Denník N

Pravý sektor Vladimira Putina

Ilustračné foto - TASR/AP
Ilustračné foto – TASR/AP

Oslabenie súčasnej podpornej základne ruského prezidenta si vyžaduje hľadanie nových stúpencov, a teda aj nových argumentov.

Autor je politológ, expert na strednú a východnú Európu, autor týždenného stĺpčeka na DW

Medzi ruským vedením a pravou „vojnovou stranou“ prebehla čierna mačka. Vladimir Putin je čoraz častejšie terčom kritiky. Zdá sa, že ho čaká obvinenie zo zrady ideálov takzvaného „ruského sveta“.

Je vôbec možný rozkol medzi ruskými orgánmi vedúcimi vojnu proti Ukrajine a ruskými „pravičiarmi“, imperialistami a militaristami, ktorí boli doteraz v tejto agresii oporou Kremľa?

Krádež dažďa

Prinajmenšom od roku 2012 sa Vladimir Putin hlási k „nacionálno-boľševickej“ postmodernej ideológii, v ktorej sa miešajú prvky imperiálnej pýchy, revanšizmu, ruského nacionalizmu a boľševizmu, pričom jej ideálom je represia a rozširovanie ruského územia.

Odvtedy rétorika ruského prezidenta čoraz viac pripomína Eduarda Limonova (spisovateľ, vodca extrémne ľavičiarskeho hnutia v 90. rokoch – pozn. prekl.) alebo mladého Alexandra Dugina (ruský krajný nacionalista – pozn. prekl.). Tí, čo zastávali podobné, ale ucelenejšie ideológie – radikálni ľavičiari, ktorí snívali o vyprataní oligarchov, klasickí „ruskí nacionalisti“ alebo stúpenci obnovenia ZSSR – boli úradmi utláčaní, aby nekonkurovali putinizmu.

Keď sa však Putin stal nacionálnym boľševikom, na rozdiel od zakladateľov nacionálneho boľševizmu sa nestal fanatikom. Ruskí imperialisti si mysleli, že agresiou proti Ukrajine Kremeľ napĺňa svoje ambície. A slovami toto očakávanie aj napĺňal, keď kolektívnemu Západu pohrozil, že v prípade jadrovej vojny „jednoducho skape“, zatiaľ čo prívrženci putinizmu „pôjdu do raja“.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Vladimir Putin

Vojna na Ukrajine

Komentáre

Teraz najčítanejšie