Denník N

Je tu kríza diktatúr

Si Ťin-pching na zjazde Komunistickej strany Číny. Foto - TASR/AP
Si Ťin-pching na zjazde Komunistickej strany Číny. Foto – TASR/AP

Príklady z Číny a Ruska ukazujú neschopnosť diktatúr predvídať katastrofálne následky svojich chybných rozhodnutí.

Thomas Hale strávil v októbri desať dní v izolácii v čínskom tábore, jednom z mnohých, kam vláda posiela ľudí, ktorí prišli do styku s covidom. Nad dverami malej miestnosti s jednou posteľou a toaletou svietilo oko kamery, ktoré nikdy nezhaslo.

Hale je novinár denníka Financial Times a v Šanghaji pobudol len niekoľko dní, keď mu v hoteli zazvonil telefón a mužský hlas mu oznámil, že musí ísť do karantény. Bol totiž na večeri v reštaurácii, v ktorej jedného z hostí otestovali pozitívne na covid, hoci tam bol v iný deň než samotný Hale.

Haleova reportáž je skvelým opisom dokonalého systému kontroly, pred ktorým niet úniku. Čínsky boj proti covidu je „agresívny a môže dlhodobo fungovať len v autokratickej spoločnosti s mechanizmom masového sledovania“, píše Hale.

Lenže čo znamená „dlhodobo“? Minulý týždeň protestovalo v rôznych častiach Číny nebývalé množstvo ľudí proti politike vlády, ktorá im znemožňuje normálne žiť. Analytici hovoria o nezamýšľanom dôsledku politiky „nulového covidu“, ktorá dostala veľa ľudí z rôznych skupín do rovnakej situácie. V protestoch sa spojili robotníci, obchodníci, študenti aj mestské elity, zjednotilo ich spoločné utrpenie.

Od masových protestov v roku 1989, ktoré komunistický režim krvavo potlačil, je to prvé takéto vzopätie nespokojnej masy.

Dve slabiny

Aj tie najtvrdšie a najmocnejšie diktatúry majú vždy dve veľké slabiny. Prvou je, že

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Komentáre

Teraz najčítanejšie