Biela vrana Martina Paulíková: Matka postreleného dievčaťa z Teplárne je miliónkrát väčšia biela vrana ako ja

Ekologička Martina Paulíková (48) zo Zvolena mala len 18 rokov, keď začala bojovať spolu s priateľmi zo združenia Slatinka so štátom proti postaveniu priehrady Slatinka, za zachovanie obce Slatinka pri Zvolene, ktorú mala priehrada zatopiť, a za ochranu ekologicky významnej riečky Slatina.

Keď ministerstvo životného prostredia nedávno zastavilo projekt priehrady Slatinka, mala takmer o 30 rokov viac, titul z ekológie na technickej univerzite, manžela a tri dcéry. Je koordinátorkou Združenia Slatinka a pracuje pre Svetový fond na ochranu prírody (WWF). Nedávno získala ocenenie Biela vrana, ktoré sa každoročne udeľuje za občiansku statočnosť.

Od záchrany dediny Slatinka pred zbúraním a zatopením cez boj proti výstavbe vodného diela až po ocenenie Biela vrana, ktoré ste dostali nedávno, uplynulo takmer 30 rokov. Zmenilo vás to nejako?

Určite. Profesionálne som sa špecializovala v téme ochrany tečúcich povrchových vôd a dostala som sa k vedomostiam a témam, s ktorými by som sa v živote nestretla. Naučila som sa, že ochrana prírody nie je len o emóciách, ale najmä o paragrafoch a len tak sa dá niečo vyriešiť a zachrániť.

Legislatívne máme túto oblasť nastavenú dobre?

Vo väčšine prípadov áno, ale je problém vo vymáhaní a v interpretácii zákonov. Miliónkrát som bola pri konaniach, kde človek, ktorý mal chrániť záujem ochrany prírody, povedal, že „tak ten biotop zlikvidujte“ alebo „my ho skúsime presunúť, však ešte máme iné biotopy“. Vždy ma fascinovalo, že kompetentní majú účinné nástroje, ale nevyužívajú ich.

Som pokornejšia a možno to bude znieť prekvapujúco, som zhovievavejšia k úradníkom, k vodohospodárom, vo veľkých úvodzovkách k našim protivníkom. Dnes rozumiem tomu, že ľudia nechcú aktívne konať zlo, ale ide o ich presvedčenie. Neviem, či je to vekom alebo skúsenosťou.

Čo pre vás znamená ocenenie Biela vrana?

Že sa nasvietila dôležitá téma, ktorou sa zaoberám.

Rozumiem tomu správne, že ocenenie Biela vrana podľa vás nie je určené ani tak jednotlivcom, ako ste napríklad vy, ale viac verejnosti v tom zmysle, aby sa ľudia dozvedeli, že existujú úspešné príbehy, ktoré na začiatku vyzerali márne a trvali veľmi dlho, ale predsa dávajú vieru, že veci môžu dopadnúť dobre?

Presne tieto slová by som použila. Že existuje viera v dobré riešenia a dobré konce. Možno niektorých ľudí znervózni, že to trvá dlho, ale nie je to jednoduché.

Chceli by ste sa s niekým o Bielu vranu podeliť?

Už na oceňovaní som povedala, že ho zapožičiavam Ingrid Trokšiarovej z Kremnice, ktorú zatiaľ osobne nepoznám. Je to maminka Radky, ktorú postrelili v Teplárni, a je to miliónkrát väčšia biela vrana, ako som ja. Čítala som jeden rozhovor s ňou a z jej slov išla taká statočnosť a zároveň pokora a láska k dcére. Ocenenie bude mať až dovtedy, kým nebude LGBTI+ komunita zrovnoprávnená s ostatnými. Dúfam, že to nebude trvať ďalších 29 rokov, ako to bolo v prípade Slatinky. Zároveň to vnímam aj ako ocenenie stoviek ľudí, ktorí sa pohybovali okolo Slatinky.

Projekt výstavby vodného diela Slatinka je zastavený. Keď sa váš boj začínal, mali ste 18 rokov a začali ste študovať na univerzite. Keď sa pozriete na seba pred takmer 30 rokmi, čo vidíte?

