Andrej Bán: Kto sú tí dobrí a kto sú tí zlí

Fotil pastierov a valachov, mariánske púte, krajiny zničené vojnami aj prírodnými katastrofami. Najviac zo všetkého ho zasiahla vojna v Kosove, kde si uvedomil, že rozdeliť svet na dobrých a zlých nie je dobré riešenie a skutočnosť je oveľa zložitejšia. Hraničné životné situácie vraj vyhľadáva podvedome, a to aj napriek tomu, že pred dvoma rokmi mal pocit, že ich už videl viac, než mal. „Tá najväčšia hrôza má často podobu ticha,“ hovorí ANDREJ BÁN. Dnes je opäť na cestách. „Som osamelý svedok, fotograf, reportér – v tejto pozícii sa cítim dobre. Žurnalistiku by som nevymenil za nič na svete. To, čo sa dnes deje v Európe, tu nebolo desiatky rokov a ja to nemôžem len tak obísť.“

Kedy ste vlastne začali fotiť?

Moja rodina pochádza z Čierneho Balogu, zvláštnej horehronskej dedinky, kde volia Kotlebu a kde boli partizáni. Môj pradedo bol rušňovodičom na tamojšej železnici. Mali sme tam drevenicu, kde som trávil každé leto. Je to kraj drevorubačov, pastierov, valachov a iných zaujímavých ľudí. V tom čase ma lákala fotografia, a tak som týchto ľudí začal fotiť. V drevenici som si urobil fotokomoru a hotové fotky som potom nosil späť do salašov a dostával som za ne syr a žinčicu. Bol som vtedy žiak na základnej škole.

A kedy ste sa naučili fotografovať naozaj – profesionálne?

Vtedy a tam. Z vlastných skúseností a z časopisov, ktoré vtedy vychádzali. Boli kvalitnejšie než tie dnešné. Dnes sú o technike, megapixeloch a objektívoch, ale vtedy boli časopisy o fotografii ako o tvorbe, o umeleckom žánri, o fotografických osobnostiach. Páčili sa mi aj fotky Martina Martinčeka, ktorý fotil ľudí na Liptove, a prirodzene som inklinoval k fotografii ľudí. Dodnes sa mi zdá, že život ľudí  je stále najzaujímavejší. Nechcem robiť nič iné. V jednom stlačení spúšte zachytiť výsek reality. V tomto je podľa mňa fotografia nenahraditeľná.

Neznižuje jej hodnotu presýtenosť množstvom fotografií, ktoré dnes vznikajú aj z konfliktných oblastí?

Áno, znižuje a je nepríjemné, keď sa ocitne priveľa fotografov na jednom mieste. Stalo sa mi to aj nedávno na gréckom ostrove Lesbos, kam prichádzali člny s utečencami. Na brehu ich čakalo niekedy až dvadsať fotografov – na každého jeden. Všetci máme odfotené podobné situácie, ale každý z nás ich má trochu inak. Keď si pozriete napríklad fotografie Jamesa Nachtweya, ktorý tam bol tiež, vidíte ten rozdiel. A aj v takejto situácii, keď sú na mieste desiatky fotografov, sa stane, že sa na chvíľu ocitnete sám a urobíte fotku, akú nemá nikto. Mne sa  naskytol pohľad na krásneho mladého muža sediaceho na brehu, asi Sýrčana. Keď priplával, museli ho vyťahovať z člna a oživovať, stratil vedomie, dávali mu infúzie. Potom sa prebral. Na malý moment ostal sám, zabalený v deke a termofólii. Sedel úplne v tichu a v jeho tvári bol výraz, akoby si práve uvedomil, že tú cestu naozaj prežil. Trvalo to možno dvadsať sekúnd a ja som mal šťastie, že som tam bol sám. Urobil som asi len tri zábery, aby som ho nevyrušil.

Je ešte možné rozoznať rukopis autorov, ktorý ich odlišuje, alebo je to len o šťastí a náhode, že niekto urobí lepšiu fotku? 

Každý fotograf zaznamená rovnakú situáciu inak. Raz sme s Tomkim Němcom robili reportáž o Čechoch a Slovákoch v Rumunsku. Stáli sme vedľa seba, fotili sme staršieho muža pri bráne. Zrazu sme si všimli, že nad ním sedí na bráne mačka. V jednej sekunde skočila. Jeden z nás ju odfotil, ako sa na skok pripravuje, druhý, ako skáče. Tým druhým som bol ja, ale neznamená to, že som lepší fotograf, len som mal šťastie. Jeho fotka zvíťazila v súťaži a on mi zo žartu raz vravel, nech tú svoju nikde neukazujem, lebo podľa neho je lepšia. Kúzlo fotografie, o ktorej hovorím, je v zlomkoch sekúnd.

