Ako som precitla
Po vražde na Zámockej som všetky tie pesničky začala vnímať v úplne inom kontexte.
Keď som si začiatkom roka 2020 prvýkrát pustila hudbu Ezru Furmana, práve sa začala pandémia. V aute som mala SD kartu s jeho siedmimi albumami a vystačila som si s ňou až doteraz – sú pestré, vtipné, živelné, neomrzia. Zásadné zmeny vo vlastnom živote som prežívala s jeho hudbou – zatiaľ čo Ezra prežíval svoje. Prežívala.
Na booklete albumu z roku 2012 Year of no returning je pekná, trochu asymetrická tvár muža s krvácajúcim nosom. Na albume z roku 2013 Day of the dog je ten istý mladý muž v koženej bunde, v tričku s väčším výstrihom. V roku 2015 vyšiel Perpetual motion people, na booklete má šaty a na obálke EP Songs by Others z roku 2016 má kvetinkovú šiltovku a perlový náhrdelník. O dva roky neskôr vyšiel Translangelic exodus a na ďalšom albume Twelve nudes už o svojej transformačnej ceste Ezra spieva naplno. Na konci pesničky Transition From Nowhere to Nowhere sa pýta, čo vlastne znamená byť mužom, a sarkastická I wanna be your girlfriend hovorí sama za seba. Na poslednom albume All of us flames sú pesničky, ktoré by mohli byť hymnou všetkých trans a queer. Má dlhšie vlasy, šaty, mejkap, hovorí o svojich pochybnostiach, nepríjemných konfrontáciách, o pocite ohrozenia a aj o oslobodení a liečení.
Po vražde na Zámockej som všetky tie pesničky začala vnímať v úplne inom kontexte.