Mám pred sebou obraz strapatej dievčiny, ktorá chcela zachrániť celý svet, Amazonku, ľadové medvede, úplne všetko a zrazu sa ocitla v Slatinke, kam nás priviedli pedagógovia. Zobral nás tam docent Jaromil Húsenica, ktorý, mimochodom, zabránil výstavbe vodného diela Veľký Zvolen. Malo zatopiť polovicu Zvolena. Možno som si pomyslela, že okej, tak toto zachránime a potom ideme do tej Amazonky. (smiech) Pamätám si, že som nevedela komunikovať a pred kamerou som sa pozerala do zeme. Odvtedy si každý rok darujem nejaký odborný alebo komunikačný kurz. Urobila som si certifikovaný kurz vodohospodár I a II vo Výskumnom ústave vodného hospodárstva.

Mala na vašej účasti v projekte Zachráňme Slatinku nejaký podiel aj prirodzená revolta proti autoritám?

Nie, vždy som mala rešpekt k autoritám. Dodnes si myslím, že poriadok musí byť. Myslím to tak, že keď sa dohodneme na nejakých pravidlách, tak ich budeme dodržiavať.

Spomeniete si na nejaký moment, keď ste to chceli zabaliť?

Nikdy nebolo tak, že končíme. Skôr boli chvíle, keď sme na niečo neboli pripravení, napríklad keď začali búrať domy v Slatinke v roku 1999. Bola to čistá bezmocnosť. Nevedeli sme si ani predstaviť, že by niekto mohol zbúrať dobré domy len tak. Pamätám si, keď sme sedeli v kancelárii a rozmýšľali sme, čo ideme robiť. Prišiel kamarát a povedal, že to ideme blokovať. Domy sme nezachránili. Boli to chvíle, keď moc zaťala do živého.

Vodné dielo naprojektovali ešte komunisti niekedy v 50. rokoch, potom ho oživila Mečiarova garnitúra a vodohospodári spolu s nastupujúcimi vládami v tom pokračovali až donedávna. Od 50. rokov sa zmenilo takmer všetko od štruktúry priemyslu až po filozofiu obhospodarovania krajiny či zelené riešenia. Prečo projekt vodného diela Slatinka napriek tomu stále žil?

Pretože na Slovensku stále veríme tomu, že technické riešenia nás dokážu „uchrániť“ pred prírodou. Myslím si, že táto skupina ľudí verí tomu, že riekam musíme pomáhať a manažovať vodné toky. Niektorých vodohospodárov bytostne vyrušuje a nevedia prežiť, že nemajú nejaký ventil, ktorým pustia desať alebo 7,3 kubického metra vody, a že krajina funguje bez ohľadu na to, ako to má človek vyrátané.

Viete sa napriek všetkému pozrieť na priehradu alebo na nejakú vodnú stavbu pozitívne? Vodu manažovali ľudia odpradávna, napadnú mi napríklad akvadukty alebo tajchy.

Viem, najmä na tie z dávnej minulosti. Nezdajú sa mi síce krásne, tak ako niektorým technikom, ale fascinuje ma um, s ktorým ich vytvorili. Zoberme si napríklad štiavnické tajchy. Je geniálne, že niekto vymyslel systém zbierania vody z krajiny. Nie je v nich ani kubík betónu a prežili stáročia.

Slatinka nie je len vodné dielo, sú to aj desiatky ľudských osudov. Rušenie obchodov, školy, stavebná uzávera, vyvlastnenia za pár drobných, demonštrácia sily štátu – búranie domov, presídlenie pôvodných obyvateľov. Prejavilo sa na Slatinčanoch vykorenenie a strata identity?

Komunitu to úplne rozbilo, rozmetalo kade-tade. Niektorí zabudli, odkiaľ sú, ale mnohí nie. Najbolestivejšie pre mňa bolo uvedomiť si, že niektorí ľudia neprišli po vysídlení do Slatinky dlhé roky. Keď sme sa s nimi rozprávali, hanbili sa za to, že dedinu musel zachrániť niekto cudzí.

To je silný moment, ale prečo sa ľudia nebránili, prečo sa nebúrili?

Problém je v tom, že my sa na to pozeráme pohľadom súčasného demokratického sveta, ale oni žili v neslobodnej spoločnosti a domy im zobrali ešte pred revolúciou v novembri 1989. Keby vedeli, že to príde, tak by v marci nepodpísali pod nátlakom kúpne zmluvy.

Napriek tomu sa našli ľudia, ktorí neodišli. Ak si dobre pamätám, v Slatinke nakoniec zostali žiť len dvaja pôvodní obyvatelia – pani Buzalková a pán Mikuš. Konca vodného diela sa však nedožili.

Áno, posledný, kto odišiel z dediny tým, že zomrel, bol Ján Mikuš. Nikdy nepodpísal zmluvu. Mohol mať milión dôvodov na zatrpknutosť, ale do poslednej chvíľky bol neuveriteľne dobrý a úžasný.

