhý.

Prvý hovorí to, čo očakáva väčšina ľudí: Washington sa vráti do patovej situácie. Snemovňa s najtesnejšou republikánskou väčšinou sľubuje vyšetrovanie počnúc obchodmi Bidenovej rodiny a končiac krízou pozdĺž mexickej hranice. Snemovňa sa môže pokúsiť odvolať predstaviteľov kabinetu, ako je napríklad minister pre vnútornú bezpečnosť Alejandro Mayorkas. Lídri GOP sa doteraz vyhýbali rečiam o impeachmente prezidenta, aj keď ten jednoznačne patrí medzi predstavy zákonodarcov zo skupiny Freedom Caucus. Preto by som to nevylučoval. Rýchlo sa približujeme k novému normálu, keď bude obžalovaný každý prezident.

Republikánsky Záväzok voči Amerike nie je legislatívnou agendou, ako napríklad Zmluva s Amerikou, s ktorou prišiel predseda snemovnej väčšiny New Gingrich v roku 1994. Je to skôr zoznam republikánskych ekonomických a kultúrnych priorít: malá vláda, prorastové znižovanie daní, deregulácia, kratšie povoľovacie procesy, silnejšie rodičovské práva vo vzdelávaní, viac financií pre políciu a ochranu hranice atď. Lenže keď strana nekontroluje senát, všetky návrhy zákonov budú už po príchode do hornej komory mŕtve. Napokon, aj keby republikáni držali väčšinu hlasov v senáte, nebolo by ľahké urobiť takúto legislatívu dostatočne príťažlivou aj pre centristov, aby si zabezpečili 60 hlasov potrebných na prelomenie demokratickej obštrukcie.

Ale problém môže spôsobiť aj niečo iné. Za súčasného stavu musia USA zvýšiť dlhový strop „začiatkom roku 2023“. Podobne ako v rokoch 2011 a 2013 sa republikánske vedenie snemovne pokúsi využiť tento termín ako nástroj tlaku na Biely dom. V oboch prípadoch sa patovú situáciu podarilo vyriešiť ešte predtým, než narobila veľké škody, ale to nezabránilo nervozite vzrušených ekonomických novinárov i investorov, ktorí predali veľké množstvo dlhopisov. Ekonomické prostredie je dnes oveľa menej priaznivé. Rozpory okolo dlhového stropu v roku 2023 by mohli mať neželané následky.

Stručne povedané, existuje veľmi pravdepodobný scenár, v ktorom bude americká politika pokračovať ako obvykle, so všetkými škandálmi ako zo seriálu Domček z kariet, ktoré už roky narúšajú dôveru verejnosti v kongres. Ak sa tak stane, tieto voľby sa ukážu ako skutočne ničivé pre domácu aj zahraničnú politiku.

Široký konsenzus

Ale teraz mi dovoľte uviesť alternatívny, oveľa nepravdepodobnejší scenár, ktorého dôsledky by boli veľmi silné. Podpis zákona CHIPS and Science Act z 9. augusta odhalil, že polarizácia americkej politiky na dve nezmieriteľné stranícke polovice nie je bez hraníc. Zákon poskytuje približne 280 miliárd dolárov na podporu vývoja a výroby polovodičov v USA vrátane 52 miliárd dolárov na dotácie pre domácu výrobu. Hoci mu nik nevenoval veľkú pozornosť, za posledné dva roky sa objavil nadstranícky konsenzus aspoň v jednej a možno len v jednej otázke, ktorou je vzťah k Číne.

Ako som už v minulosti zdôraznil, keď ide o Čínu a hrozbu, ktorú ako „strategický konkurent“ predstavuje, medzi stratégiou národnej bezpečnosti Donalda Trumpa a stratégiou národnej bezpečnosti Joea Bidena si veľa nenavyberáte. Zdá sa, že republikáni a demokrati v kongrese medzi sebou až súperia o to, kto dokáže byť v tejto téme väčší jastrab. Bolo pre mňa zjavením, keď som na septembrovej konferencii v Taliansku s úžasom počúval republikánskeho senátora Lindseyho Grahama z Južnej Karolíny a demokrata Roberta Menendeza z New Jersey, ktorí sa harmonicky dopĺňali. akoby čítali z toho istého notového zápisu zahraničnej politiky zvlášť vo vzťahu k Číne.

Konsenzus o Číne je taký široký, že prijatie spomínaného zákona bolo relatívne jednoduchou záležitosťou. Jeho konečná verzia prešla senátom v pomere 64:33 hlasov, pričom ho podporil každý senátor z demokratického klubu (okrem nezávislého Bernieho Sandersa), ako aj 17 republikánskych senátorov vrátane vodcov senátnej menšiny Mitcha McConnella, Mitta Romneyho a Grahama. Todd Young z Indiany sa priamo podpísal pod návrh zákona a Rob Portman z Ohia sa zúčastnil prezidentského podpisu. Biely dom bol v otázke účelu tohto zákona jednoznačný – jeho cieľom je „znížiť náklady, vytvoriť pracovné miesta, posilniť dodávateľské reťazce a bojovať proti Číne“. V hlavnom meste je stále ťažšie nájsť ľudí, ktorí nesúhlasia s bojom proti Číne.

Konsenzus o Číne čiastočne nepochybne odráža ďalekosiahle prehodnocovanie globálnej rovnováhy síl zo strany americkej politickej elity na základe starostlivého štúdia tejto témy. Kníh o tejto problematike je veľa: The Long Game od Rusha Doshiho, Strategy of Denial od Elbridgea Colbyho, Destined for War od Grahama Allisona alebo Chip War od Chrisa Millera.

Aj politici, ktorí sú príliš zaneprázdnení tvítovaním, získavaním finančných prostriedkov či kampaňami za čítanie kníh, si mohli len ťažko nechať ujsť obrovský posun vo verejnej mienke voči Číne. Len pred desiatimi rokmi malo približne 45 percent Američanov na Čínsku ľudovú republiku priaznivý pohľad. Podľa najnovšieho prieskumu agentúry Pew Research Center sa toto číslo znížilo len na 16 percent, kým nepriaznivý pohľad sa zvýšil z približne tretiny na 82 percent.

Pozor na investície

Hlavnou súčasťou historického významu Trumpovho prezidentstva bol spôsob, akým urobil obrat vo vzťahu k Číne, počnúc clami na čínsky dovoz, pokračujúc rozšírením reakcie na „technickú vojnu“ a končiac spustením niečoho viac ako studenej vojny. Bidenova administratíva v tom v podstate pokračovala a túto stratégiu len zintenzívnila.

Nedávne opatrenia ministerstva obchodu, ktoré drasticky obmedzujú prístup Číny k sofistikovaným polovodičom a zariadeniam a odborným znalostiam potrebným na ich výrobu, sú priamym pokračovaním krokov, ktoré Trumpova administratíva podnikla proti čínskemu technologickému gigantu Huawei. Taktiež je to ozvena obmedzení zavedených počas studenej vojny s cieľom zabrániť Sovietskemu zväzu získať prístup k západným počítačovým technológiám.

Rovnako ako prvá studená vojna vo svojej ranej fáze je aj druhá studená vojna výsledkom úsilia oboch amerických politických strán.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Komentáre

Teraz najčítanejšie