Denník N

Psychologička Budinská: Môžeme byť vďační, ak môžeme pomáhať. Aj to je šťastie

Katarína Budinská. Foto - archív K. B.
Katarína Budinská. Foto – archív K. B.

Pomoc iným nás upokojuje, vplýva na znižovanie krvného tlaku aj zlepšuje náladu.

Lásku, pochopenie alebo pomoc si od druhých nemôžeme vynútiť. Nenaplnená túžba po pozitívnych vnemoch sa často prejavuje fyzickou bolesťou či problémami s trávením. „Nevieme ovplyvniť, kto nám čo dá. No dokážeme riadiť to, koľko pozitívnych podnetov odovzdávame do okolia my sami. Keď to takto otočíte a začnete viac dávať, budete nielen šťastnejší, ale aj zdravší,“ vysvetľuje klinická psychologička a psychoterapeutka Katarína Budinská.

Mieru schopnosti a ochoty pomáhať iným určujú vrodené vlastnosti človeka, jeho získané skúsenosti aj výchova. Ten, kto je v detstve nútený potláčať negatívne emócie alebo sa im vyhýbať, im nebude schopný čeliť ani v dospelosti. Taký človek často nedokáže pomáhať ľuďom s hendikepom či ľuďom bez domova. Jednoducho preto, že sa s nimi a ich problémami nie je schopný konfrontovať.

Mnoho ľudí pomoc nedokáže nielen dať, ale ani ju prijať. „Niektorí nevedia prijať ani jednoduchý kompliment, že majú pekné vlasy. Je to tým, že ich sebahodnota je zdeformovaná. Napriek tomu existuje spôsob, ako im v núdzi podať pomocnú ruku,“ hovorí psychologička.

S Katarínou Budinskou sa rozprávame aj o tom:

  • či sa s ochotou pomáhať iným rodíme,
  • kedy sa za pomáhaním a rozdávaním rád skrýva komplex menejcennosti,
  • ako odlíšiť, či je dieťa nápomocné alebo používa pomoc ako nástroj na ovládanie slabších,
  • ako súvisí znižovanie krvného tlaku s pomocou iným,
  • prečo by sme mali byť vďační aj za negatívne veci,
  • či z nás vianočný príspevok na charitu urobí lepšieho človeka.

Odkiaľ pochádza túžba pomáhať iným? Rodíme sa s ňou?

Túžba pomáhať je inštinktívne daná. Keď sa dieťa narodí na tento svet, hneď na začiatku dostáva pomoc. Zrením neskôr prirodzene dospeje aj k potrebe dávať. Je to vzájomné. Ľudia sú prepojení závislosťou jeden od druhého. Veľa robí genetická predispozícia každého z nás. Rolu zohrávajú sociálne učenie aj vplyvy okolia.

Veľmi dôležité sú podnety zo strany rodičov. Ich prístup rozhoduje o tom, ktoré princípy sociálneho správania sa v dieťati zakotvia a či ich bude ďalej rozvíjať. U niektorých detí už v skoršom veku vidno, že nepotrebujú až toľko podnetov na to, aby spontánne dávali a pomáhali iným.

Možno k obetavosti a pomoci iným človeka vychovať?

Áno, najmä ak rodičia idú príkladom. Pre človeka je príznačné, že sa učí na základe svojich skúseností. Potvrdzuje si nimi, že má jeho správanie pre neho prínos. Keď má z určitých vzorcov správania pozitívny prínos, posilňujú sa v ňom. Takéto správanie mu prináša pocit radosti a spokojnosti.

V čom spočíva ten prvotný prínos?

Z pochvaly rodičov. Je pre neho posilnením do ďalšieho konania. Rovnako je to aj s poďakovaním.

Mnohí si začnú všímať problémy iných až po tom, ako sami prekonajú núdzu alebo ťažkosti. Môže sa zo sebca vplyvom okolností stať človek nezištne pomáhajúci druhým?

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Cesta k zdraviu

Duševné zdravie

Rodičovstvo

Rozhovory

Vzťahy

Rodina a vzťahy, Slovensko, Zdravie

Teraz najčítanejšie