Budeme vás brániť pred nacistami, kam by si šla, povedal jej ruský vojak. Ukrajinka Nasťa spomína na útek z Chersonu

Tretie najväčšie ukrajinské mesto Odesa žije a pulzuje navzdory vojne. Vypadáva elektrina, čo je zážitok večer v dopravnej špičke, ale občas na mesto letia ruské rakety a protivzdušná obrana ich väčšinu zostrelí. V oslobodenom Chersone to však bude iné, ten je na fronte. Chystala sa tam aj Nasťa: ide domov. Za manželom, s ktorým hovorila po dlhých piatich mesiacoch.

V rozhovore, ktorý pomohla sprostredkovať česká organizácia Koridor UA, zaoberajúca sa pomocou Ukrajine, sa okrem iného pýtame na nasledujúce:

• prečo Nasťa odišla z Chersonu práve do Odesy a či sa bála, že toto mesto Rusi tiež dobyjú;
• ako útek a odlúčenie od otca prežívala jej dcéra;
• aké to bolo, keď sa po piatich mesiacoch obe po prvý raz spojili s manželom a otcom, ktorý zostal v Chersone;
• či dokáže nejako po vojne vychádzať s ľuďmi, ktorí kolaborovali s Rusmi.

Sedíme teraz spolu pokojne pri čaji, ale ako ste prežívali dni, keď začalo byť jasné, že ukrajinská armáda oslobodí Cherson? Nakoniec to nabralo tempo, pribúdalo oslobodených obcí, až naraz prišli obrázky vašich vojakov s obyvateľmi v centre mesta…

Oj, prežívala som to veľmi emotívne… Volali mi príbuzní, že naši idú zo Snihurivky do protiútoku. (Snihurivka bola prvým oslobodeným mestom v záverečnej časti chersonskej ofenzívy – pozn. red.) Nečakala som niečo také. Potom sedím a už chápem, ide to obec za obcou… držala som telefón tak pevne, že ak by bol vybitý, sama by som ho dokázala nabiť! Takto som čakala na tie správy.

Potom mi volá príbuzná z Chersonu a hovorí: Naši sú tu, visí tu naša ukrajinská vlajka! Bože, ja som spadla na zem. Naši chlapci! Sú to… prosto ani nie hrdinovia, to sú supermani. Modlím sa a budem sa modliť, ako mi sily stačia, aby im Boh pomáhal. Plakala som až do včerajška.

Babička má 90 rokov. Plakala mi do slúchadla, prežila v Chersone celú okupáciu. A hovorí: Som nažive. Predstavte si, ako hovorí ďalej, ja som tých našich chlapcov vybozkávala. A ešte povie, že nemá čas, že ide na námestie v centre, kde sa schádzajú ľudia pri budove miestnej samosprávy. Že ide tých našich chlapcov nakŕmiť borščom. Chystám sa do Chersonu zajtra. Budem… ja neviem, čo budem. Budem bozkávať zem. Ťažko opísať, čo cítim.

To dnes v noci pred odjazdom asi nebudete spať. 

Nebudem spať. Ja vlastne neviem, čo čakať. Verím, že všetko bude dobré, že tam dôjdem, ale som nervózna a v eufórii zároveň.

Boli ste v spojení, v kontakte s príbuznými v Chersone počas okupácie?

Odišla som z Chersonu 15. apríla. Môj muž povedal, aby som šla, on sa stal partizánom. Vedela som, kam ísť, išla som do Odesy. V apríli spojenie ešte bolo, ale potom ho prerušili. Rusi začali prerábať našu sieť na tú ich, týždeň nebolo spojenie vôbec.

Rusi chodili po domoch a hovorili ľuďom, aby si kúpili ruskú SIM kartu – že budú môcť hovoriť so svojimi príbuznými na Ukrajine. To bolo jediné spojenie, kým teraz prišli do mesta naši chlapci. Ruské SIM karty boli odpočúvané, Rusi čítali aj správy.

A potom ste teda v spojení s manželom neboli? Teda nechcem, aby ste prezrádzali napríklad nejaký tajný spôsob…

O to už nejde, tam už je Ukrajina, Cherson je Ukrajina. Ja už sa nebojím ničoho.

Dnes mi volal z ukrajinského čísla. V centre Chersonu už je signál, v ostatných štvrtiach nie. Ale predtým sme v kontakte neboli. Teraz zavolal a spýtal sa, kedy prídem.

