33 rokov po: Ak si vie niekto zrátať dva plus dva, nemôže byť na strane Ruska, tvrdí Jozef Lupták
Ľudia nepochopili pointu – že sloboda neznamená kradnúť a voliť zlodejov, nehovoriť pravdu, popierať vedu, čakať na pečené holuby, ktoré nám spadnú do úst. A tak teraz na slobodu útočia, prípadne rovno bažia po Rusku, lebo zabudli, čo je to žiť v krajine, kde sa za názory zatvára a vraždí.
JOZEF LUPTÁK (1969) je violončelista, ktorý sa venuje sólovej aj komornej hre, koncertoval v množstve krajín. V roku 2000 založil a dodnes vedie medzinárodný festival komornej hudby Konvergencie.
Vášho otca komunisti v roku 1958 zavreli pre vieru, problémy mal aj počas normalizácie v 70. rokoch. Čím tak dráždil boľševika?
V roku 1958 mal otec 37 rokov. Bol aktívny v protestantskej cirkvi, konkrétne v Cirkvi bratskej, vtedy sa volala Jednota českobratská. Pracoval s mladými ľuďmi. Režim vtedy akútne potreboval pohroziť všetkým, ktorí sa aktívne zapájali do náboženského života. A tak to urobili. Z otcovho rozprávania viem, že raz po práci za ním prišli domov dvaja páni v dlhých plášťoch a vzali ho na Februárku (sídlo ŠtB – pozn. red).
Mama takmer týždeň nevedela, kde je, nič jej neoznámili. Bála sa, či ho neposlali rovno kamsi do gulagu na Sibír do Ruska. To už žila moja najstaršia sestra, mala sedem mesiacov. Až po týždni znovu prišli páni z polície a prehľadávali celý byt. Potrebovali nájsť niečo, za čo by otcovi prišili rozvracanie republiky.
Tak znel aj oficiálny verdikt.
Áno. Dostal tri roky, na Pankráci si odsedel takmer rok. Odsúdili aj ďalších ľudí z jeho okolia. Potom dostali od prezidenta Novotného amnestiu.
Ďalšie problémy prišli za normalizácie po okupácii krajiny v roku 1968. Otec bol stále aktívny v cirkvi, a tak
