Denník N

Len lepšie vzdelanie konšpirácie neodstráni. Úlohu hrá aj náboženstvo či úcta k ženám, hovorí vedkyňa, ktorá vyhrala prestížny grant

Foto N - Tomáš Hrivňák
Foto N – Tomáš Hrivňák

Sociálna antropologička Elżbieta Drążkiewicz priniesla na Slovensko po desiatich rokoch štedrý grant Európskej rady výskumu (ERC). V rámci neho bude päť rokov skúmať, ako európske krajiny riešia konflikty medzi konšpirátormi a ľuďmi, ktorí sa konšpiráciám bránia, prečo niektoré štáty považujú konšpirácie za bezpečnostnú hrozbu a iné nad nimi mávnu rukou a akým nepravdivým príbehom veria ľudia v rôznych kútoch Európy.

„Ako väčšine ľudí mi záleží na svete. Niektorí ľudia sú rodení vodcovia a pôjdu preto do politiky, ja som dobrá v rozprávaní sa s ľuďmi a v zisťovaní ich uhlov pohľadu na problémy,“ hovorí vedkyňa, ktorá získala prax v prestížnych európskych inštitúciách a publikovala v Nature.

V rozhovore sa okrem iného dočítate:

  • prečo sme v strednej a vo východnej Európe zhovievavejší voči konšpiráciám,
  • ako ponižovanie žien v Írsku prispelo k poklesu záujmu o HPV vakcínu,
  • prečo sú konšpiráciami ohrozené krajiny, ktoré majú sklony k sebaľútosti,
  • prečo vo vede muži často dostávajú prestížne úlohy a ženy recenzujú či sedia v komisiách,
  • o tom, ako sa dá spojiť kariéra v špičkovej vede s rodinou, a prečo počúva, že svojmu manželovi zničila život.

Vyhrali ste ERC grant v hodnote 1,5 milióna eur, čo je pre slovenskú vedu obrovským úspechom. V Slovenskej akadémii vied pritom pôsobíte len od roku 2020. Ako ste sa tam dostali?

Pochádzam z Varšavy, kde som začala študovať etnológiu. Magisterské štúdium som absolvovala už vo Švédsku, kde som sa začala zaujímať o sociálnu antropológiu. To sa mi extrémne zapáčilo, lebo som mala veľa otázok o tom, prečo sú ľudia, akí sú. S ďalším projektom som sa prihlásila na Cambridge, kde mi ponúkli štipendium, a tam som získala magisterský a doktorandský titul zo sociálnej antropológie.

Po narodení dcéry sme sa s manželom vrátili do Poľska, kde som robila v treťom sektore, no vždy som sa chcela vrátiť na akademickú pôdu. Napísala som projekt, vyhrala som ho a presťahovali sme sa do Írska. Po pár rokoch však prišiel covid a aj vedecky bol pre mňa čas posunúť sa ďalej. O Slovensku som veľa nevedela, ale z konferencií som poznala etnologičku a sociálnu antropologičku Zuzanu Panczovú, ktorá robí veľmi dobrý výskum historických konšpirácií. Tak som si podala žiadosť na voľnú pozíciu a prácu som dostala.

Chceli ste byť bližšie k Poľsku aj vzhľadom na zatváranie hraníc počas pandémie?

Išlo o kombináciu dôvodov, ale blízkosť k Poľsku, kde mám rodinu a priateľov, bola veľkým plusom. Zároveň však chcem robiť vo výskume dôležité a zábavné veci. Preto som zatiaľ šla všade, kde mi to bolo umožnené.

Pracovali ste na konšpiračných teóriách už v Írsku?

Áno, venovala som sa konfliktu okolo HPV vakcín. Írsko je v tomto zaujímavý, no ťažký prípad, pretože spočiatku malo veľmi úspešný program očkovania proti HPV. V určitom momente sa však niečo pokazilo a v spoločnosti došlo k takmer 30-percentnému poklesu záujmu. Stalo sa to veľkou témou a ako matka dvoch dievčat som takisto bola zvedavá na dôvody. Tak som ich začala skúmať.

Konšpiráciám som sa sčasti venovala aj v Poľsku, no mojou hlavnou témou tam bola medzinárodná pomoc. Zaujímal ma prechod krajín ako Poľsko, Slovensko či Česko z pozície prijímateľa zahraničnej pomoci do pozície darcu. To je dnes zaujímavé napríklad v kontexte pomoci napadnutej Ukrajine. Vojna poukázala na mnohé rozdiely medzi európskym Východom a Západom.

Napríklad?

Veľmi špecifická je diskusia o úlohe NATO vo vojne. Koľko vojenskej pomoci by malo Ukrajine poskytnúť a akým spôsobom. Pobaltské štáty a Poľsko viac investujú do presadzovania pomoci, zatiaľ čo niektoré krajiny v západnej Európe sú za zdržanlivosť. Vo východnej Európe totiž máme sociálnu pamäť na agresívnu politiku Ruska. Ľudia na Pobaltí sa obávajú o svoju bezpečnosť a nezávislosť. Takisto treba brať do úvahy, že tieto krajiny boli v diskusiách veľkých impérií často obchádzané. Veľké európske zmluvy sa často robili bez toho, aby zástupcovia východnej Európy sedeli pri stole. Je to zaujímavý moment, keď lídri aj občania hovoria, že už stačilo. Že nie sme len nárazníkovou zónou na ochranu mieru západných krajín.

Na druhej strane sa krajiny ako Nemecko a Francúzsko snažia udržať status quo. Tomu sa dá takisto rozumieť, aj keď s tým nemusím súhlasiť. Pre nich sa vojna odohráva vo väčšej diaľke, podobne ako je napríklad vojna v Sýrii vzdialená ľuďom z východnej Európy.

Tie druhé názory sa často objavujú aj na Slovensku. Kam patríme na mape konšpiračného myslenia?

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Hoaxy a propaganda

Omyly mysle

Rozhovory

Slovensko, Veda

Teraz najčítanejšie