Vo funkcii riaditeľa koalície Matoviča strieda Kollár

V novembri žili mnohí ľudia obavami, že zdravotníctvo speje ku kolapsu, a boli vystresovaní z predstavy, že už pred Vianocami nemocnice nebudú schopné zabezpečiť pacientom ani urgentnú zdravotnú starostlivosť. Aj keď napokon došlo k dohode, ktorá najhoršie obavy ako-tak rozptýlila, celková úľava z toho, kde republika je a kam smeruje, nenastala. Masovo rozšírený je pocit, že to, čo obyvatelia zažívali v novembri, bolo – hudobne povedané – iba ladenie nástrojov. Pravá koncertná sezóna sa v slovenskej politike začne v decembri.

Novembrové nekonečné rokovania premiéra, ministrov financií a zdravotníctva s Lekárskym odborovým združením priniesli dve zásadné zistenia. Igor Matovič je aj naďalej tým, čím bol – politikom, ktorý každý spor vyhrocuje do konfliktu, v ktorom druhá strana musí byť na hlavu porazená. Novinkou je, že ak doteraz v kľúčových a rozhodujúcich konfliktoch Matovič „slávne“ víťazil, teraz utrpel vážnu prehru.

Bol porazený preto, lebo Boris Kollár ho donútil ku kapitulácii. V záležitosti takého politického rangu sa to stalo prvý raz. Ako všetko, čo sa stalo raz, môže sa stať aj druhý či tretí raz, a potom znovu. Zdá sa, že éra, v ktorej bolo všetko tak, ako povedal Matovič, je na konci. Vo funkcii riaditeľa koalície ho strieda Boris Kollár.

Ako minister financií pripravoval konečnú nedohodu

Tak ako každý spor, aj vecnú kolíziu s LOZ chcel predseda OĽaNO vyhrať svojím klasickým spôsobom. V prípade doktora Petra Visolajského však narazil na protivníka, ktorý mal jeho štýl veľmi dobre prečítaný.

Vďaka tomu, že strávil veľa hodín ako člen Permanentného a neskôr aj člen Ústredného krízového štábu, Visolajský vedel, aký cieľ sleduje minister financií, keď rokovania vedie tak vyčerpávajúco. Kým ľudí z krízového štábu dokázal unaviť mnohohodinovými sedeniami do takej miery, že napokon akceptovali jeho návrhy, ktoré by na začiatku rokovania odmietli, predstavitelia LOZ sa unaviť nedali. Štyridsať hodín nestačilo na to, aby ich minister financií uhovoril.

Keď videl, že sa situácia nevyvíja tak, ako si želal, prikročil k propagandistickej príprave na konečnú nedohodu. Tvrdil, že „odborári z LOZ pridali ďalších desať nových požiadaviek“ a že „ich prijatie by si vyžiadalo dodatočných 70 miliónov eur, každoročne“. Potom vyhlásil, že odborári „definitívne odmietli ponuku na dodatočné navýšenie miezd lekárov o 63 miliónov eur“, a preto „vláda túto verejnú ponuku odvolala“. Na rozdiel od premiéra Hegera, ktorý otrocky potvrdil verziu svojho straníckeho šéfa, minister Lengvarský tvrdenie o nových a dodatočných požiadavkách LOZ spochybnil.

Ani v tejto vyhrotenej situácii nešli predstavitelia LOZ s Matovičom do osobnej konfrontácie. Nepredstúpili pred médiá s vyhlásením, že minister financií s premiérom zavádzajú. Peter Visolajský iba poznamenal, že pri „rokovaniach by som očakával trochu menej emócií“, lebo nejde o krízu, ktorá by sa dala vyriešiť bombastickými vyhláseniami. V Rádiu Expres na priamu otázku, či je Igor Matovič tým „menovateľom“, ktorý bráni dohode a posilňuje nemožnosť dohodnúť sa, Visolajský odpovedal: „Rád by som nemenoval a hovorím, chcem zachovať taký konštruktívny dialóg.“

