ESA to nazvala Parastronaut Feasibility Project a podľa riaditeľa oddelenia ľudského a robotického bádania Európskej vesmírnej agentúry Davida Parkera sa to začalo otázkou: „Možno tam kdesi vonku sú ľudia, ktorí sú takmer superľudia v tom, že už prekonali výzvy. A mohli sa stať astronautmi?“

Myslí si, že bol prvý, ktorý použil vôbec slovo parastronaut, ale „nenárokujem si vlastníctvo,“ dodal.

Parastronaut má byť astronaut so zdravotným znevýhodnením. Musí spĺňať všetky kritériá, medzi ktoré napríklad patrí vysokoškolské vzdelanie v odbore prírodné vedy, počítačové vedy, matematika, medicína alebo inžinierstvo, dobrá úroveň angličtiny a ďalšieho jazyka. Musí prejsť i psychologickými testami, ktoré majú odhaliť, či sú kandidáti schopní pracovať pod tlakom a vydržať dlhodobé odlúčenie od rodiny.

„Hovoríme, že John (McFall) by mohol byť prvým parastronautom, čo je niekto, kto bol vybratý v regulárnom výberovom procese astronautov, ale náhodou má zdravotné znevýhodnenie, ktoré by ho za normálnych okolností ako kandidáta vylúčilo,“ povedal Parker.

Bolo však jasne stanovené, o aké zdravotné znevýhodnenia ide. Uchádzač totiž musí byť schopný pracovať, musí sa vedieť sám dostať z vesmírnej stanice v prípade núdze, musí napríklad vidieť a počuť, aby tam dokázal fungovať.

ESA teda už pred náborom zadefinovala, že hlásiť sa môžu uchádzači, ktorí majú amputovanú nohu, prípadne majú jednu nohu výrazne kratšiu než druhú. Hlásiť sa môžu aj tí, ktorí sú v dôsledku ochorenia nižší ako 130 centimetrov.

Vo svojom tele sa cítim dobre

Európska vesmírna agentúra robila minulý rok prvý nábor po trinástich rokoch. Prišlo im vyše 22,5 tisíca prihlášok, z toho 257 uchádzačov malo zdravotné znevýhodnenie. Do druhého kola sa dostalo 1361 uchádzačov, z nich 27 so zdravotným znevýhodnením.

Z nich všetkých vybrali sedemnásť ľudí, z ktorých päť sa stane astronautmi z povolania a jedenásť bude astronautmi v zálohe. To znamená, že prejdú základným výcvikom, ale naďalej budú chodiť do svojej práce a žiť svoj život. A možno ich jedného dňa ESA povolá na misiu.

Sedemnástym z týchto „neuveriteľných ľudí“ vybratých pre ich intelektuálne kapacity a schopnosť robiť rýchle rozhodnutia pod tlakom, ako o nich počas slávnostného predstavovania v parížskom Grand Palais Éphémère povedal generálny riaditeľ ESA Josef Aschbacher, je prvý parastronaut v histórii John McFall.

McFall je 41-ročný lekár z Veľkej Británie, ktorý mal ako 19-ročný nehodu na motorke a museli mu amputovať pravú nohu. Vo videorozhovore, ktorý na svojej stránke zverejnila ESA, McFall hovorí, že pochádza z vojenskej rodiny a ako tínedžer chcel vstúpiť do armády. Behával a šport bol dôležitou súčasťou jeho života. Ale potom mal nehodu.

Vrátil sa k behaniu a vyhral bronzovú medailu v šprinte na 100 metrov na paralympiáde v Pekingu v roku 2008. Dodnes beháva a jazdí na horskom bicykli. Je lekár, ortopéd s obrovským záujmom o medicínu, vedu a vesmír.

„Nikdy som si nemyslel, že pre mňa ako človeka s amputovanou nohou vôbec existuje možnosť byť astronautom,“ povedal.

