Denník N

Záhada školy, kde takmer všetci prepadli a na pomoc jej prišiel Gyimesi

Osada v Trebišove. Foto N – Vladimír Šimíček
Osada v Trebišove. Foto N – Vladimír Šimíček

Príbeh súkromnej strednej školy z východu krajiny ukazuje, ako vyzerá vzdelávanie detí, ktoré sa na základnej škole nedostali ani do deviateho ročníka. Na ministerstve sa na školu pýtal György Gyimesi, sťažnosť podal Slavomír Partila, ktorý sa napokon nestal ministrom.

Keď prichádza v horúcom júlovom dni po úzkej poľnej cestičke mladý Marek, na chvíľu to miesto nevyzerá ako zaprášený vyšliapaný chodník plný odpadkov vedúci do osady v Trebišove. Na bicykli vyzerá dvadsaťročný potetovaný mladík bez trička aj v tejto scenérii ako filmová hviezda v slnečnej Kalifornii.

Na Marekovi vidno, že by rád z Trebišova utiekol čo najďalej. Ale doma, v pozliepanej chatrči, ho čaká žena a ročné dieťa. Marek chodí na stavbárske brigády, kde si zarobí 15 eur za deň. S takýmto zárobkom a životom v jednom z najbiednejších get na Slovensku sa odnaučil s nádejou dívať do budúcnosti. Na otázku, či má svoje vysnívané povolanie, odpovedá s otáznikom: murárčina?

No rozhovorí sa, keď spomína na svoju minulosť, hodnú filmovej postavy. Vyrastal v osade v Michalovciach, ktorá sa hroznými podmienkami vyrovná tej trebišovskej. Fetovať začal v škole, s kamarátmi skúšal toluén a pravidelne spolu utekali z vyučovania. Pri fetovaní ich nachytala polícia a Mareka poslali do ústavu.

„Bol som asi taký starý ako on,“ ukazuje Marek na malého chlapca, ktorý sa vedľa neho hrá so zatúlaným šteňaťom. Môže mať maximálne 10 rokov. Marek by sa asi do ústavu nedostal, keby jeho matku nevzali do nemocnice s chorým srdcom a otec nebol v base.

Vyrastal v reedukačnom ústave Mlynky – Biele vody pri Spišskej Novej Vsi, v šestnástich ho preložili do reedukačného centra v Sološnici pri Malackách. Na tie časy spomína najradšej. Vychodil učňovku v Bratislave a popritom brigádoval na golfovom ihrisku.

Hrával dokonca aj súťaže v pingpongu pod vedením dobrého trénera. Stolný tenis ho veľmi bavil. „Bol som rád v Bratislave. Mal som tam pod rukami všetko – robotu, peniaze, bývanie v čistom. Všetko,“ hovorí. Poobzerá sa okolo seba. „Tu vôbec nič neni. Akurát na fetovanie a ničenie,“ hovorí.

Marek z Trebišova. Foto N – Tomáš Hrivňák

Nekoneční študenti dvojročných odborov

Do Bratislavy to má teraz Marek ďaleko. Keď odišiel z ústavu a ostal žiť sám, vrátil sa tam, kde v detstve začínal. Už nefetujem, dodáva a vycerí biele zuby. Bojí sa, že by mu potom vypadali.

Podobne ako on má väčšina detí z vylúčených komunít oveľa ťažší štart do života než ich iní rovesníci. Marekovi štát na chvíľu pomohol, no potom ho znova vykopol do chudoby. Tak ako pri Marekovi aj iných tínedžerov nechal náš vzdelávací systém napospas osudu a nedal im šancu, aby už nežili ako ich rodičia.

Hneď pri osade v Trebišove funguje už štvrtý rok škola, ktorá by takisto mala pomáhať deťom vymaniť sa z generačnej chudoby. No Súkromná stredná odborná škola na ulici 29. augusta hneď v prvý rok svojho fungovania nechala prepadnúť 90 percent žiakov, teda viac ako štyristo študentov. Ďalší školský rok opakoval ročník takmer každý druhý žiak, celkovo takmer 250 detí.

Štátna školská inšpekcia v roku 2020 školu preverila a objavila také závažné porušenia,

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Mladí

Školstvo

Slovensko

Teraz najčítanejšie