Denník N

Denník Michala Havrana: Houellebecqov islam rezignácie

Michel Houellebecq. Foto - TASR
Michel Houellebecq. Foto – TASR

Posadnutosť stavmi vyvoláva v mnohých jeho čitateľoch podozrenie, že sám sa nachádza v stave posadnutosti.

Vždy, keď vydá Michel Houellebecq nový román, musí vysvetľovať, ako to vlastne myslel. Aj napriek tomu, že patrí k najzrozumiteľnejším spisovateľom svojej generácie. Valéryho alebo Gracqua sa nikto na zmysel ich tvorby nepýtal. Bola príliš aristokratická, zámerne určená iba úzkemu kruhu čitateľov.

Houellebecq nikdy nejavil známky ambície byť nepochopiteľným autorom. Pracoval na natoľko univerzálnych témach, že sa proti svojej vôli stal intelektuálnym page turnerom pre strednú intelektuálnu vrstvu s istým rozpočtom na „kultúrne produkty“. Vďaka nemu si nemusia baliť na pláži do novín Stephena Kinga a majú o čom rozprávať s kolegami na univerzitách.

Paul Claudel povedal, že štýl sa začína vtedy, keď prestanete používať prídavné mená. Houellebecq si túto normu osvojil, vo svojom poslednom románe (Soumission, Flammarion, 2015) ich vylúčil a jeho schopnosť písať jazykom na rozhraní policajnej zvodky a diagnózy na pohotovosti dosiahla vrchol, ak existuje niečo ako štylistický vrchol administratívneho jazyka.

Jeho callcentrový sarkazmus, vágny vedecko-akademický jazyk pri opisoch vzťahov a znepokojenie, ktoré vyvolá jednoduchý, vegetatívny život v porovnaní s condition humaine uviedol nový druh francúzštiny, zbavenej sentimentalizmu a nepresností.

Miera autorovej nezúčastnenosti na jazyku a živote postáv je zarážajúca. Sám o sebe hovorí, že je iba pozorovateľom, vytvára pocit, že svoje romány netvorí, iba zapisuje. Houellebecq ako periférny pozorovateľ „rozpadu sociálnych a emocionálnych štruktúr” vytvoril katalóg konštelácií, schém, amputovaných asociácií a závratu z nehybnosti Psyché.

Jedným z kľúčov pochopenia toho, ako sa mu podarilo cez portréty svojich hrdinov chirurgickým spôsobom pomenovať väčšinu tráum dekadencie, je, že sa na rozdiel od väčšiny európskych spisovateľov nenechal strhnúť ideológiou storytellingu.

Houellebecq neopisuje príbeh v zmysle, v akom ho chápe súčasná kinematografia – dôkazom toho sú aj neúspešné adaptácie jeho filmov. Opisuje stavy a vnútorné procesy, systematizuje motivácie, obsesívno-kompulzívne túžby, maniakálne stavy, sexualitu zúženú na feláciu, čítanie premenené na prezeranie katalógov.

Posadnutosť stavmi vyvoláva v mnohých jeho čitateľoch podozrenie, že sám sa nachádza v stave posadnutosti, že je pedofilom, nepriateľom islamu, že nenávidí východnú Európu – cez neustále zdôrazňovanie svojej kultúrnej príslušnosti k západnej Európe, že podnecuje inou knihou – Possibilité d’une ile- sexuálnu turistiku a že je v skutočnosti reakcionár, čo je nakoniec možno aj pravda.

Jeden z antihrdinov Particules Elementaires Bruno prichádza za Philipom Sollersom, spisovateľom a editorom, ktorý je práve vo svojej „katolíckej kontrareformácii” a hromadí oslavné deklarácie na adresu pápeža. Priniesol mu text „o rodinách”, aby ho uverejnil v revue Infini. „Výborné, ste reakcionár, to je dobré. Všetci veľkí spisovatelia boli reakcionármi, Balzac, Flaubert, Baudelaire, Dostojevskij, samí reakcionári. No treba aj trtkať, treba partouzer. Je to dôležité.”

