Denník N

Skúmal povojnového jednotlivca, zistil veľa o človeku. Harald Jähner o knihe Čas vlkov

Autor knihy Čas vlkov Harald Jähner. Foto N - Vladimír Šimíček
Autor knihy Čas vlkov Harald Jähner. Foto N – Vladimír Šimíček

Prvé desaťročie po druhej svetovej vojne má vplyv aj na dnešný obraz Nemecka, tvrdí autor úspešnej knihy.

Môže sa niekomu cnieť za životom v ruinách? Presne týmto zistením začal Harald Jähner svoje skúmanie povojnového Nemecka.

Namiesto hýbateľov dejín sa zameral na bežný život jednotlivcov. A zistil, že prvé desaťročie po druhej svetovej vojne bolo nabité paradoxmi a protirečeniami. V anarchii a chaose prvých povojnových rokov neboli dobrí len dobrí a zlí len zlí. Utrpenie sa krížilo s výbuchmi životnej energie, zničená krajina bola pódiom slobody. Cez deň sa improvizovane riešilo prežitie a večer sa tancovalo v novootvorených lokáloch. Na každom kroku čakali morálne výzvy.

Ako to, že kniha Čas vlkov: Život v troskách Tretej ríše o povojnovom Nemecku je taká populárna? „Hovorí totiž o človeku,“ tvrdí jej autor.

Ako je možné, že takmer 80 rokov po skončení druhej svetovej vojny vychádza kniha o povojnovom období a vyvolá taký veľký záujem? Nebola táto doba doteraz dostatočne spracovaná?

Prvé povojnové desaťročie je zatienené veľkou udalosťou a až hororovým zážitkom druhej svetovej vojny. Jej príbeh je, samozrejme, detailne vyrozprávaný. Ďalej sa však pokračuje až založením oboch nemeckých republík v roku 1949 a ich vývojom na politickej úrovni. Čo sa udialo medzitým, ostávalo nevyjasnené. Jedným dôvodom je to, že historiografia sa zameriava na národné dejiny. V tomto prípade sú to dejiny národného socializmu do roku 1945 a potom dejiny Nemeckej spolkovej republiky a NDR.

Medzi tým neexistuje nemecký národ, život riadia štyri hlavné mestá a nejde o štát ako jednotný subjekt. Samozrejme, že k tomuto obdobiu existuje množstvo sociálno-historického výskumu. Ten je však vždy zameraný na chudobu, hlad a podobne. Ako v tomto období prebiehal každodenný život, ako sa v prvých týždňoch a mesiacoch po vojne vyvíjala kultúra a aký je súvis medzi rovinami každodennosti a kultúry, doteraz nebolo v takejto panoramatickej šírke porozprávané.

Dejiny sa väčšinou zameriavajú na zásadné udalosti a ich hýbateľov. Vy volíte perspektívu zdola a nazeráte na bežného človeka. Prečo ste zvolili túto metódu?

Nechcem tým povedať, že politické dejiny nie sú dôležité. Ale priebeh prvých parlamentných schôdzí v Nemecku, zakladanie politických strán či diskusie v rámci politického spektra tej doby sú už relatívne dobre spracované. Mňa zaujíma, ako sa vtedy cítili ľudia. Politické presvedčenia sú len čiastočne výsledky racionálnych uvažovaní. Nestanete sa demokratom preto, lebo ste si prečítali Tocquevilleho knihu o demokracii. Stanete sa ním na základe istých skúseností, ktoré ovplyvňujú a formátujú vaše pocity.

Pátral som po tom, kde vznikla mentalita, vedúca k tomu, že sa Nemci po vojne dokázali zbaviť toho vnútorného nastavenia, ktoré umožnilo éru Hitlera. Ako zdroje tu boli dôležité listy, denníky, noviny či časopisy. Veľmi dôležité boli napríklad ženské časopisy, pretože mali veľmi praktický a bezpredsudkový vzťah k realite. Napríklad: Ako urobím kávu bez kávy? Alebo: Aké je to žiť s človekom s jednou rukou? Sú vojnoví mrzáci zatrpknutí alebo sú skôr vďační, keď sa ich niekto ujme? Takéto veci boli veľmi otvorene diskutované. Pre mňa to boli neuveriteľné nálezy, ktoré mi ukázali aj mnoho neočakávaného.

