Ruské zločiny z roku 2014

Autor je americký historik

17. júla 2014 bolo nad Ukrajinou zostrelené civilné lietadlo, pričom všetci ľudia na palube zahynuli. 17. novembra 2022 holandský súd uznal troch mužov za vinných z vraždy 298 pasažierov a posádky. Súd zistil, že vojenské sily, ktoré vystrelili z protilietadlovej batérie na ukrajinskom území, sú pod velením Ruska. Dvaja z troch mužov uznaných vinnými boli ruskí občania, jeden bol ukrajinský občan, ktorý bojoval na ruskej strane.

Do reťazca udalostí, ktoré viedli k vražde pasažierov a posádky, boli, samozrejme, zapojení aj ďalší Rusi. Tento konkrétny trestný čin implikuje aj všeobecnejší zločin. Rusko v tom čase napadlo južnú a juhovýchodnú Ukrajinu. V roku 2014 až príliš veľa ľudí v Európe a Severnej Amerike túto základnú realitu prehliadalo, čo oslabilo reakciu na jasné a jednoznačné porušenie najzákladnejších ustanovení medzinárodného práva zo strany Ruska.

Nižšie uvediem niekoľko odsekov z textu, ktorý som o veci napísal pred piatimi rokmi, na základe vtedy dostupných zdrojov. Dal som si vtedy záležať (vo svojej knihe Cesta do neslobody) a zdokumentoval som, ako na túto udalosť reagovala ruská propaganda. Stojí za to pripomenúť propagandistické kroky, ktoré Rusko v tom čase urobilo, pretože ukazujú, ako systém reaguje v stresových situáciách.

Teraz je pod ešte väčším stresom. Ruská propaganda je menej presvedčivá ako v roku 2014, hrôzy sú oveľa väčšie a cítiť absenciu najšikovnejšieho z propagandistov Vladislava Surkova. Ukrajinci sú na tom v presadzovaní svojich perspektív teraz oveľa lepšie ako v roku 2014. My v Spojených štátoch sme menej dôverčiví, ako sme boli počas prvej invázie.

Základná ruská taktika je dnes rovnaká ako v roku 2014: servíruje okázalé protirečivé lži v očakávaní, že sa niekde niečo uchytí, že sa prinajmenšom zrejmé skutočnosti zamotajú a jednoduché sa budú zdať zložitými. Západniari by z toho mali nadobudnúť pocit neistoty, čo sa vlastne stalo, a Rusi by si mali byť istí svojou nevinou. Ten pocit nevinnosti, predstava, že skutočnými obeťami vojny sú nejakým spôsobom Putin a Rusi, je teraz veľmi dôležitý.

Nižšie uvedené rozprávanie sa viaže na úspešnú ruskú operáciu na Kryme vo februári a marci 2014 a počas následných ruských pokusov o prevzatie moci v ďalších ukrajinských regiónoch, ktoré vo všeobecnosti zlyhali. Rusko rozmiestnilo značné ozbrojené sily v dvoch ukrajinských regiónoch, v Luhanskej a Doneckej. Na Donbase bol vtedy ruským veliteľom práve odsúdený Igor Girkin. Ten má na svedomí oveľa viac mŕtvych ako 298 obetí streľby na civilné lietadlo. Bol to on, kto na Donbase úmyselne vyvolal delostreleckú vojnu.

Po nižšie opísaných udalostiach dorazili v lete 2014 a v zime 2015 vo veľkom počte ruské sily, ktorých úlohou bolo zabezpečiť zisky na Donbase. Jedným z početných a protichodných dôvodov, ktoré Putin uviedol ako zdôvodnenie rozsiahlej invázie v roku 2022, bola ochrana tých území, o ktorých Rusko neskôr tvrdilo, že sú štátmi, a nakoniec ich inkorporovalo.

Tu sú teda úryvky z knihy Cesta do neslobody.

Rozhodujúcim ruským zbraňovým systémom dodaným z Ruska a nasadeným ruskými vojakmi [na Ukrajine] boli protilietadlové batérie. Tieto zmenili priebeh [rusko-ukrajinskej] vojny v máji a júni 2014. Ukrajinská armáda, aj keď početne malá, dokázala zadržiavať Rusov a ich miestnych spojencov, pokiaľ si udržala kontrolu nad vzduchom. V máji však začalo Rusko dodávať protilietadlové zbrane a tímy, ktoré ich prevádzkovali, a ukrajinské letectvo sa rýchlo vyčerpalo. V máji boli zostrelené štyri vrtuľníky; v júni boli zostrelené dve lietadlá s pevnými krídlami, v júli štyri lietadlá s pevnými krídlami. Ukrajinské velenie muselo vydať rozkaz prestať lietať nad Donbasom, čo dalo šancu Rusom.