Na rozdiel od neho Matovič zdržanlivý nebol. V televízii JOJ porozprával, že Visolajskému päťkrát ponúkol post ministra zdravotníctva: „Keď to myslíte úprimne, poďte ukázať, ako sa to robí. Dáme vám všetky prostriedky na to, aby ste zdravotníctvo urobili na obraz, aký si želáte.“ Z čoho mali diváci vyrozumieť, že Visolajský to úprimne nemyslí. Pritom prípady Mareka Krajčího a Vladimíra Lengvarského sú dostatočným svedectvom, ako predseda OĽaNO mení každého ministra na svoj obraz. Ak predstava, že sa to stane aj jemu, Visolajského nenadchla, tak je naozaj ťažké sa mu čudovať.

Ešte vo štvrtok 24. novembra Matovič nedohodu pripravoval aj vecne, lebo k návrhu na stabilizačný príspevok pre všetkých zdravotníkov v nemocniciach pridal aj nápad s náborovým príspevkom, ktorý mal prilákať skúsených lekárov zo zahraničia späť na Slovensko. Podrobnosti sľúbil vysvetliť na brífingu v piatok. Lenže žiadna tlačovka na túto tému sa už nekonala. Zjavne preto, lebo zasiahla „vyššia moc“ v podobe Borisa Kollára.

Igor Matovič mieni, Boris Kollár mení

Predseda Boris Kollár od jari 2020 prichádzal s mnohými zásadnými vyhláseniami, že ak sa nestane to či ono, tak Sme rodina z vlády i koalície odíde. Stal sa preto zaslúžene terčom vtipov, lebo ak niekto dvanásťkrát povie, že odchádza, tak trináste vyhlásenie, že tentoraz odíde naozaj, sotva možno brať vážne.

Aj to bol zrejme jeden z dôvodov, prečo Kollárovo stanovisko z 20. novembra, že ak odídu lekári z nemocníc, tak „my ideme tiež“, uplynulý týždeň nebral celkom vážne ani Matovič. Preto spor vyhrocoval až k nedohode. Lenže vo štvrtok alebo v piatok minulého týždňa sa muselo stať niečo, čo predsedu OĽaNO presvedčilo, že Kollár neblafuje, keď o nedohode hovorí: „Nepodpíšem sa pod to, nebudem chodiť po uliciach v obrnenom transportéri.“ V nedeľu 27. novembra to priznal aj samotný Matovič, lebo v RTVS poznamenal, že on by „bohapustému vydieraniu a braniu rukojemníkov“ neustúpil a dodal: „Bohužiaľ, väčšina v koalícii bola za to, báli sa toho, aby nenastalo to, čo tu strašil pán Tomáš, že by boli ohrozené životy a zdravie. Ja osobne myslím, že túto skúšku sme ako spoločnosť nezvládli.“

Podpredseda Sme rodina Peter Pčolinský sa v rovnakom čase v televízii Markíza prihlásil k tomu, že dohoda s LOZ je dielom jeho strany: „Jednoducho áno, buchli sme po stole a povedali sme, že v prípade, ak sa nebude s nimi rokovať, v prípade, ak nedôjde k dohode, tak my v takejto vláde nebudeme. Vidíte, že to zabralo…“ Hoci Pčolinský urobil pokus, aby do prodohodovej zostavy zaradil aj ministra financií („Bez Igora Matoviča by to nešlo“), samotný predseda OĽaNO venoval dva dni tomu, aby sa od dohody s LOZ čo najtvrdšie dištancoval.

Patrí k štýlu pána Matoviča, že na útoky nielen voči LOZ, ale aj „fušerom“ lekárom využil ešte aj príbehy svojho otca a dcéry. Tak ako vždy, keď sa nenaplní jeho vôľa a predstava, aj teraz sa pokúsil získať sympatie publika šírením negatívnych emócií. Čím len potvrdil, že víťazstvá v politike potrebuje predovšetkým z osobných dôvodov – ako takmer všetko, čo vo verejnom živote zatiaľ urobil.