Politikov neobchádzam, ale sú skôr na vedľajších líniách. Napríklad, keď prvý kancelár Nemeckej spolkovej republiky Adenauer píše švajčiarskemu priemyselníkovi a vymieňajú si názory na politickú situáciu. Na konci zaznie, že keď Švajčiar nabudúce príde, má mu doniesť kávu. Pretože tá sa dá len veľmi ťažko zohnať. Takto sa ukáže aj to, ako žila elita.

Knihu Čas vlkov: Život v troskách Tretej ríše, ktorá vyšla v knižnej edícii Denníka N, kúpite na obchod.dennikn.sk.

Chcete teda zachytiť pocity a vyberáte si konkrétnych ľudí. Ak by ste vybrali iných, možno by vznikol iný príbeh. Nehrozí, že takýmto spôsobom môžete vytvoriť obraz, ktorý nemusí zodpovedať skutočnosti?

Určite. Pocity sú, samozrejme, ťažko uchopiteľné a je nutné ich interpretovať. Musíte mať aj trochu odvahy. Podstatné je, že som sa pokúsil ukázať tie veci v ich protirečivosti. Vybral a pozoroval som veľmi veľa rozličných ľudí. Nielen zástupcov istej sociálnej vrstvy. Pokúsil som sa ukázať širokú panorámu v celej jej protirečivosti. Zistil som pri tom, že mnohé fenomény boli nejednoznačné a veľmi ambivalentné. Málo alebo takmer nič nebolo len dobré a veľmi málo bolo len zlého. Mnohé veci najprv pôsobili kruto a potom sa ukázalo, že obsahujú aj niečo pozitívne. Práve táto vnímavosť pre ambivalencie ma ochránila pred jednostrannosťou.

S protirečeniami a búraním zažitých predstáv sa čitateľ stretne hneď na začiatku vašej knihy. Neplatia tu jasné pozície dobra a zla či obetí a zločincov. Pocity radosti a smútku a prejavy láskavosti a odporu sa objavujú tam, kde by sme ich nečakali. Vedeli ste na začiatku, že sa to takýmto smerom vyvinie alebo vás tieto ambivalencie prekvapili?

Na začiatku bola moja zvedavosť. Chcel som vedieť, ako sa Nemci po vojne cítili, ako sa vyrovnávali so svojou vinou, so strachom a vzniknutou anarchiou. Rýchlo som narazil na jednu vec. A síce, že mnohým Nemcom sa na začiatku 50. rokov cnelo za prvými povojnovými mesiacmi. Pretože sa vtedy cítili oslobodení, neplatili konvencie a prepukla u nich obrovská chuť po živote. To ma prekvapilo. Takto sa začala prvá veľká téma knihy – paralelnosť extrémneho utrpenia a radosti.

Objavila sa úplná tanečná šialenosť, divoko sa oslavovalo, ľudia si vychutnávali život v plných dúškoch. Vojna skončila a ľudia zase chceli žiť. Mnohí stratili všetky väzby, rodinu, partnerov. Nech bolo akokoľvek strašné byť sám, museli sa s tým vyrovnať. Hľadali nových ľudí, v nových mestách a prostrediach. Popri všetkom utrpení tu bola aj veľká zvedavosť. Ľudia mali zo seba strach, bolo veľa kriminality a nebol tu nikto, kto by vás ochránil. No zároveň mali na seba veľkú chuť. Začala sa divoká doba, ktorá bola pre mnohých v negatívnom i pozitívnom zmysle dobrodružstvom. To bola jedna z prvých dôležitých ambivalencií, na ktorú som narazil.

Vyberiem niektoré ďalšie. Máme tu koniec fašistického režimu a očakávame, že dôjde k veľkej vlne jeho odmietnutia. No nebolo to tak. Dokonca ukazujete, že toto vnútorné potlačenie zla malo dobrý vplyv na ďalší vývin Nemecka. Ako sa to dá vysvetliť?

Je to veľmi komplikovaný proces.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Knihy

Rozhovory

Kultúra

Teraz najčítanejšie