Jeden z početných ruských vojenských konvojov opustil svoju základňu v Kursku 23. júna 2014. Bol to oddiel 53. brigády protivzdušnej obrany smerujúci do Donecka s protilietadlovým raketovým systémom BUK označeným ako „332“. Ráno 17. júla bol tento systém prevezený z Donecka do Snižného, ​​potom sa vlastnou silou dostal na farmu južne od tohto mesta. Medzitým prelietavalo cez juhovýchodnú Ukrajinu lietadlo spoločnosti Malaysian Airlines (let MH17) smerujúce do Kuala Lampur z Amsterdamu. Letelo na povolenej trase, v normálnej výške, v pravidelnom kontakte s riadením letovej prevádzky – až kým ho raketa zem – vzduch náhle nezničila.

O 13.20 bolo lietadlo zasiahnuté stovkami vysokoenergetických kovových projektilov, ktoré sa uvoľnili pri výbuchu hlavice 9N314M nesenej raketou vypálenou z ruského odpaľovacieho zariadenia BUK v Snižnom. Projektily prerazili kokpit a okamžite zabili pilotov, z ich tiel neskôr vytiahli úlomky kovu. Lietadlo sa rozletelo desať kilometrov nad zemským povrchom, jeho pasažieri a ich batožina sa roztratili v okruhu päťdesiatich kilometrov. Igor Girkin [miestny ruský veliteľ, ktorého súd práve uznal vinným a teraz opäť bojuje na Ukrajine] sa chválil, že jeho ľudia zostrelili ďalšie lietadlo nad „našou oblohou“, a niekoľko ďalších veliteľov urobilo podobné poznámky. Ďalší veliteľ separatistov Alexander Chodakovskij novinárom povedal, že v tom čase na mieste pôsobil ruský BUK. Systém narýchlo stiahli z Ukrajiny späť do Ruska, pričom cestou bol odfotený s prázdnym raketovým zásobníkom. Čo sa stalo, bolo celkom jasné.

Zdalo sa, že gravitačný zákon spochybňuje aspoň na niekoľko hodín popoludní 17. júla 2014 zákony večnosti. [Mám na mysli politiku večnosti, teda koncept, ktorý v knihe používam na odkazovanie do mýtickej minulosti, keď bol národ nevinný.] Určite boli obeťami cestujúci, ktorí zomreli, a nie ruskí vojaci, ktorí odpálili raketu? Dokonca aj ruský veľvyslanec pri Organizácii Spojených národov bol na chvíľu vyvedený z miery, pričom použil výhovorku, že došlo k „zmätku“, čím chcel vysvetliť, ako ruská zbraň zostrelila civilné lietadlo. Napriek tomu aparát [Vladislava] Surkova konal rýchlo, aby obnovil ruský pocit nevinnosti. Ruská televízia s typicky taktickou brilantnosťou nikdy nepoprela skutočný priebeh udalostí, teda že malajzijské lietadlo bolo zostrelené ruskou zbraňou vypálenou ruskými vojakmi, ktorí sa zúčastnili invázie na Ukrajinu. Lenže ruskí mediálni manažéri mali dokonca aj v stresovej situácii dostatok duchaprítomnosti, aby sa pokúsili zmeniť tému tým, že vymýšľali fiktívne verzie toho, čo sa stalo.

Ešte v ten istý deň, keď bolo lietadlo zostrelené, všetky hlavné ruské kanály obvinili zo zostrelenia MH17 „ukrajinskú raketu“ alebo možno „ukrajinské lietadlo“ a tvrdili, že „skutočným cieľom“ bol „ruský prezident“. Ukrajinská vláda podľa ruských médií plánovala zavraždiť Putina, no náhodou zostrelila nesprávne lietadlo. Nič z toho nebolo ani trochu pravdepodobné. Tieto dve lietadlá neboli na rovnakom mieste. Neúspešný príbeh o pokuse o atentát na Putina bol taký smiešny, že ho RT po tom, čo ho vyskúšala na zahraničnom publiku, už neopakovala. Ale v samotnom Rusku sa morálny úsudok skutočne obrátil: napokon, keď ruskí vojaci zabili počas ruskej invázie na Ukrajinu 298 zahraničných civilistov, sa zistilo, že obeťou bolo Rusko.