Dnešné fotoaparáty sú také rýchle, že „rozhodujúci okamžik“ už len stačí vybrať spomedzi desiatok záberov, ktoré urobí za sekundu, a ako vravíte – fotografov je už všade akosi priveľa. Nielen preto mnohí autori razia názor, že už nestačí ukázať iba to, čo fotograf bezprostredne vidí, ale treba na to ísť viac konceptuálnym spôsobom. Čo si o tom myslíte?

Asi som zo starej školy, ale myslím si, že stále má zmysel zaznamenávať veci tak, ako sa dejú. Samozrejme, aj konceptuálny prístup je legitímny, iba je ho dnes akosi priveľa. Ja mám rád iný prístup – nechávam sa prekvapiť. Idem s otvorenou náručou v ústrety realite. Je taká zaujímavá, že z môjho pohľadu nemá zmysel vtesnať ju do konceptu, ktorý si človek pripraví. Moja skúsenosť hovorí, že ak sa človek systematicky vracia na nejaké miesto alebo tam trávi viac času, zažije situácie, ktoré sa nedajú dopredu vymyslieť. Nikdy neviem, čo uvidím, ale viem, že čosi isto uvidím. A buď to vyjde, alebo nie.

Nedávno jeden ruský fotograf hovoril, že už radšej chodí na miesta, kde ostatní fotografi nechodia. Dá sa to ešte? 

Tiež to mám radšej. A asi preto sa zo mňa stal „povojnový fotograf“, ako ma raz nazval v texte pre SME Marian Jaslovský. Oveľa zaujímavejšie sa mi zdalo Kosovo, keď už bolo po vojne a nechodili tam novinári. Ľudia boli prirodzenejší, no situácie boli rovnako silné ako za vojny. Podobne vnímam tému gruzínskych vysídlencov. Štvrť milióna ľudí je dvadsať rokov zabudnutých medzinárodným spoločenstvom aj gruzínskou vládou. Žijú v rozpadnutých školách, domoch a kúpeľoch. Toto ma zaujíma – chcem pripomínať osudy zabudnutých ľudí. Je to presne tá humanistická fotografia, ktorú mám rád a ktorú chcem robiť. A to je zároveň miesto, kde som iných fotografov nestretol.

Bol to záujem o ľudí, ktorý vás od valachov v Čiernom Balogu priviedol až do všetkých tých konfliktných oblastí?

Áno. Ale súvisí to ešte s tým, že fotografiu nechápem iba ako druh vyjadrenia. To, že ma zaujíma fotografia orientovaná na ľudí, a najmä na ľudí v ťažkých situáciách, je iba dôsledkom všetkého, čo na mňa v období dospievania pôsobilo – filmy Ingmara Bergmana, romány Dostojevského, hudba Boba Dylana alebo kniha Daniely Mrázkovej Príbeh fotografie. Boli v nej často komplikované príbehy najslávnejších fotografov a pri každom zopár fotografií. Vtedy som si uvedomil, že nemôže byť nič silnejšie ako príbeh človeka v ťažkej situácii.

Platí, že práve vtedy sa naozaj prejaví ľudský charakter?

Áno, platí. Často je to však tak, že hrôza, ktorú ľudia zažívajú, má podobu ticha. Nie sú to len dramatické obrazy a slzy, je to aj ticho, ktoré človek vidí. To, čo mnou najviac otriaslo, bola vojna v Kosove v roku 1999. Cez maličkú hranicu vtedy utieklo tridsaťtisíc ľudí denne. Boli na vlečkách za traktormi, občas zakrytí igelitom, občas vykúkajúc nesmelo von. Nič nehovorili, neplakali, boli zarazení, vyhnaní z domova do Albánska, v krajine, kde nikdy nechceli byť. Stál som tam, mal som notes aj fotoaparát, občas som čosi cvakol, niečo sa spýtal, ale väčšinou som len ticho stál a tiekli mi slzy.

V tom čase ste zakladali humanitárnu organizáciu Človek v ohrození. Mali ste pocit, že fotka nedokáže dostatočne pomôcť?