Nový modus vivendi v koalícii (Matovič mieni, Kollár mení) môže mať už o niekoľko týždňov svoje pokračovanie. Pred dvoma mesiacmi predseda OĽaNO verejne pripustil, že neschválenie rozpočtu povedie k predčasným voľbám, lebo „sa nedá ustáť rozpočtové provizórium“. Teraz však hovorí, že rozpočtové provizórium sa ustáť dá a on bude vo funkcii pokračovať, aj keď rozpočet neprejde. Boris Kollár však hovorí niečo iné: „Pokiaľ by sa to malo tak zadrhnúť, tá vláda, že by sme nevedeli doručovať pomoc, tak vtedy treba urobiť obchod. Obchod s opozíciou, áno… Výmenou za nejaký dátum predčasných volieb.“ Vtip je v tom, že na to, aby presadil, čo chce on, potrebuje Matovič podporu Kollára. Ale to, čo chce Kollár, môže pokojne urobiť aj bez Matoviča.

Politik bez práva na morálny apel

Podporu pre návrh rozpočtu na budúci rok sa predseda OĽaNO pokúša získať dvoma spôsobmi. Vtieraním sa do priazne kotlebovcov i tarabovcov a morálnym apelom na poslancov SaS, od ktorých očakáva, že verejný záujem bude pre nich dôležitejší ako osobná animozita sulíkovcov voči nemu. Preto sa aj v nedeľu v RTVS opäť vrátil k svojmu mýtickému „balíčku 1,2 miliardy pre rodinu“, aby vyzdvihol zásluhy poslancov ĽSNS, lebo „mali cit pre rodinu“, vďaka čomu balíček v parlamente prešiel. Keď dobrý návrh, aký je podľa ministra financií aj návrh budúcoročného rozpočtu, „podporí ktokoľvek, čert, diabol v tom parlamente, buďme radi“. Čo je priama výzva, aby kotlebovci a tarabovci predviedli už nielen „cit pre rodinu“ ale aj „cit pre rozpočet“.

Morálny apel na bývalých koaličných partnerov a celú opozíciu odôvodnil Matovič tým, že „keď sa neodhlasuje rozpočet, ani tí zdravotníci nebudú mať, ani tí lekári nemocniční, ani tie sestry, čo už je schválený zákon, ani dôchodcovia, ani na energie nebude… Nikto nebude mať nič, koniec sveta“. Je to pôsobivý výpočet, pri ktorom sa však nedá odhliadnuť od faktu, že s ním prichádza práve Matovič.

Človek, ktorý mal dva mesiace čas, aby dôkladne zvážil, či uprednostní verejný záujem na udržaní väčšinovej vládnej koalície, alebo svoju vládnu funkciu. Aké právo na morálny apel má človek, ktorý disponuje dostatočnou machiavellistickou inteligenciou, aby vedel posúdiť, aké následky prinesie jeho osobné rozhodnutie? Keďže si sám vybral, že pre neho je najvyššou prioritou zotrvanie na ministerskom poste, a nie väčšinová vláda, ako môže od iných žiadať, aby odvrátili „koniec sveta“, ktorý svojím rozhodnutím privolal? Výzva „myslite na ľudí a na ich blaho“ je určite správna, ale nie z úst politika, ktorý myslel a myslí iba na seba a na svoje pretrvanie vo svetle reflektorov.

S pokojom sledovaný apokalyptický jazdec

Ani ako minister financií si Matovič v súvislosti s rozpočtom nesplnil základnú domácu úlohu. Jemu i ministerstvu je známa povinnosť, že rozpočet musí obsahovať výdavkové limity, lebo to stanovuje zákon a ich uplatnenie sme už stihli označiť za realitu, aby sme získali zdroje z európskeho Plánu obnovy a odolnosti. Skutočnosť je však taká, že výdavkové limity v návrhu rozpočtu implementované nie sú.

