Odkiaľ sa vzali tie úžasné čísla? Od úžasnej vlády

Autor je bývalým poradcom predsedu vlády

Celá Európa dostáva z trhu informácie, že ceny energií idú hore, ale na Slovensku občania dostali minulý týždeň informáciu, že majú úžasnú vládu. Úžasnú vládu, ktorá ich pred rastúcimi cenami elektriny, plynu a tepla ochráni. Elektrina na Slovensku nemá na budúci rok zdražieť ani o euro, plyn a teplo majú ísť hore len o 15 percent, hoci trh ukazoval v prípade plynu až na 225-percentný rast. Komu by to nespravilo radosť?!

Ale ako je tento zázrak možný? Nie je to zázrak. Energo firmám vláda sľubuje, že im uhradí rozdiel medzi nízkymi zregulovanými cenami a trhovými cenami. Odkiaľ na to vezme peniaze? Použije na to časť daní občanov a firiem a časť zaplatia tí, čo vláde požičajú. Banky, fondy a tak. Tieto pôžičky sa, prirodzene, zarátajú do už kritického dlhu Slovenskej republiky.

A odkiaľ sa vzali tie úžasné čísla – elektrina nula, plyn a teplo len 15 percent plus? Žiadne kolokvium ekonomických expertov ich neurčilo a ani božie vnuknutie. Boli určené politicky. Takže záver je, že pri tej trme-vrme, čo sa vo svete deje, slovenský ľud nemá dostať z trhu signál, že má investovať úsilie i peniaze do energetických úspor. Má zvesela kúriť i svietiť.

Trošku obrazne: Keď je desať stolovníkov a v košíku z desiatich jabĺčok päť náhle zhnilo, vzácnosť zostávajúcich jabĺčok sa výrazne zvýši. Tak u nás takéto ekonomické zákonitosti neplatia, u nás sa vzácnosť energií pre domácnosti anuluje vládnymi direktívami.

Avšak drakonická nie je len cenová regulácia, ale aj druhá strana účtu, z ktorého sa má táto hostina platiť.

Vysávanie peňazí pre záchranu krku

Prvé, čo treba v tejto súvislosti povedať, je, že zdaňovanie takzvaných nadmerných ziskov energetických firiem, na ktorom existuje aká-taká zhoda v Európe, má v prvom rade eliminovať cenové bubliny a špekulácie, ktoré sú spojené s dnešnými turbulenciami. Energetická kríza nemá skĺznuť do bezohľadného vysávania peňazí z vybraných firiem, aby si politici zachraňovali percentá. U náš však skĺzava.

Celkom flagrantným príkladom je návrh poslancov OĽaNO na zdanenie tranzitného plynovodu. V skutočnosti to nemá nič spoločné s nadmernými ziskami, ba dokonca ani s „obyčajnými“ ziskami. V pološtátnej spoločnosti eustream vláda jednoducho vetrí peniaze, tak si ich ide vziať cez novú daň z plynovodu. Je to „mazaná“ daň. Firma by ju mala zaplatiť štátu, aj keby sa dostala do straty.

Slovenské elektrárne sú vďaka Mochovciam zadlžené nad uši a práve dnes je na trhu cenová sezóna, keď by sa mohli začať finančne hojiť. Ale keď im štát vezme tie akože nadmerné zisky alebo inak poškodí ich výnosy, nezahoja sa a nebudú mať ani zdroje na dostavanie 4. bloku. Napokon už to oznámili – ak vláda chce kompletné Mochovce, nech dodá 400 miliónov.

Slovnaft má nadmerné zisky z nákupu zlacnenej ruskej ropy. Ale to sú čosi ako Pyrrhove zisky. Jeho produkčná kapacita výrazne presahuje potreby slovenského trhu. Ak chce Slovnaft prežiť, musí vyvážať. To znamená, že musí prejsť na iné (neruské) druhy ropy, a teda investovať milióny eur do príslušných technológií. Bude mať na to, keď z neho politická trieda ide takmer do dna vysať tie „nadmerné“ zisky?