Áno, uvedomil som si, že ak nechcem mať výčitky svedomia, ktoré som v tom období začal mať, musím niečo urobiť. Pýtal som sa, ako týmto ľuďom pomôžu moje fotky. A jediná odpoveď bola, že takmer nijako. Vedel som, že čokoľvek, čo publikujem v Česku či na Slovensku, môže mať len malý efekt na verejnú mienku, ktorá u nás už v tom čase bola výrazne prosrbská. No najmä, nijako to nepomôže tým ľuďom na Balkáne. Fakt je ten, že všetci naši novinári boli iba v Belehrade a v Novom Sade, keď NATO bombardovalo Juhosláviu. Až neskôr odišli dvaja kolegovia nižšie na juh, kde prebiehal masový exodus. Hneval som sa. Hneval som sa na srbských aj albánskych lídrov, že tieto krajiny voviedli do vojny. Hneval som sa na ľudí, ktorí viedli debaty o tom, či sú všetci Albánci teroristi, tak veľmi podobné, ako sa vedú dnes o moslimoch. Chcel som kričať, že nebláznite, toto sú v prvom rade ľudia vyhnaní z domova a potrebujú pomoc. Potom sa však stalo čosi, s čím sa ťažko vyrovnávam dodnes.

Čo to bolo?

Albánci, ktorí mali moju prirodzenú ľudskú sympatiu, ľudia, ktorých vyhnali z domova, zobrali a zabili im mužov a synov, títo istí ľudia, keď sa po vojne v júni 1999 vracali späť, robili to isté, čo predtým sami zažili. Vyháňali svojich srbských susedov a zapaľovali im domy. Otriaslo to mnou. Pomsta je silná emócia, to chápem. Dovtedy, od marca 1999, keď bol exodus z Kosova, som to mal rozlíšené – toto sú tí dobrí, toto sú tí zlí, toto sú obete a toto vrahovia. Mal som jasný kľúč na dekódovanie sveta, ale toto ho úplne narušilo a niečo zásadné sa so mnou stalo. Začal som sa znovu pýtať, kto sú tí dobrí a kto sú tí zlí. Vyústilo to do jednej dôležitej veci – odvtedy som veľmi proti tomu, ak niekto paušalizuje a kriminalizuje akúkoľvek skupinu podľa náboženstva, etnickej alebo inej príslušnosti, tak ako to nedávno urobil Robert Fico. Akékoľvek paušalizovanie sa mi nesmierne bridí. Stretol som statočných Srbov, darebákov Albáncov a naopak. Dodnes ma mnohí považujú za obhajcu Albáncov. Ale ja som od toho momentu nebol ani obhajca Albáncov, ani obhajca Srbov. Som obhajca ľudí.

Fotka nestačí? Nemôže preniesť tieto informácie, emócie a pomôcť tak?

Môže, príkladov máme veľa, no fotka nepovie kontext. Sebastiao Salgado urobil počas hladomorov v Afrike fotografie pre Unicef, ktorý ich použil v známej kampani. Niečo podobné robil Človek v ohrození a to isté robí aj Martin Bandžák so združením Magna. Fotka má schopnosť sprostredkovať bezprostrednú emóciu, ale je to riskantné. Keď fotograf narába s emóciou vypočítavo a hrá to iba na city, nepáči sa mi to. Istý druh striedmosti je nutný.

Čo v prípade, keď napríklad v jednej z fotografických súťaží zvíťazí fotka zabitého palestínskeho dieťaťa? Nemá to s tým tiež niečo spoločné?

Pravdepodobne hovoríme o silnej fotke Jána Šibíka, ktorá svojho času zvíťazila na Czech Press Photo. Tiež sa pýtam, čo s tým. Ak je človek medzi Palestínčanmi, zachytí, ako to asi prežívajú. Bol som tam viackrát, videl som obete, následky izraelského bombardovania, ale chýbala mi druhá strana. Tak som chodil za hranicu Gazy, kde padajú po domácky vyrobené palestínske rakety. To, že sú málo presné a takmer výnimočne čosi zasiahnu, neznamená, že je to menšie zlo.

Dobre, ale hovorme o konkrétnej situácii, ktorá tu bola pred rokom, keď Izrael zachytával rakety z Gazy a začal aj pozemnú operáciu, ale najprv o tom informoval opačnú stranu, kde však ostali živé štíty. Keď potom ktosi odfotí iba mŕtveho palestínskeho chlapca, nie je to úplná realita.  

