Mirek Tóda
Vladimír Šimíček
„Je to taká ruská ruletka,“ smeje sa Julia, keď vysvetľuje, ako jazdí na ich kyjivskom sídlisku výťahom.
S manželom Alexom a bábätkom, ktoré sa im narodilo počas vojny, bývajú na 16. poschodí. Nevypadne elektrina práve vtedy, keď sa pohne výťahová kabínka? To v týchto dňoch nikdy neviete, pravdepodobnosť vôbec nie je malá.
Vybehnúť si to po schodoch trvá asi tri minúty. No predstavte si, že ste dôchodca alebo rodič malého dieťaťa a máte so sebou malé dieťa a kočík. „Už sme celkom vytrénovaní,“ usmieva sa stále Julia.
Po masívnych ruských raketových útokoch na energetickú infraštruktúru sa dlhé výpadky stali bežnou realitou pre Ukrajincov.
Vojnová dilema. Zostať s bábätkom v Kyjive?
V Kyjive je už mráz. Pocit chladu zhoršuje ostrý vietor a pichľavé snehové vločky. Niektoré vežiaky svietia, iné sú v tme. V sobotu je však aspoň pokoj. Na mesto nedopadajú ruské rakety, vo vzduchu nepočuť „iránske skútre”, ako tu pre charakteristický zvuk označujú kamikadze drony so smrtiacimi výbušninami. Neozýva sa ani žiadna siréna.
„Keď sme tu mali naposledy masívne ostreľovanie, videli sme z okna, ako nebom letí ruská raketa,“ vraví Julia. Vtedy sa nesvietilo dokonca ani na americkej ambasáde, ktorá je neďaleko bytového komplexu, v ktorom táto mladá rodina žije.
Juliu a Alexa sme prvýkrát stretli na začiatku totálnej vojny, ktorú proti Ukrajine rozpútalo Rusko. Spoznali sme sa v kryte, do ktorého sme s kolegom fotografom vbehli, keď sa neďaleko nás ozývali výbuchy a výstrely.
Invázia sa vtedy len začínala, Rusi sa pokúšali o bleskovú vojnu s cieľom obsadiť Kyjiv vojensky a politicky. Na sídlisku v to ráno prebiehali ostré boje: na ceste bola rozbitá vojenská technika, vojaci s odmínovacou technikou čistili ulice.
V maličkom a vo vlhkom kryte plnom ľudí Alex objímal Juliu, ich spoločná snímka sa stala jedným z najsilnejších obrazov vojny, ktorá trvá už deviaty mesiac. Vtedy sme sa dali do reči.
Julia bola vo vysokom štádiu tehotenstva a s Alexom nervózne premýšľali ako ďalej. „Zostať v Kyjive alebo odísť? Kde bude najlepšie rodiť a starať sa o bábätko?” Napriek týmto ťažkým dilemám mali v jednom jasno. Z Ukrajiny do cudziny neodídu.
Nakoniec zostali v Kyjive. Prežili ťažké dni, keď nikto nevedel, či ukrajinská armáda hlavné mesto udrží. Zažili potupný ústup ruskej armády, ktorá v oblasti zanechala spúšť a množstvo svedectiev o vojnových zločinoch. V apríli sa im narodila Kvitka.
Kvitka, dieťa vojny
„Dali sme jej meno podľa kvetín, Kvetoslava,“ vysvetľuje Julia. Kvitka má celý čas dobrú náladu. „Býva často oveľa pokojnejšia ako ja,“ smeje sa mladá Ukrajinka, ktorá pracuje v dizajnérskom štúdiu. Alex je programátor vo vládnej agentúre.
Na svoj vek je Kvitka veľmi šikovná. Cudzích ľudí, čo sa rozprávajú s mamou, sa nezľakne a snaží sa už stavať na nohy. Takýmto tempom začne čochvíľa chodiť.
„Keď sa začne ostreľovanie alebo nadlho vypnú elektrinu a nemáme vodu, kúrenie ani internet, mávam stavy úzkosti a hnevám sa na Rusov. To dlhodobé napätie posledných mesiacov sa na mne prejavilo. Všimla som si, že sa mi zhoršila pamäť, zvyknem mávať zlú náladu. Kvitka a Alex ma však dokážu vždy upokojiť,“ opisuje Julia, ako prežíva vojnový stres.
