Čo hovoria ambície Lucie Ďuriš Nicholsonovej o našej politickej scéne?

Autor je filozof a bývalý politik

So záujmom som si prečítal rozhovor s Luciou Ďuriš Nicholsonovou. Celkom som si ju obľúbil aj preto, že som postrehol jej trvalú túžbu po hlbšom poznaní, ale aj pre jej občas konflikt vyvolávajúce avantúry. Tentoraz v dobrom slova zmysle, lebo problémy, na ktoré upozorňovala, boli aj reálne a aj poukazovali na nespravodlivosti. Ale jej názory v spomenutom rozhovore ma aj pobavili, lebo sú vlastne predstavou veľkej časti našich politikov o tom, ako má fungovať politická scéna.

Ešte stále za oponou a v zákulisí sa pripravuje vznik novej politickej strany. Lucia, naša europoslankyňa, si takúto príležitosť nenechá ujsť. Čo jej vôbec nezazlievam, je v politike už dlho, a naraz ostala bez materského prístavu. Ale také, jemne povedané, insitnosti, akými dôvodila svoje odhodlanie v rozhovore pre Denník N, by slabšiu náturu priviedli k depresii, ja som sa len pobavil.

Lucia je odhodlaná zakladať, len netuší, čo za stranu by to malo byť. Veď predsa ide len o to, aby sa riešili problémy ľudí. To, že politika je práve o tom, že „problémy ľudí“ sa dajú riešiť na desiatku spôsobov a politik si má vybrať, ktorou cestou chce problémy riešiť, to je jej ešte vzdialené. Pravda, aj veľkej časti našich politikov.

Chaos na politickej scéne

Prevláda úplný chaos v politickej identifikácii strán a ich predstaviteľov: Andrej Kiska chcel stranu „bez ideologických nánosov“, dnešná predsedníčka strany Za ľudí Veronika Remišová chce „stredovú stranu“; jej protikandidát na predsedu Kollár chcel zasa stranu „strednej triedy“.

Igor Matovič má stranu „obyčajných ľudí“ a jej neobyčajnosť je v tom, že jediný, kto vie určiť, čo je „obyčajnosť“, je sám Igor Matovič. Samozrejme, podľa toho, ako sa mu to hodí.

Boris Kollár je osobne síce jasne vyhranený a svojimi názormi zapadá medzi sesterské európske ultrapravicové strany, ktoré si sám vybral, ale jeho strana má tekutý profil,