Denník N

Dva roky bojuje s leukémiou: Jedným z najhorších momentov bolo povedať blízkym, že som chorý

Martin Böhmer bojuje s leukémiou viac ako dva roky. Foto - archív M. B.
Martin Böhmer bojuje s leukémiou viac ako dva roky. Foto – archív M. B.

Keď mu prvýkrát oznámili, že má leukémiu, bral to ako „zakopnutie“, cez ktoré sa dostane. Keď mu však po agresívnych chemoterapiách a niekoľkých dobrých výsledkoch druhýkrát povedali, že leukémia sa vrátila, padol na dno.

„Vtedy som asi mal brať antidepresíva,“ hovorí, teraz už s úsmevom, Martin Böhmer (41), ktorý s leukémiou bojuje od novembra 2020.

Je osem mesiacov po transplantácii kostnej drene a je sám prekvapený, čo všetko telo aj myseľ dokážu zvládnuť. Pomohlo mu k tomu odhodlanie, že to nechce „zabaliť ako 39-ročný“, a priateľka, s ktorou sa dal dokopy počas liečby. „Je odvážna, že do toho išla, a nesmierne si ju za to vážim. Keď sa na to pozriem spätne, tak to bola práve ona, ktorá mi do žíl nalievala život a optimizmus. Priateľka a moja mama.“

S Martinom Böhmerom sa okrem iného rozprávame aj o:

  • signáloch a symptómoch, ktoré ho prinútili vyhľadať lekára,
  • fázach liečby leukémie,
  • psychickej stránke liečby,
  • tom, ako sa cítil on a ako vnímal pocity svojich najbližších,
  • vplyvoch chemoterapie, ožarovania a transplantácie kostnej drene,
  • každodennom živote s leukémiou.

V rozhovore si tykáme, pretože sme s Martinom rodina.

Počas liečby si si písal denník, ktorý si zverejnil na svojej stránke. Prečítala som si ho a musím povedať, že som miestami plakala a miestami som sa smiala, najmä keď si opisoval zážitky so spolubývajúcimi v nemocnici. Liečiš sa už viac ako dva roky. Aké tie dva roky pre teba boli?

Tieto dva roky mi dosť vzali, ale tiež mi dosť dali. Vzali mi dva roky dovoleniek, aktivít, večierkov, stretnutí s kamarátmi a všetkého možného, ale myslím si, že mi dali väčší nadhľad nad životom a prekopali mi životné hodnoty. Mám iný pohľad na to, čo je v živote dôležité.

Slzy v očiach som mal dvakrát: keď mi robili bronchoskopiu a liali vodu do pľúc, a keď mi oznámili, že pre mňa našli darcu kostnej drene.

Čo sa s tebou dialo, keď si sa rozhodol ísť k lekárovi? Ako si vedel, že niečo nie je v poriadku?

Začalo sa to únavou, ale ja som ju považoval za jarnú únavu, lebo sa to začalo niekedy v apríli. Väčšinou po Novom roku začínam behať, lebo trénujem na pražský polmaratón, a vtedy som si všimol, že nemám kondíciu a ani tréningom sa to nezlepšovalo. Spätne si uvedomujem, že to boli prvé príznaky, ale vtedy som si myslel, že starnem a musím viac trénovať. Vôbec som to nevnímal tak, že by som mohol mať nejaký väčší problém.

Foto – archív M. B.

Potom niekedy v lete sa objavili z ničoho nič prvé modriny. Keď ich už bolo asi desať, išiel som k obvodnej lekárke. Zobrala mi krv, no pre pandémiu covidu tiež trvalo nejaký čas, kým boli výsledky.

Čo si robil medzitým? Tvoj stav sa zhoršoval?

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Cesta k zdraviu

Rozhovory

Rodina a vzťahy, Zdravie

Teraz najčítanejšie