Pôrod bol pre ňu psychicky veľmi náročný.
„Najskôr sme museli zmeniť nemocnicu, tá naša v centre mesta je ďaleko. Povedali nám, že ak to na mňa príde, nemusela by som to cez všetky checkpointy stihnúť,“ rozpráva Julia. Kvitku má na hrudi skrytú pod bundou, prechádzame sa zamrznutým parkom, z ktorého vidíme aj na amerických diplomatov. Americkú ambasádu momentálne vedie veľvyslankyňa Bridget Brink, ktorú poslal Washington do vojnového Kyjiva zo Slovenska.
Tentoraz sa na ambasáde svieti, park je v tme. Vidno len siluety postáv, ktoré tlačia kočíky alebo sú vonku so svojimi psami. Julia pokračuje v dramatickom rozprávaní o dni, keď sa Kvitka narodila.
„Samozrejme, nič nebolo, ako malo.“ Zmenili nemocnicu, ale na checkpointe ich cestou na pôrod zdržali. „Nie ste prvá ani posledná,“ opisuje Julia, ako na nich kričala hliadka. „Ja som bola v úplnej agónii, ledva som to vnímala. Nakoniec nás pustili. V nemocnici však bol úplne iný doktor, akého sme mali dohodnutého, ten náš to už cez mesto nemohol stihnúť.”
Po napínavej noci sa ráno o piatej vo vojnovom Kyjive narodila Kvitka. Posledný mesiac tehotenstva strávila jej mama v úkryte. Jej príbeh zaujal aj speváčku Valyju Levčenko, a tak sa Julia s viacerými ženami ocitla vo videoklipe pesničky Uspávanka (Kolyskova).
Uspávanka o ženách v čase vojny:
„Neviem si predstaviť, že by som mala byť utečenkou. Nevedela by som byť sama bez muža. Veľa rodín sa takto rozpadlo a majú problémy. Kým to tu nebude úplne neobývateľné, zostaneme tu,“ povie Julia.
Jaskyniar Alex je pripravený na všetko
V ich maličkom byte bývajú aj so psom Brunom. Všetko už nachystali tak, aby ťažkú zimu prečkali aj bez elektriny alebo vody. Tú majú do zásoby nazbieranú v päťlitrových plastových bandaskách, tie slúžia aj ako bariéra pre Kvitku, ktorá sa snaží kamsi pretmoliť.
Zhromaždili aj dostatok základných potravín a niekoľko druhov turistických plynových varičov, aby mohli vždy zohriať vodu pre dcéru alebo niečo uvariť. Alex je ako vášnivý jaskyniar zvyknutý na ťažké podmienky, a tak vedel, ako všetko prichystať, aby sa Kvitka a Julia cítili čo najkomfortnejšie aj vtedy, keď nefunguje elektrina.
Keď sa Kyjiv po ruskom útoku ponorí do tmy, zapnú malé LED svietidlá na šnúrke a sviečky.
„Vtedy je veľmi slabý signál, často nefunguje ani internet. Funguje totiž menej vysielačov a nápor na ne je príliš veľký. Keď som mala nedávno dôležitý hovor s klientom, musela som vyjsť na balkón a vystrčiť anténu, aby som chytila spojenie. Mala som šťastie,“ vraví Julia.
Alexova mama Kvitku ešte naživo nevidela. Takéto nedobrovoľné odlúčenie teraz zažívajú milióny Ukrajincov. Nielen tí, ktorí pred vojnou utiekli za hranice.
„Pre rodiny je veľmi ťažké stretávať sa. Pre mňa je najdôležitejšie, aby sme boli spolu s dcérou a manželom. Verím, že túto náročnú zimu prečkáme a dúfam, že Ukrajina čoskoro zvíťazí,“ hovorí Julia. Ak sa to podarí, chceli by s manželom vyraziť na výlet po Európe. Pozrieť si aj Tatry a vyraziť na pekné túry po horách.
