Matej Drlička: Revolúciu v divadle som nechcel. Som len obyčajný človek, ktorý spravil hlúposť
Moje šance na to, že sa znovu stanem riaditeľom SND, sú menšie ako 50 percent, ale aj tak to musím vyskúšať, hovorí bývalý riaditeľ divadla Matej Drlička.
🎧 Novinka: Všetky podcasty Denníka N nájdete teraz iba v aplikácii Dennik N. Jej nová verzia má vylepšené funkcie prehrávania. Stiahnite si ju, vyskúšajte a napíšte nám, čo by ste ešte vylepšili.
Z funkcie ste odišli 1. novembra po tom, čo ste povedali, že politici ešte nanešťastie dýchajú. Ako sa teraz dýcha vám?
Dýcha sa mi slobodne. Prežívam teraz pekné obdobie, rodinne aj pracovne. Samozrejme, že je to obdobie poznačené odchodom a zároveň nejakou snahou o znovu obhájenie si pozície, ale toto obdobie, napriek tomu, že sú chrípky aj u nás v rodine, vnímam veľmi pozitívne.
Ako ste si vyjadrenie o politikoch v Budapešti sám pred sebou vysvetlili?
Ľudia, ktorí ma poznajú, vedia, že mám humor, ktorý je často za čiarou. Nie vždy úplne ukontrolujem úroveň vtipu. Viem, že to nie je dobrý argument a už vôbec nie výhovorka, ale ja som nevedel, že sa to stretnutie vysiela. Bola to konferencia, kde sedeli kolegovia, riaditelia, marketingoví riaditelia z iných divadiel, s niektorými z nich mám veľmi priateľské vzťahy. Keď som prišiel do miestnosti, tak sme sa vyobjímali, téma bola politika a kultúra. Boli tam dva nosné stĺpy a za nimi boli dve kamery, ktoré som nevidel, a myslel som si, že to bude priateľská debata, kde budem veľmi otvorený. Rozbehlo sa to, zdalo sa mi, že kolegovia sú málo razantní, že nehovoria úplne tak, ako to je. Ja som si povedal, že budem otvorený, a pomenoval som to, čo som prežíval v divadle, a stojím si za tým, čo som povedal. V jednej chvíli nastalo rétorické zakopnutie. Po slovensky by som povedal, že operní speváci, ktorí rozpútali celé peklo, ktorých sme si dovolili dať mimo trvalého pracovného vzťahu, išli za každým politikom na Slovensku, ktorý má nohy. Ako som to rozprával, keďže ja si nikdy nepripravujem veci, tak som si povedal, že každý, kto má nohy, sa v angličtine nehovorí, tak som povedal – každý, kto dýcha. A potom ten diablik na mojom pleci, ktorý mi vždy našepká nejaký hlúpy vtip, mi pošepkal, aby som povedal, že mnohí z nich ešte stále dýchajú.
Na Slovensku by ste povedali, že nanešťastie každý z nich má ešte nohy?
Nepovedal by som nič. Povedal by som, že boli za každým, kto má nohy a tam by to skončilo. Ale dobre, nevyhováram sa, bol to nemiestny vtip. Keď som to povedal, vôbec mi to tak neprišlo. Keď som zišiel z pódia, boli za mnou kolegovia, že super príhovor, malo to odvahu. Išli sme sa potom všetci navečerať.
Na videu vidno, že niektorí sa zasmiali, keď ste to povedali.
Áno. Dokonca tam boli kolegyne, ktorým niekedy prekáža, keď poviem nevhodný vtip. Čiže nikomu to tak neprišlo a až večer, keď som si dal mobil do nabíjačky, začali mi chodiť hrôzostrašné esemesky o tom, že celá vláda a parlamentný výbor majú vystrihnutý úsek, kde som povedal, že, bohužiaľ, ešte dýchajú. Ja som si to spätne vypočul a vyhodnotil, že som nemal takú vec povedať. Hneď v ten večer som pochopil, že to bola fatálna chyba. Na druhý deň som išiel pani ministerke