Pán Mikuš to mal, obrazne povedané, jednoduchšie, lebo mal vnútorne vyriešenú zásadnú otázku. Keď som sa s ním rozprával, povedal, že svoj dom postavil a v ňom aj zomrie. Tak aj urobil. Spomeniete si ešte na nejaké iné príbehy?

Neodišli ani panie Buzalková, Páleníková alebo Beňová, ktorá má v obci stále trvalý pobyt. Je na vozíku a chodí do Slatinky v lete. Pre mňa je najsilnejší príbeh spisovateľa Jána Beňa. Medzi štyrmi domami, ktoré na konci 90. rokov zbúrali, bol aj jeho rodný dom. Stal sa takým symbolom, pretože ani ako svokor poslankyne Moniky Beňovej (spoluzakladateľka strany Smer v roku 1999) si dom nezachránil. Bola to demonštrácia sily štátnej moci pre ostatných – pozrite, aj jeho dom dokážeme zbúrať. Zastavenia výstavby vodného diela sa nedožil.

Čo sa vlastne za tých 30 rokov zmenilo, že ministerstvo životného prostredia výstavbu vodného diela Slatinka zastavilo?

Myslím si, že konečne na ministerstvo prišli ľudia, ktorí rozumejú tomu, že sa všetko zmenilo a že nemôžeme aplikovať staré riešenia, ktoré fungovali pred 50-60 rokmi, na dnešnú situáciu.

Niekto by to mohol vidieť tak, že ministerstvo životného prostredia personálne – a nielen – ovládajú mimovládky.

V roku 2020 sa začalo spracovanie novej koncepcie vodnej politiky a bola som pri tom. Takisto sa ma pýtali, či sa necítim v konflikte záujmov. Čím? Tým, že sa v tom vyznám? Hovorí sa, že ministerstvo ovládajú mimovládky, lenže možno je to aj obraz toho, kde sa okrem akademického prostredia koncentrovala odbornosť. Niečo sa asi pokazilo, keď sme dosť odborníkov nemali na ministerstvách.

Zmenilo sa okrem ministerstva niečo iné zásadné alebo sa objavilo niečo, čo dovtedy bolo mimo celej odbornej a spoločenskej debaty o téme vodného diela Slatinka?

Áno, a je smutné, že tie isté východiská platili už možno pred 15 rokmi. Sme členmi Európskej únie, platí rámcová smernica o vode, platia tu koncepcie prijaté na európskej úrovni a pridali sa k nim aj naši ministri alebo premiéri. Ministerskí úradníci to teraz začali napĺňať, pretože majú politické krytie od ministra.

Boj o Slatinku trval dlho. Pokúsil sa vás niekto korumpovať alebo zastrašovať?

Takéto veci si počas rozhovorov uvedomujem, ale absolútne na ne nereagujem. Idú okolo mňa, nevenujem im pozornosť. Až spätne si uvedomím, že mi niekto niečo naznačuje, napríklad či sme mali v Združení Slatinka málo kontrol alebo, naopak, či nechceme vydať zadarmo knihu o Slatinke, alebo že by sme mohli získať peniaze na zlepšenie stavu mokradí. V tej chvíli to môže byť vnímané, že sa nebojím, keď tomu nevenujem pozornosť, ale možno je to len môj obranný mechanizmus.

Vyhrážanie sa kontrolami a ponuky, ktoré spomínate, sa aj stali?

Stalo sa to. Boli to také zvláštne obdobia, napríklad v rokoch 2012 – 2013, keď nastúpil nový riaditeľ Vodohospodárskej výstavby, zrazu začali médiá dostávať tipy čitateľov. Do Nového Času prišiel tip, že robíme v Slatinke detské tábory a deti musia spať na sene alebo že ľudia zo Slatinky znečisťujú okolie čiernymi skládkami, pritom sme ich dokázateľne čistili a platili kontajnery na odpad. Pokúšali sa nás spochybniť, lebo združenie stavalo všetko na svojom mene. Nemali sme peniaze ani majetky, takže upozorňovať na naše majetkové záujmy nemohli.

Na korupciu, nepriamu korupciu a zastrašovanie som sa pýtal preto, lebo vaša pozícia, teda boj proti výstavbe vodného diela a za zachovanie Slatinky, mohla vyvolávať nervozitu v rôznych záujmových skupinách. Nemuselo ísť len o „rozpustenie“ alebo prerozdelenie miliónov z obrovskej zákazky, teoreticky mohli chcieť postaviť priehradu, lebo si mysleli, že je potrebná.