Obrovský boj elektrikárov
Napriek vojne v Kyjive pulzuje život, čoho dôkazom sú aj pravidelné zápchy. Tmavé ulice osvetľujú aspoň svetlá áut. Nezmenilo to ani ruské ostreľovanie z posledných týždňov, ktoré má Ukrajincov vydesiť a znechutiť. Je to naopak, po každom útoku sa štát, mesto a energetici zmobilizujú, aby čo najskôr vrátili ľuďom aspoň základný komfort.
„Od 10. októbra Rusko systematicky útočí na infraštruktúrne zariadenia na Ukrajine. Ide o neskrývaný teroristický čin proti civilnému obyvateľstvu. Putin nemohol vyhrať na vojenskom fronte, tak sa o to snaží na energetickom fronte. Snaží sa vytvoriť humanitárnu katastrofu priamo v strede Európy,“ hovorí Antonina Antoša zo spoločnosti DTEK, ktorú vlastní najbohatší Ukrajinec Rinat Achmetov.
Najničivejší útok prišiel 23. novembra. Rusko vypálilo 70 rakiet na energetické zariadenia, ukrajinské vzdušné sily zostrelili 51 z nich. „Bohužiaľ, zvyšok zasiahol cieľ a množstvo zariadení prestalo fungovať. V súčasnosti je poškodených približne 50 percent energetickej infraštruktúry Ukrajiny,“ vysvetľuje Antoša.
V dôsledku novembrového ostreľovania takmer desať miliónov Ukrajincov zostalo bez elektriny. Až 70 percent obyvateľov Kyjiva malo prerušené dodávky elektriny. Tá je teraz, desať dní po masívnom útoku na infraštruktúru, už do veľkej miery obnovená.
Stratégia ruského generála Surovikina nezaberá tak, ako by chcel. Ukrajinci sa rozhodne nechystajú kapitulovať. Skôr naopak. Armáda stále bráni Bachmut na Donbase, ktorý čelí masívnym útokom, a naďalej vyháňajú Rusov zo Zaporižžskej a z Chersonskej oblasti.
Energetické výpadky, ktoré teraz na Ukrajine zažívajú, sú stabilizačné, havarijné alebo núdzové a všetky sú pre obnovenie energetického systému nevyhnutné. „Stabilizačné odstávky prebiehajú podľa harmonogramov a netrvajú dlhšie ako štyri hodiny. Núdzové môžu trvať dlhšie,“ hovorí Antoša.
Spoločnosť DTEK je najväčšia súkromná energetická spoločnosť na Ukrajine. Pred vojnou prevádzkovala osem tepelných elektrární. Dve z nich okupuje ruská armáda a tých šesť, čo zostali pod ich kontrolou, poškodili ruské rakety. Niektoré opakovane. Všetkých šesť už obnovilo svoje fungovanie.
Pohotovostné tímy spoločnosti pracujú 24 hodín denne, sedem dní v týždni, pričom často riskujú vlastné životy, aby priniesli svetlo do ukrajinských domovov.
Čo by potrebovali najviac? Najmä vybavenie nevyhnutné na opravu energetickej infraštruktúry. „Rusko bude pokračovať v raketových útokoch a je dôležité, aby sme boli schopní čo najrýchlejšie opraviť to, čo je poškodené, a obnoviť to, čo je zničené,“ vysvetľuje Antoša.
Čo potrebujú najviac
Medzinárodných partnerov preto požiadali o mobilné rozvodne a kompletné trafostanice, automatické spínače rôznych tried napätia, výkonové a prúdové transformátory. Chýbajú aj rôzne káblové výrobky, izolátory a komunikačné kondenzátory.
Keď Ukrajinci na jar oslobodili Kyjivskú oblasť, špecialistom z DTEK sa podarilo obnoviť elektrickú energiu v regióne za 45 dní. Len nedávno svoje pohotovostné tímy poslali do Chersonu a okolia, spravili tak hneď po oslobodení tohto územia. „A to napriek tomu, že spoločnosť neprevádzkuje siete v tomto regióne Ukrajiny. Vo väčšine Chersonu sa začalo svietiť za niečo viac ako týždeň,“ hovorí Antoša.