A čo je úplná realita? V Sýrii ušlo z domova odhadom dvanásť miliónov ľudí, všetkých neodfotíte. V kvapke vody je more. Veľmi dôležitý je vo fotografii text. Pod takouto fotografiou by nemal byť iba jednoslovný názov. Preto som rád, že ja píšem aj fotím, lebo niektoré veci môžem vyjadriť obrazom a iné textom. Snažím sa robiť to tak aj na výstave v Open Gallery a rovnaký princíp dodržiavam aj v knihách. Kontext je nesmierne dôležitý.

Chris Steele-Perkins v úvode vašej výstavy píše, že pre vaše fotky z rôznych konfliktných oblastí či území postihnutých katastrofami je veľmi príznačné to, že svet na nich nie je rozbitý úplne. Prečo je to tak?

Samozrejme, že z vojen mám aj iné zábery, najmä z Kosova – odrezané hlavy, spálené telá, ruku, ktorá trčí z hrobu a na nej ešte tikajú hodinky. Ale aj do knihy som zaradil iba jednu z nich. Povedal som si, že touto cestou nechcem ísť. Chcem sa od spravodajského rozmeru posunúť ďalej. Toho úplne rozbitého sveta, ktorý mal na mysli Chris, sú plné všetky spravodajské médiá. Zdá sa mi, že sveta, ktorý je v akomsi zvláštnom medzistave, je málo, a práve tento svet ma láka.

Prečo?

Človek sa na tie fotky pozrie a pýta sa – Už je po vojne? Už to bude dobré? Kto sú tie ženy, čo vyobliekané stoja na Haiti vedľa trosiek domov po zemetrasení? Ak vám ukážem odrezanú hlavu, nič také sa nestane, nanajvýš odvrátite pohľad. Stalo sa to nedávno aj mne na turecko-sýrskej hranici. Jeden z utečencov mi ukazoval príšerné fotky a videá, na ktorých boli jeho blízki a známi. V jednom momente som odvrátil hlavu, povedal som dosť. Nie ako fotograf, ale ako človek sa na to nemôžem dívať a nijako ma to ako človeka nezlepší. Aj James Nachtwey má knihu Inferno, ktorá je podobne brutálna. Začal som listovať a po chvíli ju odložil. Nikdy si ju nekúpim, hoci jej autora si veľmi vážim. Bolo to za hranicou toho, čo som schopný vnímať, a to som toho už videl celkom dosť.

A nie sú povojnové scény rovnako brutálne a krvavé?

Vojna je krv. Povojnové situácie sú brutálne, ale iným spôsobom. Napríklad majú podobu „kamiónov smrti“ – modrých kamiónov, v ktorých osem rokov po vojne v Kosove vracali rodinám telá ich mŕtvych príbuzných. Predstavte si ženu, ktorá po ôsmich rokoch dostane v obale kosti muža či syna. Predstavte si lekára, patológa, ktorému prešlo rukami tritisíc tiel. Bol som s ním v Prištine. A ani z týchto fotografií som nič nepublikoval. Nie preto, že by som to nechcel ukázať, ale zdalo sa mi to príliš. Prvýkrát som podobné zábery uverejnil na webe .týždňa, až keď sa tu začali ozývať hlasy, že vojna v Kosove vlastne nebola, že je to celé výmysel. Nemyslel som si, že tých ľudí týmito fotkami zmením, len som im chcel ukázať, že hovoria hlúposti. A to je podstata fotografie – je to svedectvo. Máme tu tri generácie ľudí, ktoré nezažili holokaust. Priami účastníci čoskoro definitívne vymrú, ale fotky ostanú.

Vravíte, že ste sa na niektoré krvavé zábery nemohli pozerať v knihe, ale naživo ste sa do tých oblastí vracali. S tým ste problém nemali?