A kedy teda? Všetci hovoria, že mesto nie je vyčistené, je tam plno mín. Sú aj nejaké administratívne prekážky, ktoré musí zdolať človek, ak chce ísť domov? Čo sa teraz bude vlastne diať? Ako sa budete vracať?

Nie všetci teraz do Chersonu ísť môžu, je ťažšie dostať sa tam, než bolo za okupácie dostať sa von z mesta, napríklad keď jazdili evakuačné autobusy.

Ľudia teraz potrebujú povolenie od vojenskej správy mesta, musia poslať svoje údaje – a buď im návrat povolia, alebo nie. Mohli by tam totiž chcieť prísť ľudia, ktorí budú posielať súradnice, kde sú naši. Potom sa, nedaj Bože, niečo stane…

Ako to vlastne vyzeralo, keď ste z Chersonu odchádzali? Tam bol na fronte nejaký koridor, cez ktorý sa dalo prejsť?

Keď sa 24. februára začala vojna, bola som v našom dome blízko Antonivského mostu. Rusi chodili po domoch a rabovali. Tri dni sme s dcérou žili v pivnici, prichádzala som o rozum. Oni prichádzali k ľuďom a hovorili: Vy tu bývate? Tak teraz tu budeme bývať tiež. Sú fotky, ako v našom dome žili orkovia (ukrajinské označenie ruských okupantov – pozn. red.).

Dcéra mi hovorila: Mami, ja tu s nimi žiť nechcem, hrozne sa bojím. Pochopila som, čo moje dieťa chce. Len čo sa otvoril prvý koridor cez Snihurivku, išli sme.

Naši chlapci sa s ruskými orkmi dohovorili, aby nechali ľudí odísť von. A hrmelo to: keď ľudia odchádzali z Chersonu, v Snihurivke bola ruská vojenská kolóna. Keď išli naši okolo nich, zrazu začali strieľať, z gradov, z guľometov…

A v tých podmienkach ste odchádzali s dcérou. 

Áno. Bez nej by som nikam nešla. V Chersone zostali hlavne muži. Mamy s deťmi, ako som ja, odišli.

Keď sa vaša dcéra pýtala počas okupácie tu v Odese, čo je doma, kde je otec, čo robí – aké to bolo s ňou hovoriť, ako ste jej to vysvetľovali?

Je to pre mňa ťažká téma. Do Odesy sme prišli 15. apríla. Keď zaznela siréna pri leteckom poplachu, dcérka sa bála. Budila sa, kričala: Tato, pôjdeme za tatom, ako dlho tu budeme čakať?

Nebolo dňa, aby sa ma nespýtala, kedy pôjdeme za tatom. Okrem neho nám doma zostal veľký pes, ovčiak. Naša malá každý deň plakala…

Už s otcom mohla hovoriť?

Dnes, keď zavolal z ukrajinského čísla. Najskôr bolo zlé spojenie a zase som s ním veľmi nehovorila. Bože môj… Potom som pätnásť minút čakala, sedím ako prišitá, či nezavolá znova.

Zavolal. A hovorí: Daj telefón malej! Ja som mu nerozumela. A malá do toho hovorí: Mami, čo tomu nerozumieš. Predsa mi máš dať telefón, ocko mi volá! A začala tak hrozne plakať, tak dvadsať minút, nemohla som ju upokojiť…

Hovorila som jej, že zajtra pôjdem za ockom. A ona na to: A čo ja? Dávala mi najavo, že nemám rozum, že ja pôjdem a ona nie…

Ukážem vám ešte fotky! (Hľadá v telefóne) Pozrite, tu sú ruskí orkovia, tu je náš byt. Tadiaľto vychádzajú, niečo vynášajú. „Vyčistili“ to tam.

Keď vašej dcére chýbal otec a pýtala sa naňho, čo ste spolu robili, aby prišla na iné myšlienky? Aby toľko nepremýšľala o vojnových veciach? Dalo sa to vôbec nejako?

Keď sme prišli, chodili sme najskôr na prechádzky po ulici, na ihrisko, hrala sa s deťmi vo svojom veku.

Asi o týždeň som sa jej spýtala, či chce chodiť na kreslenie alebo tancovať. A ona: Ja chcem topánky, chcem byť atlétka, behať. Tak vravím: Dobre.