„Cítim sa dobre vo svojom tele,“ povedal podľa agentúry AP. „O nohu som prišiel pred vyše dvadsiatimi rokmi, mal som možnosť byť paralympionickým atlétom a skutočne preskúmať sám seba po emocionálnej stránke. Všetky tieto faktory a ťažkosti v živote mi dodali sebadôveru a silu, schopnosť veriť v seba samého, že dokážem všetko, čo si zaumienim.“

Prvý parastronaut v dejinách John McFall prešiel výberovým konaním Európskej vesmírnej agentúry. Foto – TASR/AP

Možno pôjde na Mesiac

Úlohou Parastronaut Feasibility Project je aj identifikovať a prekonať prekážky, ktoré doteraz bránili ľuďom s telesným znevýhodnením zapojiť sa do vesmírnych misií. McFall bude teda musieť sám na sebe zistiť, či telesné postihnutie nejakým – a ak áno, tak akým – spôsobom ovplyvní cestovanie vo vesmíre.

Je rád, že dostane túto možnosť. Vždy ho zaujímala veda a teraz sa jeho výskumnou otázkou stane: „Čo sa vlastne stane v mikrogravitácii niekomu, kto má amputovanú nohu? Čo sa stane s jeho kýpťom?“

McFall – rovnako ako všetci ostatní vybraní uchádzači – musí prejsť ročným základným výcvikom v oblasti vesmírnej techniky, vedy a medicíny v Európskom astronautskom centre v nemeckom Kolíne. Potom vstupujú do ďalšej prípravnej fázy a neskôr aj špecializovanej, ale to už viac-menej v prípade, ak skutočne pôjdu na misiu. Astronauti v zálohe to totiž nemajú isté.

Ani McFall. ESA sa však vraj bude „snažiť tak, ako sa len dá“, aby sa prvý parastronaut do vesmíru dostal.

Sedemnásť vybraných uchádzačov chce Európska vesmírna agentúra pripravovať na cestu na Mesiac a stať sa tak súčasťou vesmírneho projektu Artemis agentúry NASA. Európa totiž nemá kapacitu posielať astronautov do vesmíru sama. Pôvodne boli snahy v 80. rokoch, ale pre vysoké náklady túto myšlienku starý kontinent zavrhol.

Samotná NASA sa zatiaľ na nábor zdravotne znevýhodnených neodhodlala, ale hovorca Johnsonovho vesmírneho centra NASA Dan Huot pre agentúru AP povedal, že sledujú „výberový proces parastronautov ESA s veľkým záujmom“.

Koľko tampónov potrebuješ?

Všetci vybraní uchádzači sú bieli. Ich nový šéf David Parker povedal, že urobili všetko pre to, aby vo svojich „vizuáloch a grafikách“ povzbudili ľudí s rôznou etnickou príslušnosťou. „Keď sa na to pozriete spätne, uvidíte to,“ dodal s tým, že je „hlboko sklamaný, že sa nám nepodarilo priviesť ľudí z tohto prostredia aspoň do prvého kola“.

Medzi vybranými uchádzačmi je však dosť žien, čo takisto nie je bežné. Kedysi bol vesmír čisto mužský. V 50. rokoch americký prezident Dwight Eisenhower naliehal, aby za astronautov vyberali len vojenských testovacích pilotov, čím prakticky znemožnil ženám sa čo i len uchádzať.

Keď sa doba zmenila a ženy začali byť úspešnými kandidátkami, objavili sa nedomyslené problémy. Napríklad mužské skafandre, ktoré žiadnej nesedeli. Mnohé ženy vo vesmírnom priemysle zažili aj šikanovanie a obťažovanie. Hovoria, že mužskí kolegovia ich posielajú po kávu, volajú ich „zlatko“ a jednej kolegyni dokonca pokazili nástroje, aby sa jej nedalo pracovať.

Ale inak sa agentúry v mnohých prípadoch aj snažia. Keď sa v 80. rokoch do vesmíru pripravovala prvá Američanka Sally Ride, inžinieri z NASA sa jej opýtali, koľko tampónov potrebuje na týždeň trvajúcu misiu. „Sto bude správne číslo?“ opýtali sa.

„To určite nie,“ odpovedala Ride.

Po tomto nábore v rámci Parastronaut Feasibility Project sa ukáže, koľko problémov bude musieť prekonať človek so zdravotným znevýhodnením. Potom bude vesmírny priemysel zase o krok bližšie k rovnosti.