Matovič sa vyhovára, že nie sú, lebo minister Krajniak ich za Sme rodina vetoval. Predseda Rady pre rozpočtovú zodpovednosť Ján Tóth sa však plným právom pýta, „ako sa dá vetovať existujúci zákon?“. Minister financií nielenže nechal rezortného ministra rozprávať o výdavkových limitoch úplné bludy (vraj by musel škrtnúť 500 miliónov eur z výdavkov na sociálne účely), ale sám ich tiež aktívne šíril.

S vážnou tvárou napríklad tvrdil, že prijatie limitov by údajne znamenalo škrtať „200 miliónov nie z rezervy, ale z reálne už prijatých sociálnych politík štátu“. A presne v Krajniakovom lživom štýle sa pýtal, či tie peniaze ušetríme tak, že „skrátime dôchodky, dáme menej na obranu, dáme menej policajtom?“. Pritom členovia Rady pre rozpočtovú zodpovednosť si idú vykričať hlasivky opakovaním, že mechanizmus, ako ušetriť dvesto miliónov eur, vôbec „nič nehovorí, že by sa to malo dotknúť v médiách spomínaných sociálnych dávok. Je v rukách vlády, aké výdavky zefektívni. A dokonca to nemusia byť ani výdavky. Stačí ak prejde napríklad zvýšenie niektorých daní, ktoré už prešli prvým čítaním v parlamente“.

Ako vždy, keď ho niekto usvedčí z očividnej nekompetentnosti, Igor Matovič reaguje útokom. Vraj o výdavkových limitoch odborníci z ministerstva financií s rozpočtovou radou rokujú, „ale musí aj tá druhá strana byť ochotná rokovať, to je ako s tými odborármi“. Takže podľa Matoviča sa už aj členovia rozpočtovej rady správajú ako LOZ. Aj keby išlo o zanedbateľnú vec, tak by takýto prístup k povinnostiam ministra bol trestuhodný. Ale v tomto prípade ide obrovské prostriedky.

Priznal to aj sám Matovič, keď povedal, že ak v rozpočte nebudú výdavkové limity, tak môžeme prísť nielen o 815 miliónov eur z plánu obnovy, na ktoré teraz čakáme, ale v podstate o „všetky platby nasledujúce, ktoré by boli z plánu obnovy, čiže to je možno, povedzme si, päť miliárd alebo päť a pol miliardy, by boli zastavené, ak rozpočtové, výdavkové limity nevyriešime, túto otázku s Európskou komisiou“.

Otázka, prečo to zodpovedný minister nedokáže vyriešiť aj bez Európskej komisie, keď riešenie má celkom a úplne vo vlastných rukách, je záhada, ktorú nie je ľahké rozlúštiť, hoci sme si zo strany verejných činiteľov už zvykli na šlendriánstvo gigantických rozmerov. Fakt, že v kolegiálnej spolupráci s ministrom Krajniakom a Sme rodina úplne bezdôvodne ohrozuje viac ako šesť miliárd eur pre Slovensko, už nie je len politickým zlyhaním jedného ministra, ale skôr kriminálnym činom. Za ktorý je spoluzodpovedná celá vláda i koalícia.

Komentátorka Zuzana Kepplová pri pohľade na to, čo robí a nerobí minister financií, priznala, že si nevie vysvetliť „pokoj, s akým sa slovenská verejnosť prizerá apokalyptickému jazdcovi pri práci“. Nikto netuší, ako dlho tento pokoj verejnosti ešte vydrží, lebo ako vieme zo Zjavenia svätého Jána, apokalyptický jazdec je iba predchodca „hrozných vecí, ktoré sa majú diať v dobe súženia“.