Fakt je ten, že pred dvoma-troma rokmi som mal veľké psychické problémy. Dnes to už vnímam ako život niekoho iného, nedokážem si na to ani spomenúť, lebo som sa z toho dostal a dnes som opäť šťastný. Ale uvedomujem si, že je to súčasť môjho života. Na druhej strane som si uvedomil, že to, čo robím, je pre mňa istý druh závislosti. Nie taký, ako napríklad od alkoholu, nemyslím, že u mňa ide o závislosť od práce, skôr je to závislosť od mimoriadne silných zážitkov. Intuitívne tieto situácie vyhľadávam, čosi to robí s mojím vnútrom. Keď sa vrátim z Gruzínska, z Kosova, z Haiti – mám pocit, že to musím tlmočiť ďalej. Žurnalistiku by som nevymenil za nič na svete. Mám pocit, že takto môžem na ľudí vplývať oveľa viac než z akejkoľvek inej pozície. Žurnalistika, o akej hovorím, sa však nedá naučiť v škole ani na kurze.

Môže v týchto oblastiach pôsobiť reportér, ktorý je nad vecou? Ktorého to osobne nezasiahne?

Asi áno, ale veľa takých som nestretol. Stretávam najmä tých, na ktorých to vplýva. Ale nijako to neznižuje hodnotu ich textov alebo fotografií. Keď som na Lesbose videl Jamesa Nachtweya, usmieval sa. Keby som ho nepoznal, myslel by som si, že je čudný. Ale to nebol smiech, myslím, že to bola skôr radosť z toho, že to tí ľudia na člnoch prežili. On nebežal do mora ako mnohí ostatní, čakal, bol pokojný a akosi vyrovnaný. Iste mal väčší odstup ako ja. A to pritom videl toľko hrôz ako asi málokto na svete.

Neprehodnotili ste niekedy, že ste toho tiež videli až príliš?

Áno, pred dvoma-troma rokmi som to trochu ľutoval. Nemal som chuť na nič a vyhýbal som sa aj práci so svojím archívom. Robil som nekonfliktné reportáže zo Slovenska. Ale odkedy je mi lepšie, mám späť energiu pracovať. Navyše, to, čo sa teraz deje v Európe, sa tu nedialo desiatky rokov. Nemôžem to len tak obísť.

Vraveli ste, že v Kosove sa pred vami rozplynuli hranice toho, kto je dobrý a zlý, a vami to otriaslo. Čo v takom hraničnom prípade vráti chuť pokračovať – nádej, že napokon to dobro predsa len zvíťazí?

Prípad Balkánu je veľmi smutný príbeh, lebo tam elementárna spravodlivosť nenastala. Na budúci rok zrejme končí činnosť medzinárodný tribunál v Haagu. Miloševič zomrel, ďalší sú vo väzení, ale ja neviem, či Radkovi Mladičovi naozaj dokážu vinu. Som voči tomu skeptický a frustruje ma to. Nikomu neželám nič zlé, ale vrahov a iných zločincov treba potrestať. Ako sa inak pozrieme do tváre príbuzným obetí? Nielen zo skúsenosti na Balkáne sa však musím zmierovať s tým, že spravodlivosti sa niekedy skrátka nedočkáme.

Nie je horšia než nepotrestanie sláva, ktorú majú bývalí teroristi vo svojich krajinách? Aj v Chorvátsku sú bilbordy generála Anteho Gotovinu.

Nie vždy ide o teroristov, často ide o vojakov, ktorí  plnia rozkazy, a politikov, ktorých nemáte šancu usvedčiť, lebo nijaký písomný „príkaz na vraždenie“ jednoducho nevydali. Asi je to normálna vec, že ľudia si vytvárajú hrdinov. Aj my sme si zromantizovali Jánošíka. Neviem, či je to horšie. Najhoršie je, že vinníci neboli pomenovaní, že žijú ďalej a príbuzní zavraždených obetí s nimi poľahky prídu do kontaktu a ani o tom nevedia. Prednedávnom sa to isté udialo na Ukrajine. A my tu dnes otvárame debatu o tom, či Rusi na Krym predsa len nemajú historický nárok. Odtrhli kus územia cudzieho štátu, poslali tam neoznačených vojakov, klamali a ja s hrôzou čítam, ako to všetko relativizujeme.

Môžeme sa čudovať takýmto hlasom, keď aj Európska únia už Krym tak trochu nechala napospas Rusku?

Áno, deje sa to. Akoby francúzski a britskí lídri omilostili Putina pre Sýriu a Islamský štát, hoci sankcie stále nezrušili.

Myslíte, že niekto vážne ráta s tým, že Krym sa vráti Ukrajine?

