Mnohí o sexe nevedia hovoriť ani s lekárom a dokonca ani so svojím partnerom, vraví autorka knihy Rozdáme si to?
Americká spisovateľka Mary Roach píše o fyziologickom výskume sexu s humorom a s ľahkosťou. „Viem, že ma zakázali minimálne v jednej stredoškolskej knižnici, lebo mi o tom napísali,“ hovorí v rozhovore pre Denník N.
Vedci v minulosti to mali často o niečo náročnejšie, výskumy museli robiť tajne a po vydaní prelomových publikácií zamestnávať ľudí, ktorí odpisovali na rozhorčené listy.
V rozhovore sa dočítate aj o tom:
- ako presvedčila svojho manžela, aby sa sami zúčastnili štúdie, ktorá skúmala pohlavné orgány,
- o „teórii nasávania“, ktorá síce nefungovala, no ženám výrazne zlepšila sexuálny život,
- prečo boli ľudia pred vydaním prelomových publikácií o fyziológii sexu ako „čínske pandy“,
- či mala počas rešeršovania o nejakej štúdii aj etické pochybnosti,
- ako môže umývanie zubov vyvolať orgazmický reflex,
- alebo ako veda zmenila pohľad na masturbáciu a celkové potešenie.
Počas kariéry ste napísali knihu o trávení, výskume na mŕtvolách, vesmíre či armáde. Pri akej príležitosti ste si povedali, že „teraz budem písať o sexe“?
Pamätám si to presne. Čítala som časopis o filmoch, ktorý odkazoval na zábery výskumného dua William Masters a Virginia Johnsonová. Rozhodnutie, že moja ďalšia kniha bude o výskume fyziológie sexu, padlo v momente, keď som si uvedomila, že títo dvaja nakrútili video krčka maternice počas orgazmu. Vo vnútri ženského tela. Niekedy v 60. rokoch minulého storočia. Prišlo mi to neuveriteľné a aj ja som chcela tento svet preskúmať. Spája totiž istú trápnosť, ktorá sexuálne tabu sprevádza, a sterilné laboratórne prostredie. To mi prišlo zvláštne a zároveň veľmi odvážne. Navyše, ak pri písaní o sexe na nejaký problém nenarazíte, tak je to nezáujem publika.
Vedci, o ktorých píšete, často zápasili s predsudkami, čo im mohli zničiť kariéru. Ako museli maskovať, že študujú sex?
Napríklad Alfred Kinsey (americký sexuológ a biológ, ktorý sa preslávil v 40. – 50. rokoch 20. storočia – pozn. red.) z tohto dôvodu nerobil výskum v laboratóriu, ale vo svojom špeciálne vybavenom podkroví. Štúdie prebiehali tajne – alebo aspoň nie veľmi transparentným spôsobom – a dobrovoľníkmi často boli jeho zamestnanci. Nahrávky, ktoré spravil, označujú ľudia z jeho archívu so zveličením ako „Kinseyho filmy na rozlúčky so slobodou“.
Masters a Johnsonová naverbovali veľa ľudí z kampusu, ale dostali na výskum aj finančné prostriedky, čo bolo na tú dobu úžasné. Do laboratória chodilo množstvo ľudí, dokonca tam mali stroje určené na penetráciu. Bolo to zaujímavé pracovisko a minimálne v USA boli prvými lekármi, ktorí otvorene študovali ľudskú sexuálnu fyziológiu v laboratóriu. No keď kniha s názvom Ľudská sexuálna odpoveď vyšla (v roku 1966 – pozn. red.), dostali toľko korešpondencie, že si museli najať sekretárku, ktorá by odpovedala na rozčúlené a nenávistné listy.
Titul Rozdáme si to? od autorky Mary Roach vyšiel v knižnej edícii Denníka N. Kúpite ho na obchod.dennikn.sk.
Na zopár experimentov súčasného výskumu ste sa boli pozrieť aj osobne. Ako ste presvedčili vedcov a účastníkov, že je v poriadku, keď sa prídete pozrieť, ako niekto masturbuje v laboratóriu?
To bola najťažšia časť celej knihy, ale hlavne preto, že takýchto experimentov prebieha veľmi málo. Priama fyziológia sexuálnej odozvy u mužov a žien už totiž bola relatívne dôkladne preštudovaná. Stále však prebiehalo zopár výskumov a mala som pocit, že sa jednoducho musím dostať na scénu.
V niektorých prípadoch mi pomohla vytrvalosť, ktorou som ľudí nakoniec uštvala. Napríklad Cindy Mestonovej z Texaskej univerzity v Austine som napísala na mail z univerzitnej stránky. Neodpovedala. Tak som jej napísala druhý- a tretíkrát. V poslednej správe som spomenula, že ju vezmem na večeru do jej obľúbenej reštaurácie, ak sa so mnou stretne, a ona mi odpísala: „To si nemohla povedať skôr?“ Takže v tomto prípade ma to stálo drahú taliansku večeru.
Pri niektorých experimentoch ste sa stali sama dobrovoľníčkou…
Áno, dobrovoľne som