Ukrajina má dva problémy – cesty a Rusov. Reportáž z obce, kde sa už nedá žiť

Vladimir má oči, z ktorých sa nedá vyčítať vôbec nič, žiadny náznak emócie. Je ťažké povedať, či je to pohľad prázdny alebo merajúci, kde v blízkosti tejto obce prišiel o ktorého spolubojovníka. Časti jeho brigády zostali po nedávnych bojoch na 30 percentách stavov. Bývalý vodič kamióna má výrazné fúzy, vďaka ktorým ho prezývajú Brada, a nosí šatku s lebkami.

Posad-Pokrovske, obec na polceste medzi Mykolajivom a Chersonom, so spolubojovníkmi z 28. brigády držali päť mesiacov.

„Mali sme tu pozície, presne preto je to také rozbité,“ ukazuje na okolitú spúšť. „V Soldackom už boli Rusi, tri kilometre poľa medzi obcami boli šedou zónou,“ opisuje územie, ktoré neovládal nikto.

Obec, ktorú už Putin vyčistil

Ukrajinskí vojaci sú tu našimi sprievodcami, o to je celá naša cesta na bývalý front jednoduchšia a bezpečnejšia. Do Posadu-Pokrovského sme sa po dohovore s nimi dostali 17. novembra, v deň českého a slovenského štátneho sviatku. Presne v tejto chvíli, keď sme tu, môjmu kolegovi v 1400 kilometrov vzdialenej Prahe proruský demonštrant vysvetľuje, že sa teší, „keď to tu Putin vyčistí“.

Posad-Pokrovske už vyčistil, v obci nestojí hádam jediný celý dom. Ruská armáda územie obsadila na konci februára, keď jej jednotky od východu obišli Cherson a vyrazili k Mykolajivu. Ukrajinský protiútok Rusov zatlačil o kus späť, ale tu sa front zastavil.

Z obce odišli obyvatelia, ukrajinskí vojaci si zo zástavby uprostred rovín a plání urobili oporný bod. „Bolo tu kde sa kryť. V poli by sme zostať nemohli,“ vysvetľuje Vladimir.

Ruská armáda sem strieľala zo všetkého, čo mala, možno okrem ďalekonosných rakiet, tie používa na ciele, na ktoré frontové zbrane nedosiahnu.

Priestranstvo pred bývalým kultúrnym domom je plné kruhových, niekoľko desiatok centimetrov hlbokých priehlbín, ktoré tu pred vojnou neboli. Cez ďalšie, o trochu menšie diery sme sem prišli. Most na okraji obce nimi bol posiaty ako Mesiac krátermi.

„Grady,“ poznamenal celkom bez emócií Vladimir s odkazom na ruské salvové raketomety, zatiaľ čo zručne kľučkoval autom medzi priehlbinami.

Ruské pozície sú odtiaľ teraz asi 35 až 40 kilometrov. To znamená, že ich hlavňové delostrelectvo sem nedostrelí. Grady, tie s lepšími raketami, to majú tak na hranici dosahu. Väčšie salvové raketomety ako Uragan by sem spoza Dnipra dostrelili.

Rusi to tu síce majú niektorými zbraňami na dostrel, na druhej strane nikde v okolí nie sú ukrajinské jednotky ani iné ciele, ktoré by si mohli vyhliadnuť. A strávime tu iba chvíľu. Ukrajinci v ostreľovaných mestách žijú stále.

Ukrajinci pritom majú motiváciu sa vracať. Cestou z ponuro pôsobiaceho Mykolajiva, kde každú chvíľu vidieť sutiny, ktoré zostali z obchodného centra, školy či výškovej budovy, ideme kolónou áut – Chersončania idú domov, ich mesto je už slobodné.

Ibaže zatiaľ čo Mykolajiv už frontovým mestom nie je, Cherson majú ruskí delostrelci stále ako na dlani a každý deň mu to dávajú pocítiť. Bezpečie, elektrina, teplo či mobilný signál sú stále vzácnosťou.

„Skôr ho evakuujú,“ opisuje situáciu v Chersone český dobrovoľník Richard, ktorý pod hlavičkou projektu KoridorUA koordinuje humanitárnu pomoc v Odese a na juhoukrajinskom pobreží.

Ľuďom na juhu Ukrajiny teraz podľa neho najčastejšie chýba jedlo či voda, dlhodobo cez zimu potom plyn alebo iné vykurovacie komodity. „Posad-Pokrovske je však obec, v ktorej sa už žiť nedá. Tí ľudia jednoducho odišli,“ hovorí Richard s tým, že obec bude potrebné postaviť znovu.

Obyvatelia Ukrajiny navyše čelia aj nepriamym rizikám, smrť im nehrozí len v podobe letiacej rakety. Výpadok elektriny po náletoch nedávno takmer zmaril operáciu srdca detského pacienta, lekári ju dokončili pri baterkách.

V kráteroch, ktoré v Posade-Pokrovskom urobili ruské rakety, už klíči tráva – znak toho, že nie sú úplne nové. Postarší muž, jediný obyvateľ široko-ďaleko, páli na záhrade lístie, ako každú jeseň. Delostrelecké útoky, aké tu pred časom zažili kolegovia z portálu Seznam Zprávy, sú minulosťou.