Nepamätám si, že by nám niekto niečo ponúkol „na hulváta“. Fungovalo to inak. Napríklad zaujímajte sa o niečo iné, revitalizujte mokrade a my vám na to dáme peniaze, vydajte knižku a my vám ju zaplatíme.

Aké sumy si mám predstaviť?

To nikdy nepadlo.

Prijali ste to?

Nie. Veľkú úlohu hralo to, že my sme začínali ešte v 90. rokoch, keď štátna moc postupovala proti mimovládnym organizáciám mimoriadne tvrdo a mali sme množstvo kontrol…

… čo znamená mimoriadne tvrdo?

Mimovládky nemali v podstate žiadny legálny spôsob, ktorý by niekoho „donútil“ rozprávať sa s nami o vážnych veciach. Napriek tomu, že sme vždy mali expertov, nepozývali nás na stretnutia alebo nám dali dve minúty na vyjadrenie a potom prijali vážne rozhodnutie. Navyše tretí sektor len začínal, nebolo vyriešené financovanie, a tak žil zo zahraničných zdrojov, ktoré vtedy aj dnes spochybňovali. Mnohí ľudia neverili, a je to tak aj v súčasnosti, že niekto môže niečo robiť len tak. Vždy mali pocit, že nás niekto manipuluje alebo nás platí za rozbíjanie republiky. A tak chodili pravidelne kontroly zo Sociálnej poisťovne, z daňového úradu. Každý mal kontroly, ale keď prišli dve-tri za rok, asi to nebola náhoda.

Keď hovoríme o 90. rokoch, v porovnaní s únosom prezidentovho syna alebo s vraždou Róberta Remiáša mi to pripadá ako celkom „soft“ prístup štátnej moci.

Áno, vďakabohu sme neboli až takou prioritou, ale ľudí v súvislosti s nami vyhadzovali z práce.

Vráťme sa ešte k otázke, či sa vám niekto vyhrážal.

Mne nie.

A ľuďom zo združenia?

Skôr to boli náznaky. Nikdy sme nemali takú pozíciu, že by nás mohli nejakými „soft“ metódami poškodiť. V 90. rokoch sme prijali rozhodnutie, že Združenie Slatinka nebude naším zamestnaním. Boli odporúčania, aby sme svoju prácu profesionalizovali, a mnohé mimovládky do toho išli.

Chodili ste do zamestnania a aktivizmus v združení fungoval popritom?

Áno.

Dokedy to trvalo?

Dodnes, všetci sme dobrovoľníci. Nechceme byť závislí od čohokoľvek štátneho. Sú mimovládky, ktoré majú veľa zamestnancov. Stačí, aby prišla kontrola, na tri mesiace vám pozastavia plat, a ak máte rodinu, je to veľký problém.

Združenie Slatinka je malé. Ako vás vnímajú veľké organizácie ako Greenpeace, ktorému istý čas šéfoval aj Juraj Rizman, alebo ako vy vnímate ich vzťah k vám?

Vždy sme mali mimoriadne silnú podporu a spolupracovali sme. Pre štát sme boli všetci zelení ekoteroristi.

Čiže nevnímali ste to ako taký pohľad z vesmíru na planétu v zmysle, že dobre, tak zachraňujte maličkú Slatinku, my zachránime svet?

Určite nie. Nepamätám si to presne, mohlo to byť niekedy v roku 1996, keď sme mali prvé prerokovanie k EIA. Do kinosály vo Zvolenskej Slatine nás prišli podporiť všetci – Ľuba Trubínyová, Martin Hojsík, Juraj Rizman, Roman Havlíček, Paľo Žilinčík…

Predpokladám, že také niečo, ako je súboj so štátom, si vyžaduje aj masívnu podporu od vedcov až po právnikov. Ako také malé mimovládky, ako je napríklad vaša, získavajú takúto podporu? Myslím, že vás podporovala aj Via Iuris a ďalší.

Na jednej strane sme síce neprofesionalizovaní, ale sme profesionáli. Via Iuris mala Slatinku ako svoju kauzu. Vždy ju vnímali ako modelový prípad, kde štát využíva všetky silné zbrane proti malej komunite, ktorá sa bráni. Bránili sme sa na Ústavnom aj na Najvyššom súde. Pre Via Iuris to bol možno esenciálny prípad, v ktorom sa extrahovala podstata toho, ako štát dokáže systematicky ničiť malé miestne komunity, len preto, že na to má. Nehovorím, že štát nemá mať v určitých prípadoch nástroje na presadzovanie verejného záujmu, ale keď je verejný záujem pokrivený, tak z toho vznikne niečo obskúrne, čo dokáže 29 rokov blokovať rozvoj krajiny.

