Ušľachtilý strážca pamäti a slobody

Keď sa večer 1. decembra v trnavskom Divadle Jána Palárika zjavila na scéne veľká fotografia Antona Srholca, podľa ktorého je Cena slobody pomenovaná, ešte pred príchodom laureátov sa mi v duchu spustil prúd spomienok.

Keď tento vľúdny a prajný človek po novembrovom zvonení povystúpil zo svojho okruhu, pôsobil na širšiu verejnosť ako zjavenie z iného sveta. V televíznych debatách hovoril iným jazykom ako ostatní, jeho slová o slobode a láske vyčarovali nad obrazovkou auru.

Keď Mečiarova garda chcela po voľbách v roku 1994 ukradnúť štát, na mítingu k výročiu Novembra apeloval: „Kde ste, veriaci?! Ako je možné, že volíte skorumpovaných ľudí?!“ V nasledujúcich rokoch rozosielal svoje veľkonočné i vianočné epištoly o tom, aby sme nestratili nádej a dar tešiť sa, pretože „my sme tí, čo sme raz uzreli svetlo a kráčame za ním aj v tmách“.

Čítal som jeho úvahy o tom, že zatiaľ čo rola oficiálnej cirkvi sa čoraz viac zmenšuje, „úloha veriacich ľudí rastie a tento hlad po duchovne bude čoraz väčší, preto sa aj evanjelium bude prekladať do úplne novej doby, a nech ide vývoj akýmikoľvek cestami, vždy tu ostane človek, ktorý bude potrebovať mystiku, ticho, hĺbku“.

Delil sa s nami o svoje skúsenosti s ľuďmi bez domova, keď sa niekedy až hanbil, koľko je v nich dobroty, no inokedy tam videl „toľko potlačeného zla, že dá roboty nejako ho vytesať, aby sa mi peklo nezakorenilo v dome“.

S úzkosťou som preletel jeho odkaz z nemocničného lôžka spoluväzňom z lágrov, kde strávil desať rokov: „Dostal som povolávací rozkaz a odklad mi dali len na naliehavé prosby vašich spomienok, modlitieb a želaní. Žijem už len nesený tou zvláštnou silou, ktorá robí zázraky.“

No aj v takomto stave prišiel v novembri 2015 pred Bránu slobody pod Devínom vysloviť vďaku za život, za to, že ho pri pokuse prekročiť hranicu vojaci nezastrelili. Neostal však iba pri železnej opone, preniesol sa ďalej, prihovoril sa Európe, aby sa nevzdala svojho sna byť Európou hodnôt, i Slovensku, aby nepodľahlo vetrom fúkajúcim z Moskvy. Potom si posunul väzenskú čiapku a zvolal: „My sme Európa!“

O pár týždňov sa s ním lúčili stovky ľudí, na pohrebe sa zvítali starí známi z Blumentálu, z omší na Pohode. Stretli sa jeho druhovia z väzení, čo udržiavali duchovnú cestu v trýzni, samote a modlitbách, objali sa ich dcéry a synovia. Prichádzali mladí z neformálnych krúžkov, nositelia novej podoby viery. Nechýbali tí, na ktorých položil svoju ruku pri krste, mnohí tam boli so svojimi rodičmi, krstil aj nášho vnuka i pravnučku. Prišli aj jeho sekulárni priatelia, lebo aj tých, ako vravel, Boh požehnáva.

Medzi tohoročnými laureátmi Ceny slobody Antona Srholca boli Ladislav Snopko, nezabudnuteľná tvár Verejnosti proti násiliu, či dnes už nebohý intelektuál Károly Tóth, kľúčová osobnosť pri zakladaní novembrovej Maďarskej nezávislej iniciatívy. A politológ Grigorij Mesežnikov, vyše tri desaťročia prítomný vo verejnej rozprave o demokratickej transformácii, častý terč nenávistných útokov za svoj pôvod i za svoje kritické komentáre. Keď sa priznal, že to je po prvý raz v živote, čo dostal nejakú cenu, publikum reagovalo potleskom.

Trnavská župa Srholcovou Cenou slobody prekračuje obzor kraja. Cestou domov mi zneli v ušiach slová župana Jozefa Viskupiča o tom, že je „vyjadrením záväzku k hlbšej reflexii o našej prítomnosti a o tom, aký svet zanechávame budúcim generáciám“. Nemal som pocit, že by to bola fráza.