Myslím, že do vojenského konfliktu s Ruskom nikto nepôjde. To isté je v Gruzínsku. S podporou Moskvy si separatisti odtrhli Abcházsko a Južné Osetsko. Nemyslím, že je reálne o tom uvažovať, hoci je nespochybniteľné, že išlo o porušenie ústavného práva. Rusko je však strategická svetová mocnosť.

Deje sa to preto, že Rusko budeme potrebovať v Sýrii?

Nedávno som bol na hraniciach Sýrie, kde boli utečenci, ktorí utiekli najmä pred Asadom, pred jeho vrahmi. Keby som šiel na východ, nájdem ľudí, ktorí utekajú pred Islamským štátom. Ten má desať- – pätnásťnásobne menej obetí priamo v Sýrii ako Asad. Asad je hlavný spojenec Ruska. Je všeobecne známe, že Rusko začalo vojenskú operáciu a bombardovalo najmä oblasti umiernenej opozície proti Asadovi. Po parížskych útokoch zrejme nie je iná cesta než spojiť Medzinárodné spoločenstvo s Rusmi. Nemôžete naháňať dva tábory a popri tom Rusov presviedčať, aby nepodporovali Asada. Kľúčový je teraz boj proti Islamskému štátu.

Keď sa spojíme proti Islamskému štátu, nemôže to potom dopadnúť tak, že Asad z toho napokon vyjde ospravedlnený?

Iste, môže sa to stať. Kontroluje iba malú časť územia, asi šestinu Sýrie, a je to relevantný hráč – stále je to legitímny prezident. Ak vojensky porazí Islamský štát, môže sa stať, že bude ďalej viesť krajinu. Alebo sa môže stať, že skôr, než by mal by postavený pred medzinárodný tribunál, skryje sa v Rusku, kde je aj bývalý ukrajinský prezident Janukovyč.

Nezdá sa vám čudné, že Sýrii v posledných dvoch rokoch médiá takmer nevenovali pozornosť?

Je to dané selektívnou pozornosťou a kruhom empatie. Selektívna pozornosť znamená, že človek si vyberá zväčša veci, o ktorých informujú popredné svetové médiá. V Afrike boli genocídy, ale médiá informovali o vojne v Iraku, lebo tam boli. V juhovýchodnej Ázii, kam chodí veľa turistov, bolo cunami – tiež o tom médiá informovali oveľa viac, než keď sa katastrofa podobného rozsahu stala na inom mieste. A kruh empatie znamená, že človek sa ľahšie solidarizuje s ľuďmi, ktorí sú mu akosi bližšie. Keď sa útoky stali v Paríži, vedeli sme sa s tým identifikovať, je to blízke prostredie. Ale kto z nás si vie predstaviť, ako vyzerajú sýrske mestá? Takmer nikto.

Pred pätnástimi rokmi ste nakrútili s Jarom Vojtekom film My zdes o rodine zahraničných Slovákov, ktorí prišli z nehostinného Kazachstanu hľadať lepší život na Slovensku. Doma všetko predali a zjavili sa vám pred dverami. Jaro Vojtek vtedy smutne konštatoval, že Slovensko na emigrantov nie je pripravené. Dnes opakujeme to isté. Nikam sme nepokročili?

Dnes by tento film mohla konečne odvysielať RTVS, lebo čo môže byť v dnešnej situácii lepší príklad pre ľudí, ako sledovať príbeh rodiny, ktorá je nám blízka – sú to kresťania, potomkovia Slovákov, udržiavajúci tradície aj jazyk a chcú u nás žiť. Prišli sem za lepším životom, tak ako množstvo Slovákov odchádzalo za lepším životom do sveta. Dnes sa im negatívnym označením hovorí ekonomickí migranti. Ten film je dnes cenný aj tým, že ukazuje, ako sa k tejto jednej rodine správalo Slovensko – miestne úrady, cudzinecká polícia, susedia. Ak by sme ich my neprehovárali, aby zostali, po pár týždňoch by zabuchli dvere a odišli.

Dnes by ste niekoho presviedčali, aby tu ostal?

Rodina Krnáčovcov, o ktorej bol film, je dnes spokojná a myslím, že sú radi, že tu napokon ostali. Ale mám aj iných priateľov, ktorým som hovoril, že Slovensko nie je krajina pre nich. Je medzi nimi aj môj pakistanský kamarát, dobrý človek, za ktorého dám ruku do ohňa, akurát má tú smolu, že vyzerá ako terorista. A ja som mu otvorene povedal, že by som sa tu o neho bál.