Takmer 30 rokov ste bojovali so štátom. Aký je to pocit stáť proti systému, ktorý ma na svojej strane všetky páky od aparátu cez peniaze až po donucovacie prostriedky a nátlak?

Nikdy som nad tým nerozmýšľala tak, že stojím proti niečomu. Vždy som to vnímala tak, že argumenty musia skôr či neskôr zabrať. Vedecké poznanie mi dávalo energiu a vieru, že to musíme len dobre vysvetliť.

Nemohlo to byť tak, že počas tých dlhých rokov sa problém vodného diela Slatinka rozmenil na jednotlivé súboje, takže ste vlastne nestáli proti štátu, ale vždy proti nejakému konkrétnemu úradu alebo úradníkovi od mestského až po ministerského, aj keď na konci toho celého stál štát?

Presne tak. Vždy to bolo nejaké konanie, nejaké hlasovanie, nejaké vysvetľovanie. Či už to dopadlo tak alebo inak, bolo treba ísť ďalej.

Počas tých rokov ste boli na mnohých úradoch. Stretli ste sa s nejakou významnou hlúposťou?

Bohužiaľ, áno. Ale nevnímam to ako hlúposť, skôr ako neinformovanosť alebo zadubenosť. Možno vieru v to, že keď sa človek niečo raz naučí, už je to nemenné. Mám pocit, že mnohí nedokážu pripustiť, že napríklad rieky – ale platí to aj pre lesy – prežijú aj bez nás. Tá strašne zvláštna sebaistota mi vždy vyrážala dych.

Aký je momentálne stav okolo vodného diela Slatinka a čo to znamená pre ľudí?

V tejto chvíli treba preklopiť rozhodnutia o zastavení výstavby vodného diela na nižšiu úroveň, teda do územných plánov regiónu, mesta a obce.

Považujete to za formality alebo sa ešte môže niečo zmeniť? Poslanci hlasujú podľa vlastného svedomia, je tam síce ešte brzda vo forme protestu prokurátora, ale napriek tomu.

Nemôžu schváliť územný plán v rozpore s nadriadeným územným plánom samosprávneho kraja. Podľa mňa sa ešte bude bojovať o to, čo s údolím Slatinky. Či ho necháme v takom stave, ako je teraz, povolíme výstavbu alebo niečo podobné.

Aké riešenie preferujete vy?

Preferujeme to, aby sa sídla nerozrastali do krajiny. Pripomínam, že v lete bola rieka Slatina od Zvolena až po Zvolenskú Slatinu vyhlásená za chránené územie európskeho významu.

Predpokladám, že vyhlásenie územia európskeho významu bolo dôležité nielen z ekologického hľadiska, ale aj pre ochranu pred budúcimi možnými politickými rozhodnutiami, ktoré by sa mohli snažiť zvrátiť vývoj v Slatinke.

Absolútne kľúčové. Rieku ohrozovala najmä priehrada.

Čo bude s domami, ktoré tam zostali?

Ešte to nie je jasné a vládne neistota. Postup bude mimoriadne komplikovaný, pretože sa nedá aplikovať jeden postup na všetky domy. Do tohto procesu sa nechceme zapájať.

Myslíte si, že pôvodná dedina Slatinka ešte ožije alebo z nej zostane chatová oblasť?

V Slatinke stále žijú ľudia, ale nemajú tam trvalý pobyt. Otázne je, kedy tam obec Zvolenská Slatina začne investovať. Napríklad verejné osvetlenie prevádzkuje združenie, veľmi dlho nám trvalo, kým začali vyvážať odpad, aj most sme opravovali my. Slatinka sa stane riadnou dedinou až vtedy, keď obec vyčlení v rozpočte peniaze a začne sa o ňu starať.

Možno je problém aj v tom, že ľudia, ktorí tam žijú, platia dane tam, kde majú trvalý pobyt.

Áno, súvisí to aj s podielovými daňami.

Je projekt vodného diela Slatinka mŕtvy alebo ešte môže ožiť – napríklad ak by sa k moci dostal niekto iný?

Vždy môže ožiť. Uznesenie vlády sa dá prijať, ale dá sa aj zrušiť. Myslím si, že Robert Fico povedal, že „nikam neodchádzam“. Slatinku sme síce zachránili, ale debata o zodpovednosti sa ešte neskončila.