Denník N

Ponurý, ale pokojný a melancholický. Taký je svet na maľbách Lucie Tallovej

Maliarka Lucia Tallová v redakcii Denníka N. Foto N Vladimír Šimíček
Maliarka Lucia Tallová v redakcii Denníka N. Foto N Vladimír Šimíček

V jej maľbách nič nebliká, nešokuje, ani nič nerozčuľuje. Dielami Lucie Tallovej sme nahradili všetky fotografie v stredajších novinách.

Na stolíku má príbeh Medy Mládkovej, Ballovu Lásku, Vigriniu Woolfovú a malú knižku básní, čo jej tu nechal vydavateľ Peter Milčák. „Ale naozaj nemôžem povedať, že by som sa vyznala v súčasnej poézii, to by bolo veľké klamstvo. Zastala som ešte niekde pri bítnikoch na strednej škole,“ hovorí Lucia Tallová.

V jej novom ateliéri to zatiaľ vyzerá ako v obývačke, kde prijíma návštevy, a nie ako miesto, kde pracuje na dvojmetrových plátnach, ale to všetko je len otázka času. Tento rok bol mimoriadne náročný. Začal sa na áčkovom veľtrhu umenia v Hongkongu, kde mala Lucia Tallová samostatnú prehliadku svojej tvorby, a končí sa práve teraz jej sólovou výstavou v galérii Nevan Contempo v Prahe.

Medzitým bola aj na veľtrhoch v Paríži, Londýne, vo Vilniuse či v Bologni, vystavovala v Nitre aj v Bratislave a v tomto čase si už posúva čas na hodinkách niekde v Kalifornii. V jej ateliéri, no najmä na jej maľbách, akvareloch a kolážach má však čas celkom iný režim. Nepodlieha štandardným časovým pásmam ani ročným obdobiam, ani farbe, ani figúram. Iba citom.

„Hongkong, Bratislava alebo Kalifornia – nech sú akokoľvek odlišné, aj tak mi napokon z nich na plátne vyjde veľmi podobná emócia, ktorú mám v sebe, nech som kdekoľvek. Takáto som. Nemám veľmi rada zmeny. Mám rada svoj priestor, svoj čas, svoj rytmus. Maľujem pomaly a moje obrazy sú statické. Sú to krajiny, ale to neznamená, že v nich nie sú príbehy o ľuďoch. Vyhovuje mi, že kontinuálne rozvíjam a opakujem konkrétne motívy a symboly. Potrebujem, aby čosi v mojej tvorbe bolo zákonité a nemenné, aj keď sa všetko okolo mení. Vytvára to akýsi môj samostatný vesmír, do ktorého sa vždy viem vrátiť,“ hovorí Lucia Tallová.

Lucia Tallová, Zimný prístav, 190 x 220 cm, akryl na plátne, 2013.
Lucia Tallová, Zimný prístav, 190 x 220 cm, akryl na plátne, 2013.

Lucia Tallová, Zimný prístav II. 190 x 220 cm, akryl na plátne, 2014
Lucia Tallová, Zimný prístav II. 190 x 220 cm, akryl na plátne, 2014

Lucia Tallová, Hong Kong, 170 x 150 cm, akryl na plátne, 2015, 02.
Lucia Tallová, Hong Kong, 170 x 150 cm, akryl na plátne, 2015, 02.

Lucia Tallová, Panel Story, 150 x 170 cm, akryl na plátne, 2012
Lucia Tallová, Panel Story, 150 x 170 cm, akryl na plátne, 2012

Ak more, tak Severné

Na našej scéne sa zapísala ako tá, čo pri maľovaní používa čipky, háčkované dečky a rôzne vzorované materiály, ktoré prenáša na plátna. Maľuje výlučne krajiny – mestské alebo prírodné, skutočné alebo fiktívne. Nikdy neurobila figurálny obraz a takmer výhradne sa pohybuje v odtieňoch čiernej farby. Robí veľké plátna, ale v poslednom období sa venuje najmä menším akvarelom a kolážam. Niektorí kritici jej vyčítajú prílišnú dekoratívnosť, všetky tie ruže a perly a čipky a slzy, ale ona vraví, že už sa s tým naučila žiť.