Súvisí to s výrokmi premiéra o kontrolovaní všetkých moslimov v krajine?

Dlhé mesiace som sa snažil debatovať o téme utečencov prívetivo a mierne aj s ľuďmi, ktorí mali iný názor než ja. Ale pri výrokoch Roberta Fica som si povedal dosť – toto je už za hranicou. Jednak preto, že kriminalizuje celú skupinu, a po druhé aj preto, že ako obrovskou masou rešpektovaný človek tým dáva množstvu ľudí najavo, že všetci moslimovia môžu byť vinní a zodpovední za to, čo sa stalo. Veď on je právnik, musí vedieť, že existuje niečo ako prezumpcia neviny. To čo on neurobil nikto, ani Američania, ani Francúzi. Nasmeroval proti týmto ľuďom prst hnevu. Ale neuvedomil si, že ak teraz niekto u nás napadne moslima, bude za to spoluzodpovedný práve on.

Ako je možné, že ani toto mu nepokazí imidž dôveryhodného obľúbeného politika?

Neviem, na túto otázku som nevedel odpovedať, ani keď boli pri moci Mečiar alebo Slota, očividní darebáci. Keď tí istí ľudia podporujú Fica, možno si hovoria, že je akceptovateľný politický partner. Čo je horšie, hovoria to aj niektoré médiá. Mne sa však nepáči aj čosi iné – že nikto z opozície proti nemu tvrdo nevystúpil. Že nikto neurobil konkrétne kroky, ktoré by boli pre mňa ako voliča čitateľné. Lebo potom to vyzerá, že máme na výber iba rôzne odtiene tej istej farby. A najviac nerozumiem ministrovi zahraničia Miroslavovi Lajčákovi. Veď on dostal pred pár rokmi cenu Človeka v ohrození, keď pôsobil na Balkáne, a dôverne ho pozná. Vie dobre, čo spôsobí kolektívna vina. On predsa vie, že premiér takto nemôže hovoriť. A aj tak sa ocitne na bilborde so sloganom Chránime Slovensko a potom mlčí. Chcel by som sa ho spýtať, prečo sa na tom podieľa.

Desať rokov pracujete pre .týždeň, predtým ste vystriedali rôzne redakcie – české aj slovenské. Je medzi nimi nejaký rozdiel?

Rozdiel tu bol vždy, už od socializmu, keď som začínal v Mladých rozletoch, ktoré mali byť obdobou českého Mladého světa. Mali sme limity, ktoré sme nevedeli prekročiť. V Česku boli už vtedy novinári, ktorí boli veľmi dobrí, a po revolúcii sa rozdiely ukázali ešte viac. Pamätám si, ako som v 90. rokoch stál pri začiatku časopisu Plus 7 dní v malej redakcii na Panenskej. Zdalo sa mi, že to bude zaujímavé, ale dnes som rád, že ma po roku vyhodili. Dlho som potom robil pre český Mladý svět, pre Reflex, Instinkt, Formát, ktorý bol súčasťou Hospodárskych novín. Zmena prišla s .týždňom, ktorý mám veľmi rád. Dnes mi aj moji českí kolegovia závidia, lebo taký priestor nemajú fotografie a reportáže nikde v okolí. U nás za to vďačím Štefanovi Hríbovi a Robertovi Cseremu, ktorý už získal množstvo medzinárodných cien.

ANDREJ BÁN (1964)

Vyštudoval ekonómiu a žurnalistiku v Bratislave. Ako reportér a fotograf začínal v časopise Mladé rozlety, krátko pôsobil v Plus 7 dní, neskôr prešiel do českého Reflexu. Už vyše desať rokov pracuje v časopise .týždeň. Venuje sa najmä reportážam z krízových oblastí sveta ako Kosovo, Izrael, Gruzínsko, Afganistan, Pakistan, Ukrajina či Haiti, kam sa opakovane vracia a sleduje, ako sa ľudia snažia vrátiť do normálu. Počas vojny v Kosove založil organizáciu Človek v ohrození, ktorú trinásť rokov aj viedol. Vyšli mu dve knihy fotografií Iné slovensko (2006) a Kosovo (2008), mal asi pol stovky autorských výstav. Je tiež spoluautorom dokumentárnych filmov Tisove tiene (réžia Dušan Trančík) a My Zdes (réžia Jaro Vojtek). Viackrát získal Novinársku cenu.