Otázky náboženských a sexuálnych neuróz predstavujú v Houellebecqovej tvorbe syntézu, ktorá vďaka cynickej štylistike dokázala spojiť freudiánsku a jungiánsku školu. Riešenie tejto starej záhady sa v jeho tvorbe premenilo na obsesiu. Jej zobrazením je scéna satanských rituálov v Elementárnych časticiach, ktorá je takmer plagiátom opisu satanistickej omše opísanej K. J. Huysmansom v okultno-dekadentnom románe Là-bas.

Houellebecq má s Huysmansom spoločný obdiv ku katolíckemu mysticizmu. Pred šiestimi rokmi sa dal údajne tajne pokrstiť a konferencia francúzskych biskupov odporúča jeho diela ako nástroje na detailné poznanie úpadku sveta.

Podobne ako u Huysmansa, ktorý sa počas svojej kariéry zmenil z dekadentného na katolíckeho dekadentného autora, zaujíma Houellebecqa to, čo Graham Greene, ďalší katolícky autor, v jednej zo svojich esejí nazval mechanizmom príťažlivosti hriechu smerom ku katolicizmu.

Houellebecq a generácie „reakcionárskych spisovateľov” pred ním cítili v liturgii dekadencie možnosť vykúpenia a domnievali sa, že univerzalizmus Ríma dokáže vstrebať všetko vrátane borgiovskej teológie slasti a iniciácie.

Houellebecq sa tak stal svojimi knihami súčasťou tradície temného katolíckeho romantizmu. Jeho zdrojmi sú sexuálny satanizmus, mystický katolicizmus a skepsa nad kognitívnymi nástrojmi diagnózy.

Obe knihy sa končia scénami, v ktorých hrdinovia mutujú do iných podôb bytia. V Elementárnych časticiach sa hrdina Michel Djerzinski stáva teoretikom premeny ľudstva prostredníctvom genomanipulácie na vyšší evolučný stupeň. V Mape a území prichádza smrť, v Soumission prináša očistu konverzia na islam.

Román Soumision, príbeh špecialistu na Huysmansa, ktorý podobne ako veľký autor dekadencie konvertuje, sa zahráva s myšlienkou „Grand Remplacement“- „Veľkej výmeny“, ktorá vznikla v intelektuálnych dielňach extrémnej pravice.

Teória Veľkej výmeny hovorí, že Európa sa zmení na kalifát pokojnou cestou, nákupom futbalových klubov šejkmi, financovaním európskeho filmu nadáciami z Blízkeho východu. Zmena nebude brutálna, nadobudne podobu odovzdania sa, autentickej túžby po novom zmysle života, ktorý v dekadentnej spoločnosti ponúkne islam.

Cena za odovzdanie nie je veľká. Ak chcete na islamskej univerzite Sorbonne naďalej pokračovať v prednáškach o Rimbaudovi, stačí na záver semestra povedať, že po odchode z Európy konvertoval už ako obchodník so zbraňami v Jemene na islam.

Soumission uzatvára cyklus románov o „melanchólii západného človeka“. Houllebecq prvýkrát ponúkol alternatívu. Opísal krízu európskeho duchovného, sexuálneho a intelektuálneho života. Na rozdiel od Huysmansa nenašiel jeho hrdina riešenie v katolicizme.

Prorocký rozdiel jeho diela nespočíva v tom, ako mu vyčítali niektorí politici, že dramatizuje politickú situáciu a fabuluje neexistujúci európsky islam. Houellebecq pokračuje v pomenúvaní rozpadu západnej spoločnosti, vytrácajúcej sa vôli k životu a neschopnosti takzvaných tradičných štruktúr- rodiny, strán a náboženstiev – zastaviť náš prepad. Všetko okrem umenia sa vyčerpalo.

Michel Houellebecq, Flammarion, 2015

 

Komentáre, Kultúra

Teraz najčítanejšie