Nasledujúci deň, 18. júla 2014, všetky kanály ruskej televízie rozširovali nové verzie udalosti. K mnohým fikciám pridali nespočetné množstvo ďalších nie preto, lebo by niektorú z nich považovali za koherentnú, ale pre to, aby vyvolali ďalšie pochybnosti o jednoduchších a vierohodnejších verziách. Tri ruské televízne kanály teda tvrdili, že ukrajinskí dispečeri letovej prevádzky požiadali pilotov MH17, aby znížili svoju výšku. Neskôr jedna zo sietí tvrdila, že za vydanie (fiktívneho) príkazu na riadenie letovej prevádzky bol osobne zodpovedný ukrajinský židovský oligarcha Ihor Kolomojskyj, ktorý bol gubernátorom Dnipropetrovskej oblasti. Odkazujúc na nacistické rasové teórie iná sieť oslovila „experta“ na „fyziognómiu“, ktorý tvrdil, že Kolomojského tvár demonštrovala jeho vinu.

Medzitým päť ruských televíznych sietí vrátane niektorých, ktoré šírili falošné informácie o riadení letovej prevádzky, tvrdilo, že na mieste boli ukrajinské bojové lietadlá, a to napriek tomu, že nevedeli presne povedať, o aký druh lietadla mohlo ísť. To im nebránilo ukazovať obrázky rôznych prúdových lietadiel (nasnímaných na rôznych miestach a v rôznych časoch) a rozprávať o nadmorských výškach, ktoré boli pre príslušné lietadlá nemožné. Tvrdenie o prítomnosti bojových lietadiel bolo nepravdivé. Týždeň po katastrofe ruská televízia vygenerovala tretiu verziu príbehu o zostrelení MH17: ukrajinské sily ho vraj zostrelili počas cvičenia. Ani toto však nemalo žiadny základ v skutočnosti. Girkin potom pridal štvrtú verziu, keď tvrdil, že Rusko skutočne zostrelilo MH17, ale že nebol spáchaný žiadny zločin, keďže CIA naplnila lietadlo mŕtvolami.

Tieto fikcie boli nakoniec povýšené na úroveň ruskej zahraničnej politiky. Na otázku o MH17 ruský minister zahraničných vecí Sergej Lavrov zopakoval výmysly ruských médií o riadení letovej prevádzky a blízkych ukrajinských stíhačkách. Ani jedno z jeho tvrdení nebolo podložené dôkazmi a obe boli nepravdivé.

Tvrdenia ruských médií nebolo možné brať ani ako žurnalistiku, ale ani ako literatúru. Ak by sme sa jedno po druhom pokúsili prijať tvrdenia ruských televízií, takto skonštruovaný fiktívny svet by nebol možný, pretože jeho rôzne prvky by nemohli koexistovať. Nemohlo sa stať, že lietadlo bolo zostrelené zo zeme aj zo vzduchu. Ak by bolo zostrelené zo vzduchu, nemohli ho zostreliť aj MiG, aj Su-25. Ak by bol zostrelený zo zeme, nemohlo to byť zároveň výsledkom nehody pri cvičení i pokusu o atentát. Príbeh o atentáte na Putina skutočne odporoval všetkému ostatnému, čo tvrdili ruské médiá. Nemalo zmysel hovoriť, že ukrajinskí dispečeri letovej prevádzky komunikovali s malajzijskými pilotmi MH17 v rámci sprisahania s cieľom zostreliť ruské prezidentské lietadlo.

Ale aj keď všetky tieto lži nedokázali vytvoriť vnútorne súdržný príbeh, mohli aspoň spochybniť príbeh, ktorý bol náhodou pravdivý. Hoci sa našli Rusi, ktorí pochopili, čo sa stalo, a ospravedlnili sa, ruskému obyvateľstvu ako celku bola odopretá možnosť uvažovať o svojej zodpovednosti za vojnu a jej zločiny. Podľa prieskumov jediného spoľahlivého sociologického inštitútu obviňovalo zo zostrelenia MH17 Ukrajinu až 86 percent Rusov. V júli 2015, keď bol skutočný priebeh udalostí vyšetrený a bolo jasné, kto je vinník, sa toto percento takmer vôbec nezmenilo. A ruské médiá presviedčali Rusov, aby boli pobúrení, že ich falošne obviňujú.