Niektoré zariadenia opravia za niekoľko hodín, iné trvajú niekoľko dní. „Sú však aj také škody, ktorých oprava bude trvať mesiace alebo dokonca roky,“ vraví Antoša.
A ako často sa stane, že sa ľudia zaseknú vo výťahoch v panelákoch, v akých býva Julia s Alexom a Kvitkou a so psom Brunom?
„Výpadky elektriny idú hlavne podľa harmonogramu, ľudia teda majú možnosť pripraviť sa a vedieť, kedy nemajú ísť výťahom. Samozrejme, niekedy sa to stáva. Ale vtedy vysielame pohotovostné služby a tie pomáhajú čo najrýchlejšie vyslobodiť osobu, ktorá uviazne vo výťahu,“ vysvetľuje Antoša.
Ďalším problémom je, že vodovodné, vykurovacie a kanalizačné systémy sú prepojené s elektrickou energiou. Ak je systém bez elektriny dlhší čas, hlavným rizikom pre potrubia a vnútorné systémy zásobovania vodou a teplom je, že by voda v potrubí mohla zamrznúť.
„Ak nie je voda zo systému vypustená včas a samotný systém nie je funkčný, je veľmi vysoká pravdepodobnosť poškodenia potrubia pri mínusových teplotách. Aby obyvatelia výškových budov nezostali bez tepla a vody, vodárne a iné podniky využívajú záložné zdroje energie,“ opisuje Antoša zásady ich fungovania.
O víťazstve Ukrajiny napriek všetkým týmto problémom nepochybuje. „Putin stavil na zimu a snaží sa Ukrajinu uvrhnúť do tmy a chladu. Ale zima prejde. Odpočítavanie sa už začalo. Ukrajinci sú pripravení na najťažšiu zimu v histórii samostatnosti Ukrajiny. Ukrajina vytrvá a vyhrá a Rusko zostane pozadu.”
Zničený panelák už stojí, mamu už im nik nevráti
Odhodlanie Ukrajincov vytrvať je zrejmé aj na sídlisku Pozniaky, ktoré sa tiahne okolo Dnepra. Mamutie bytové komplexy elektrinu chvíľu majú, chvíľu nie. Na trhoviskách pri staniciach metra hučia generátory, pouliční predavači a pouličné predavačky si v stánkoch prisvecujú LED svietidlami.
V tmavých uličkách je rušno. Pečivo z miestnych pekárničiek je čerstvé a nechýba ani v sobotu večer bez ohľadu na časté energetické výpadky.
Pred deviatimi mesiacmi, keď sa tehotná Julia s Alexom skrývala v kryte, dopadla zostrelená ruská raketa práve na toto sídlisko a zničila skoro celý panelák na ulici pomenovanej podľa dirigenta a skladateľa Oleksandra Košycu.
V rozvalenej bytovke sme vtedy stretli Vlada, ktorý z trosiek bytu najskôr vyniesol nevládnu mamu a zraneného brata. Mama o niekoľko hodín na to zomrela, srdce neunieslo šok z výbuchu. Už predtým bola odkázaná na život na lôžku, mala pokročilú sklerózu. Stala sa jednou z prvých obetí ruského ostreľovania.
Po deviatich mesiacoch sme sa vybrali znovu pozrieť na miesto nešťastia. Kompletne zničený panelák je opravený a s novou fasádou. „Našťastie ho štát opravil pomerne rýchlo,“ hovorí Vlad a nechá sa odfotiť s portrétom mamy.
Jeho brat Jevgenij sa už takmer úplne zotavil, ukazuje nám jazvu na ruke. Zostala mu po zásahu jednej z trosiek, ktoré sa rozleteli po zásahu raketou. Mali obrovské šťastie, že prežili. Odškodné za smrť mamy nedostali. „Došlo k nejakej byrokratickej chybe a pri jej smrti neuviedli príčinu smrti, tak ju nebrali ako obeť vojny,“ hnevá sa trochu na štát.
Či už s elektrinou, alebo bez, čaká ich ťažká zima. Musia sa postarať o otca, ktorý sa stále nezmieril so stratou ich mamy.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