Rovnako aj ruská okupácia, jazvy po nej tu však budú dlho. Desať dní po tom, čo odídeme, objavia v susednej obci Pravdyne masový hrob. Ruskí vojaci tu podľa miestnych po udaní zabili šesť mužov a mladú ženu, ktorá s jedným z nich začala chodiť. Mužov Rusom udal jej otčim, označil ich za ukrajinských špiónov, opísali reportéri The New York Times.

V odpadkovom koši pred domom ležia nevybuchnuté strely z mínometov. Pyrotechnici obec už prehľadali, aj tak tu však hlavou prebleskne dobrá rada: nesiahaj na nič, čo si sám nepoložil.

V záhone hneď vedľa koša s mínometnými strelami rastú petúnie, múr domu vzadu je obitý od črepín.

„Keď po tebe letí všetko, čo majú, nemá to cenu“

Vyhnať ruských vojakov zo západného brehu Dnipra sa Ukrajinci snažia od konca leta. Z Posadu-Pokrovského, kde sa život stenčil na stráženie na stanovišti alebo odpočinok na karimatke v prázdnej betónovej rúre na zavlažovanie, sa mali po piatich mesiacoch pohnúť vpred.

„Skúsili sme to niekoľkokrát, ale keď máš pole tri kilometre krát desať a letí po tebe všetko, čo majú, tak to nemá cenu. Naše útoky rozbíjali,“ hovorí Vladimir o prvých pokusoch ukrajinských vojakov o postup vpred.

O útok sa tu pokúšali najmenej štyrikrát. „Aj menšími skupinami a obchvatom. Rusi však mali pozície opevnené príliš dobre. Keď sme útočili, strieľali po nás kazetovou muníciou,“ opisuje Vladimir.

Nakoniec podľa neho rozhodlo, že Ukrajinci dokázali do oblasti presunúť toľko posíl, že Rusi pochopili, že ďalší útok by neustáli.

„Keď prišlo ešte niekoľko brigád a dali sme to dohromady, zistili, že presila je príliš veľká. Nemali ani takú motiváciu ako my. Techniku ešte áno, ale ľudí a motiváciu nie,“ tvrdí Vladimir.

Vojna preňho nie je nová vec. Pred rokmi bojoval na Donbase až dovtedy, pokým tam neutrpel pomliaždenie mozgu. Tento rok narukoval deň po začiatku vojny. Do miestneho vojenkomatu (vojenskej kancelárie) prišiel 25. februára: nielen v deň, ale aj presne v hodinu svojich narodenín.

Nad tým, čo bude robiť po vojne, zatiaľ nepremýšľal. A čo by odkázal ľuďom do Česka? „Je nesmierne zložité preniesť takto na diaľku nejakú bolesť, pokým ju necítiš sám,“ hovorí na pumpe na okraji Mykolajiva, kde sme na chvíľu zastavili, a mieša si kávu.

„Aj tu na Ukrajine, tam, kde je to od frontu ďalej, chcú ľudia na vojnu zabúdať. Psychika vytesňuje to, čo si nechcú pamätať, pretože človek si chce pamätať pekné veci… A napríklad Donbas v rokoch 2014, 2015, 2016 v médiách bol, ale postupne ho prestali ukazovať. Pritom tam bola vojna celé roky,“ hovorí o regióne, ktorý proruskí povstalci držali s podporou ruskej armády.

Donbas je symbolom obhajcov ruskej invázie na Ukrajinu. Poukazujú na údajnú tunajšiu genocídu páchanú ukrajinskou armádou, pre ktorú vraj Rusko muselo zasiahnuť, čím doslova preberajú výklad Vladimira Putina.

Ibaže boje na Donbase sa po prvý raz začali až po tom, čo tam Rusko podnietilo ozbrojené povstanie, a po druhé – medzinárodní pozorovatelia z OBSE podávali o činnosti ukrajinskej armády výrazne odlišné správy než Kremľom riadené ruské médiá, podávajúce obraz „neustálych zločinov“.

„Ľudia sú schopní pomáhať delfínom, chrániť lesy, tak hádam nezabudnú na ľudskú bolesť,“ premýšľa Vladimir, či sa aj správ o tejto vojne raz ľudia presýtia.

„A ďakujem Čechom – český národ pomáha, naše ženy a deti sú u vás v pokoji a bezpečí, vy sem vozíte humanitárnu pomoc. Som za to veľmi vďačný a spolu to zvládneme,“ dodáva.

Krajina, ktorá má dva problémy

Keď Vladimir dostane priestor, nech povie, čo by ešte raz malo zaznieť, ďakuje dobrovoľníkom. Roksolana, ukrajinská dobrovoľníčka, s ktorou sa stretávame o deň neskôr, dostáva rovnakú otázku. Má to však presne naopak. Ďakuje vojakom.

„Občas hovoríme, že máme ako krajina dva problémy,“ hovorí, zatiaľ čo sa snažíme po blatistej ceste plnej výmoľov doviezť jedlo do jednej z odľahlých obcí. „Cesty a Rusov.“