Tu v Diname (športový areál v Odese – pozn. red.) je možné športovať. Tak začala a prestala trochu vnímať tú ťažkú situáciu. Stále sa pýtala, či je ocko v bezpečí a či všetko bude dobré. Zakaždým som jej odpovedala: Čoskoro pôjdeme domov.

Teraz však zatiaľ zostane tu s babičkou a dedkom. Povedala som jej, že ja pôjdem, že musím doviezť krmivo pre nášho psa. A že budúci týždeň už pôjde so mnou, platí? Odvetila, že dobre.

Ako to bolo s ostatnými ľuďmi, ktorí utiekli z Chersonu do Odesy? Stretávali ste sa?

Tu sme sa našli a veľmi sme sa spriatelili. Dnes mi volali dve kamarátky: Ty tam ideš? Ja hovorím, že áno. A ony: My chceme tiež! Hovorila som im, že ich zatiaľ nepustia, ale že čoskoro pôjdu domov tiež.

Pribudlo mi tu veľa priateľov. Mali sme depresie, potrebovali sme sa navzájom. Chodili sme na Deribasivskú ulicu (veľký peší bulvár v centre mesta – pozn. red.), na pizzu, na kávu, niekedy nás pozvali na narodeniny. Snažili sme sa deti rozptyľovať, ako sa len dalo.

Báli ste sa po tom, čo ste prišli, že by Rusko mohlo dobyť Odesu? Vtedy už bol ruský postup v tejto oblasti z veľkej časti zastavený, ale to hovorím teraz, s odstupom a so znalosťou toho, čo bolo ďalej… 

Nesmierne som sa toho bála. Keď som hľadala možnosť, ako odísť z Chersonu, rozhodla som sa ísť do Odesy…

Prečo vlastne? Kvôli prarodičom, ktorí tu bývajú?

Môj otec bol na mori, keď sa začala vojna, je kapitán. Keď sa vrátil, hneď nám volal, chcel, aby sme k nemu prišli. Ešte pokým fungovala ukrajinská telefónna sieť, volal nám, nech si vezmeme veci a ideme sem.

Ľudia ma vtedy varovali. Hovorili: Čo blbneš? Ruské vojská pôjdu z Mykolajiva práve do Odesy, ešte k tomu tie nálety, tam to bude strašné.

Ja som nikoho nepočúvala a išla som do Odesy. Ale bála som sa. Ani som si nevybalila tašky, vravela som si, keby niečo, prosto utečieme. To som si však iba tak predstavovala. Bála som sa. Ale čo máte robiť?

Mysleli ste si, že Rusko obsadí celú Ukrajinu? U nás v Česku to bolo trochu z extrému do extrému: najskôr šok z ruského vpádu a rýchleho postupu, ale už o štrnásť dní bola nálada úplne iná. Ako ste tie prvé dni prežívali vy?

Nie. Modlila som sa za našich chlapcov, chodila som do kostola, vedela som, že naši hrdinovia sú takí silní, noblesní, statoční, že sa ruskej armáde u nás nič nepodarí. A tak sa aj stalo.

Ako sa správali ruskí vojaci, s ktorými ste pri úteku hovorili na kontrolných stanovištiach cestou do Snihurivky?

Fuj. Napríklad na blokposte pri Antonivskom moste, keď sme odchádzali z Chersonu, ja, moja mamka, dcérka a tri mačky. Jedna bola v klietke, dve behali vnútri vozidla. Keď dôjdeš k blokpostu, musí byť dovnútra vidieť okienkami, musia byť otvorené, nijako zakryté, pretože orkovia sa dívali, kto tam sedí. Mali sme takto rozopnutú bundu, ruky takto, aby na ne bolo vidieť.

Prišli dvaja tí ruskí bomžovia (výraz pre ľudí bez domova – pozn. red.), jeden z maminej strany, druhý z mojej. Držím mačku a pýtam sa vojaka: môžem zavrieť okno, aby neutiekla? A on na to: No tak pobežíš za ňou. Ja na to: Tam je však všetko zamínované, všade míny, roztrhá má to. A on: Však by to nebolo nič strašné.

Druhý, čo stál na druhej strane auta pri mame, mu však hovorí: Ty, čo to hovoríš, prečo sa s ňou takto rozprávaš? Nič ti neurobila. Asi nejaký normálny, ktorý nechcel bojovať.

To bol jediný blokpost?
Bolo ich 25. (Od Antinovského mostu do Snihurivky je to asi 45 kilometrov – pozn. red.) V kolóne išlo veľa áut, povedali nám, nech ideme za nimi a nikam neuhýbame, doľava ani doprava, ale malá chcela ísť na záchod a všetky autá nám ušli.

