Denník N

Zápisky z Dillí, z mesta, ktoré sa nedá pochopiť

Dillí skoro ráno. Foto - Martin M. Šimečka
Dillí skoro ráno. Foto – Martin M. Šimečka

Dvadsať miliónov ľudí žije na území s veľkosťou Bratislavského kraja, strávil som medzi nimi sedem dní.

Pred obchodom so sladkosťami ležal na rohožke pes veľkosti vlčiaka. Kto chcel vstúpiť, musel ho prekročiť. Pes sa nedal rušiť zákazníkmi ani trúbením áut a motoriek, ktoré kľučkovali nekončiacou zápchou.

Nemal meno a nikomu nepatril, rovnako ako desiatky ďalších na tejto ulici. Všetky mali rovnaké postavy, len farbu krátkej srsti rôznu. Polihovali na chodníku alebo pred obchodmi a milostivo ráčili oňuchať, čo im kto priniesol.

Keby som veril na reinkarnáciu ako Indovia, chcel by som byť v budúcom živote túlavým psom na tejto ulici v Dillí.

Strávil som v hlavnom meste Indie týždeň a ako som ja zízal na Indov, tak oni zízali na mňa. Belochov tu vidia zriedka, lebo západní turisti sa tejto mäteži áut, ľudí a zvierat oblúkom vyhýbajú. Lenže ja som nemal na výber, lebo moja dcéra sa vydala za Sančita a jeho rozvetvená rodina nás do 20-miliónového Dillí pozvala na domácu oslavu.

Sloboda zvierat

Po celý ten týždeň ma ani na okamih neopúšťal údiv nad tým, ako prirodzene dokáže fungovať chaos. S výnimkou hlavných tepien nemajú ulice dopravné značky a napriek tomu som nevidel ani jednu dopravnú nehodu. Autá, motorky, tuk-tuky (trojkolesové malé taxíky), bicykle, chodci, kravy, somáre, opice a psy sa míňali často len o chlp, ale nezrazili sa.

Možno aj preto, lebo im prialo počasie. Bolo stále jasno a smog sa vznášal nad mestom v milosrdnej výške. V decembri tu vraj nevidieť na tri metre, vtedy nastáva sezóna búračiek.

Hotel v našej ulici nemal vývesný štít, lebo nemal koho lákať. Mal len zopár izieb a troch poslíčkov, ktorí postávali na schodoch a čakali na príležitosť, aby nám mohli podať kľúč od izby. Aj v reštauráciách obsluhovali takmer výlučne muži a čašníkov bolo toľko, že o seba zakopávali. Indickému kapitalizmu sa zjavne nevyplatí šetriť na ľuďoch, lebo sú takí lacní.

Sú javy, ktoré vám pri náhlom prechode z jedného miesta planéty na iné udrú do očí. V porovnaní s Bratislavou je Dillí úžasne zelené mesto. Sančit mi vysvetlil, že vyrúbanie stromu považujú Indovia za urážku. Hinduizmus nevytŕha človeka z prírody ako antropocentrické kresťanstvo.

To, že Dillí je doslova utopené v džungli a zvieratá tu slobodne žijú medzi ľuďmi, nie je znakom zaostalosti, za aký by sme to považovali v Európe. Hromady odpadkov pozdĺž ciest a ľudia žijúci na ulici a pod mostami sú znakom chudoby, ale voľnosť zvierat s tým nesúvisí. Tá je znakom vyspelosti starej kultúry.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Komentáre, Svet

Teraz najčítanejšie