Denník N

Budeme vás brániť pred nacistami, kam by si šla, povedal jej ruský vojak. Ukrajinka Nasťa spomína na útek z Chersonu

Nasťa. Foto - Jan Wirnitzer/Deník N
Nasťa. Foto – Jan Wirnitzer/Deník N

Tretie najväčšie ukrajinské mesto Odesa žije a pulzuje navzdory vojne. Vypadáva elektrina, čo je zážitok večer v dopravnej špičke, ale občas na mesto letia ruské rakety a protivzdušná obrana ich väčšinu zostrelí. V oslobodenom Chersone to však bude iné, ten je na fronte. Chystala sa tam aj Nasťa: ide domov. Za manželom, s ktorým hovorila po dlhých piatich mesiacoch.

V rozhovore, ktorý pomohla sprostredkovať česká organizácia Koridor UA, zaoberajúca sa pomocou Ukrajine, sa okrem iného pýtame na nasledujúce:

  • prečo Nasťa odišla z Chersonu práve do Odesy a či sa bála, že toto mesto Rusi tiež dobyjú;
  • ako útek a odlúčenie od otca prežívala jej dcéra;
  • aké to bolo, keď sa po piatich mesiacoch obe po prvý raz spojili s manželom a otcom, ktorý zostal v Chersone;
  • či dokáže nejako po vojne vychádzať s ľuďmi, ktorí kolaborovali s Rusmi.

Sedíme teraz spolu pokojne pri čaji, ale ako ste prežívali dni, keď začalo byť jasné, že ukrajinská armáda oslobodí Cherson? Nakoniec to nabralo tempo, pribúdalo oslobodených obcí, až naraz prišli obrázky vašich vojakov s obyvateľmi v centre mesta…

Oj, prežívala som to veľmi emotívne… Volali mi príbuzní, že naši idú zo Snihurivky do protiútoku. (Snihurivka bola prvým oslobodeným mestom v záverečnej časti chersonskej ofenzívy – pozn. red.) Nečakala som niečo také. Potom sedím a už chápem, ide to obec za obcou… držala som telefón tak pevne, že ak by bol vybitý, sama by som ho dokázala nabiť! Takto som čakala na tie správy.

Potom mi volá príbuzná z Chersonu a hovorí: Naši sú tu, visí tu naša ukrajinská vlajka! Bože, ja som spadla na zem. Naši chlapci! Sú to… prosto ani nie hrdinovia, to sú supermani. Modlím sa a budem sa modliť, ako mi sily stačia, aby im Boh pomáhal. Plakala som až do včerajška.

Babička má 90 rokov. Plakala mi do slúchadla, prežila v Chersone celú okupáciu. A hovorí: Som nažive. Predstavte si, ako hovorí ďalej, ja som tých našich chlapcov vybozkávala. A ešte povie, že nemá čas, že ide na námestie v centre, kde sa schádzajú ľudia pri budove miestnej samosprávy. Že ide tých našich chlapcov nakŕmiť borščom. Chystám sa do Chersonu zajtra. Budem… ja neviem, čo budem. Budem bozkávať zem. Ťažko opísať, čo cítim.

To dnes v noci pred odjazdom asi nebudete spať. 

Nebudem spať. Ja vlastne neviem, čo čakať. Verím, že všetko bude dobré, že tam dôjdem, ale som nervózna a v eufórii zároveň.

Boli ste v spojení, v kontakte s príbuznými v Chersone počas okupácie?

Odišla som z Chersonu 15. apríla. Môj muž povedal, aby som šla, on sa stal partizánom. Vedela som, kam ísť, išla som do Odesy. V apríli spojenie ešte bolo, ale potom ho prerušili. Rusi začali prerábať našu sieť na tú ich, týždeň nebolo spojenie vôbec.

Rusi chodili po domoch a hovorili ľuďom, aby

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Rozhovory

Vojna na Ukrajine

Svet

Teraz najčítanejšie