I opäť sa hádže do pľacu osobitný odvod pre banky. Činorodý podnikateľ a predseda parlamentu Boris Kollár hovorí, že vláda ho nemôže navrhnúť, lebo podpísala s bankami v roku 2020 memorandum. Ale keď návrh predloží nejaký poslanec, nemá problém. Fakt interesantné. Ako sa však dalo čakať, banky už naznačili, že po opätovnom oživení bankového odvodu nebudú štátu požičiavať.

Zopakovala by sa tak situácia z roka 2020. Vtedajšia vláda Igora Matoviča pristúpila k zrušeniu bankového odvodu nie preto, lebo to hodnotila ako nesprávnu hospodársku politiku Ficovej úderky. Urobila tak preto, lebo potrebovala peniaze na pandémiu a banky prestali nakupovať štátne dlhopisy. Keď k tomu prirátame fakt, že banky sa aj dnes musia pripraviť na zhoršenú návratnosť úverov a ako nóvum drahšie cudzie zdroje, znovuzavedenie bankového odvodu by bola hrubá chyba. Niečo ako pokus o finančnú národnú samovraždu s otvoreným koncom…

Tak ako existujú dôvodné podozrenia, že sa niektoré veľavážené parlamentné persóny pod rúškom ochrany spravodlivosti a práva na obhajobu hotujú napomáhať zločincom, existujú aj dôvodné podozrenia, že sa energetická kríza a na ňu napojená stále mierna inflácia začínajú zneužívať na volebnú agitáciu a osobný prospech.

Tajfún, čo nás tlačí mimo demokracie

Pritom dnes je zmysel pre mieru vládnych zásahov do ekonomiky a adresnosti pomoci zásadný. Nemalo by to byť tak, že niekoho drakonicky zdaníme a „vlekárom“ zase dane znížime. A keď z toho príliš vylieza Kollár, tak znížime na zimnú sezónu DPH aj reštauráciám.

A nemalo by to byť tak, že politická trieda izoluje ľud od reálnych ekonomických procesov, vytvorí mu falošnú predstavu o svete a potlačí v ňom schopnosť adaptovať sa na nové podmienky. A nemalo by to byť ani tak, že sa na spoločnosť valí tajfún zákonov a noriem v skrátenom legislatívnom konaní a bez pripomienok, čo je stav už mimo demokracie.

Ono by to vlastne malo byť presne naopak. Do energetiky by malo prúdiť čo najviac peňazí, pretože treba investovať do modernizácie, vývoja a výskumu, do tradičných i alternatívnych zdrojov. Taktiež do energetickej efektívnosti. Veď domácnosti a firmy na Slovensku potrebujú mať spoľahlivé dodávky energií, aby prežili nielen túto zimu, ale aj tie ďalšie. A aby prežili aj túto vládu.

Tá, ako vidíme, už preberá koncept ficovsky protekcionistickej, vnútorne nesúrodej a fiškálne nezodpovednej hospodárskej politiky. V tomto prístupe na reformy nezostáva vôľa. Lenže vďaka nej (a bohorovnému tunelovaniu verejného majetku) Slovensko začalo zaostávať v dobiehaní vyspelých krajín EÚ i Českej republiky.

Inými slovami, ak táto tragikomická koalícia prekročí rozumné hranice svojej chuti vykompenzovať všetkým všetko, založí podmienky na ďalšiu krízu. Preto, lebo si dnes konzumujeme budúce investície a budúce dane zaťažujeme splátkami horibilných dlhov. Účet za umelé zníženie cien energií predstavuje podľa vládnych zdrojov vyše 6 mld. eur, čo je, mimochodom, jedna slovenská jadrová elektráreň a možno aj dve.

Ale kto si kedy pod Tatrami videl ďalej od nosa?