Denník N

Ubližovať nám môžu aj traumy, o ktorých si myslíme, že ich máme dávno za sebou, hovorí psychiater Hašto

Jozef Hašto. Foto N - Vladimír Šimíček
Jozef Hašto. Foto N – Vladimír Šimíček

Traumy sú ako neviditeľné zranenia. Často sa domnievame, že ich máme zvládnuté, ale nemusí to tak byť a dôsledky nespracovanej traumy môžeme pociťovať roky.

Rozhovor vyšiel v skrátenej verzii v októbrovom čísle časopisu Nota Bene

Podľa psychiatra Jozefa Hašta ľudia veľmi neradi hovoria o zlých veciach, ktoré zažili. „Človek, ktorý to má ako horúcu pamäťovú stopu, má tendenciu vyhýbať sa myšlienkam, situáciám alebo podnetom, ktoré by mu to pripomenuli a znova by uňho spustili utrpenie, ktoré prežil. Platí totiž, že kým je trauma nespracovaná, človek to prežíva, akoby sa to dialo tu a teraz,“ vysvetľuje psychiater.

Napriek tomu sa podľa neho oplatí k traumám vrátiť a spracovať ich, aby sa v našej pamäti uložili novým spôsobom – ako história, ktorá bola a o ktorej sa dá rozprávať bez intenzívneho znovuprežívania utrpenia.

So psychiatrom Jozefom Haštom hovoríme aj o tom:

  • či sa na nás môže preniesť trauma, ktorú zažili naši rodičia;
  • kedy sa môže trauma vyvinúť do psychickej poruchy;
  • či hrozí posttraumatická stresová porucha aj páchateľom hrozných činov;
  • prečo deti môžeme traumatizovať aj slovami;
  • ako sa dajú traumy liečiť a ako si budovať psychickú odolnosť.

Psychická trauma sa stala témou až posledné roky. Prečo tak neskoro?

Je naozaj zaujímavé, ako dlho trvalo, kým sa táto téma konečne dostala do medicíny, psychológie a psychoterapie. V medicíne sa prvýkrát objavila až koncom 80. rokov 19. storočia, keď Hermann Oppenheim skúmal ľudí, ktorí zažili vlakové nešťastie. Zistil pritom, že niektorí z nich síce nemali žiadne fyzické poranenie, no napriek tomu veľmi trpeli rôznymi ťažkosťami.

Oppenheim to nazval „traumatickou neurózou“. Ako lekár, ktorý mal skúsenosť s bežnými traumami, kde išlo o somatické poranenie, zvolil aj v tomto prípade pojem „trauma“, ktorý v preklade z gréčtiny znamená „rana“. Hoci videl, že u týchto ľudí nedošlo k viditeľnému poraneniu, ako lekár neurológ usudzoval, že mohlo dôjsť k otrasu miechy, čo spôsobilo ďalšie ťažkosti. Takže podobne ako iní lekári v tom období mal tendenciu hľadať za všetkým somatickú príčinu. Teraz vďaka zobrazovacím metódam mozgu vieme, že psychická trauma mení fungovanie neuronálnych sietí v mozgu. Našťastie je to vratné.

V prvej polovici 20. storočia už viacerí lekári venovali pozornosť traume, svoje zistenia vtedy priniesli hlavne Sigmund Freud a Pierre Janet, pričom každý z nich sa na túto tému pozeral z iného uhla. No skutočný zlom v skúmaní psychickej traumy nastal až v 80. rokoch 20. storočia vďaka americkým psychiatrom, ktorí pracovali s veteránmi vojny vo Vietname.

Na čo prišli?

Mohli sledovať, že hoci časť vojakov neutrpela fyzické poranenia, napriek tomu trpeli vážnymi ťažkosťami, ktoré sa odohrávali na psychickej úrovni, no sprevádzali ich aj nepríjemné telesné symptómy. Bol to ďalší podnet, ktorý potvrdzoval, že keď človek zažije na psychickej úrovni situáciu, keď je ohrozený na živote, môže to natoľko preťažiť jeho mozog a zmeniť jeho fungovanie, že to vyústi do psychickej poruchy. Táto porucha sa zvyčajne prejavovala určitými symptómami, ktoré lekári nazvali posttraumatickou stresovou poruchou.

Ďalšie výskumy ukázali, že trauma môže okrem toho vyústiť aj do depresie, úzkostnej poruchy, fóbických porúch, stavov zmeneného vedomia, bolestí. Prípadne sa u týchto ľudí môže vyvinúť aj

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Duševné zdravie

Rodičovstvo

Rozhovory

Rodina a vzťahy, Veda, Zdravie

Teraz najčítanejšie