Mama hovorí: Nezablúdili sme? Bože, dostala som hysterický záchvat, šialene som sa bála, ale potom hovorím: Poďte, dôjdeme k prvému blokpostu a spýtame sa.

Tak sme došli, vystúpim, prichádza ten bomž, stojím pevne a ukazujem ruky, že nie som ozbrojená. A pýtam sa: Ako odtiaľto vyjsť? On na to: Kam? Tak hovorím: Do Odesy. Hovorí: Všetko je uzavreté, tadiaľto neprejdeš. Vedela som, že to nie je pravda, že prosto nechcú, aby sme odišli.

A potom ešte vraví: Prečo chceš odísť? V Chersone bude všetko dobré, budeme vás brániť pred nacistami. Kam by si chodila? Tak hovorím: Ja iba potrebujem ísť tam a potom zase prídem. Robila som sa hlúpou, aby mi nič neurobili. To bolo celé, potom sme prišli do Mykolajiva, cesta bola strašná, rakety, všade [vojenská] technika… Bože. Strašné.

A keď sa vrátite domov, ako to vlastne je s ruskými kolaborantmi? Čo sa o nich vie? Odchádzali s ruskou armádou alebo zostali a skrývajú sa? 

Sú aj takí kolaboranti, ktorí kričali „Rusko, Rusko, Rusko!“, keď prišli okupanti, a potom „Ukrajina, Ukrajina!“, keď prišli naši. Prezliekli kabáty.

Keď ruská armáda už vedela, že naši prídu, začala s evakuáciou svojich ľudí z Chersonu na druhý breh Dnipra. Niektorí kolaboranti vedeli, že ich naši nenechajú na pokoji, že ich roztrhajú, takže tiež odišli cez Dnipro. Teraz sú tam. Ale úplne konkrétne informácie nemám…

Niektorí kolaboranti sú, zdá sa, stále rovnakí. U nás sa na konci druhej svetovej vojny z najväčších kolaborantov stávali veľkí „vlastenci“ s páskou Revolučných gárd na ruke… 

Vždy som hovorila: Ak sa vám nepáči žiť na Ukrajine, zbaľte si kufre, choďte do Ruska. Prečo nám sem ťaháte ten „ruský svet“? My ho nechceme, ak vy áno, tak si tam choďte. U nás v Chersone bolo dosť ľudí, ktorí čakali, až Rusko príde. Čakali na Putina. Chceli to urobiť ako v Donecku (vo východoukrajinskej metropole, ktorú ovládli a s ruskou pomocou od roku 2015 udržali proruskí separatisti – pozn. red.). A kvôli nim sa to začalo.

Premýšľali ste vôbec niekedy o tom, aké to bude žiť v Chersone po vojne?

Budeme žiť najskôr v byte môjho muža. Môj dom musia najskôr prehľadať naši chlapci, odmínovať ho. Možno tam míny nie sú, ale prehľadať sa to musí, inak by som mala strach.

A napríklad o rok, o dva? Vrátite sa k svojej práci?

Na ľavom brehu je Zaliznyj Port (prímorské letovisko na dosiaľ okupovanej Kinburnskej kose – pozn. red.). Chersončania sa tam chodili kúpať, sú tam dva hotely, tam sme pracovali, zaisťovali ubytovanie. To bol náš biznis. Budem teraz ubytovávať ľudí, ktorí sa dostali do situácie, že im rozstrieľali dom.

Bude sa dať žiť a hovoriť s ľuďmi, o ktorých sa vie, že kolaborovali?

Neviem, čo bude o rok. Čakám, že sa skončí táto vojna a že na našej Ukrajine bude mier. A kolaboranti… tí, ktorí vzali môj dom, už tam nie sú, tam je prázdno. S tým sa vyrovnám. Ale s tými kreatúrami nebudem hovoriť.

Tých, o ktorých viem, už som nahlásila našim úradom. Tie sa nimi budú zaoberať. Predtým sme sa kolaborantmi tak veľmi nezaoberali. Ale teraz sa to bude musieť urobiť, aby sa zase niečo nestalo.

Viete, ľudia z Mariupola sú na tom omnoho horšie. Je ich tu veľa. Mám tam jednu známu…

Ako sa volá vaša dcéra?

Viktoria. Je to od slova víťazstvo.