„Mám totiž pocit, že na to nemám úplne dosah. Nerada mením témy, na ktorých pracujem. Stále sa mi tam objavujú kvapky, rozliata čierna farba a podobné prvky, ale táto cyklickosť je mi prirodzená. Každý maliar si časom vytvorí svoju manieru, ktorá ho môže zablokovať, a možno sa to deje aj mne, nedokážem to však teraz posúdiť s dostatočným odstupom. Neviem si však predstaviť, že by som teraz urobila niečo úplne iné, len preto, aby som niekomu niečo dokazovala. Nebolo by to úprimné a pravdepodobne by to ani nemohlo fungovať,“ hovorí Lucia.

A predsa – jej najnovšia séria s názvom More je trochu iná. Žiadne pohľadnicové obrázky z dovolenky to nie sú, hoci pohľadnice a fotografie v nich majú svoje miesto. Akurát, že nie súčasné, ale staré desiatky rokov. Lucia ich vyhľadáva v starožitníctvach a antikvariátoch. „Najprv to boli najmä svadobné fotografie, ktorých mi bolo tak trochu ľúto. Nevedno, prečo sa ocitli na trhu a nevesty na nich sa vôbec neusmievali,“ hovorí Lucia.

Začala s nimi pracovať a vznikla tak séria Paper Stories. Keď sa však vlani zastavila v kalifornskom antikvariáte, očarili ju staré fotografie a pohľadnice oceánu. „V tom momente mi bolo jasné, že ich musím zobrať a niečo s nimi urobiť. Ale nepoužila som ešte všetky, niektoré sú také krásne, že ich radšej ani neberiem do ateliéru a nechám si ich v zbierke,“ hovorí Lucia.

Ona vraj nie je ten typicky letný typ, čo musí stráviť minimálne týždeň na Jadrane v plavkách. Nezískali si ju ani tie najznámejšie kalifornské pláže. „Moje more je skôr Severné. Nekúpeš sa tam. Je to ten pocit, keď len stojíš a dívaš sa na nekonečný horizont. Sleduješ fiktívnu linku krajiny, ktorá vlastne neexistuje. Tak more vidím ja,“ hovorí.

K sérii jemných koláží vytvorila aj akvarely, tiež veľmi minimalistické abstraktné krajiny – hladiny mora a splývajúcej oblohy. Jeden z nich sa ocitol aj na obale nového albumu skupiny Ospalý pohyb.

Podobné spolupráce neprichádzajú často a Lucia Tallová ich ani nevyhľadáva. „Keď pracujem, nie som zvyknutá napĺňať niečie konkrétne očakávania, musíme si spolu rozumieť. Tu to však išlo veľmi dobre,“ hovorí. Tie štyri pesničky jej vraj v ateliéri hrali od rána do večera. Okrem toho pracovala aj na ilustráciách pre básnickú zbierku Dereka Rebra a práve dokončila zopár prác na výstavu šperkárky Mariany Berecovej, ktorá oslovila umelcov rôznych žánrov. „Nie je dobré, ak človek neustále rozmýšľa iba nad svojou tvorbou a nevidí, čo sa deje okolo.“ hovorí Lucia.

Lucia Tallová, zo série More, 24x33 cm, tuš na papieri, 2015.
Lucia Tallová, zo série More, 24×33 cm, tuš na papieri, 2015.

Lucia Tallová, More, 70 x 100 cm, tuš na papieri, 2015
Lucia Tallová, More, 70 x 100 cm, tuš na papieri, 2015

Lucia Tallová, zo série More, 30 x 40 cm, akvarel, 2015
Lucia Tallová, zo série More, 30 x 40 cm, akvarel, 2015

Lucia Tallová, zo série More, 30 x 40 cm, akvarely, 2015
Lucia Tallová, zo série More, 30 x 40 cm, akvarely, 2015

Z druhej strany

Ona má asi ako jedna z mála možnosť sledovať to všetko aj z druhej strany. Svet umenia zo strany sveta trhu s umením. Jej partner Tomáš Umrian je galerista, vedie úspešnú súkromnú galériu Soda. A spolu chodia na medzinárodné veľtrhy umenia, kde prezentujú autorov, ktorých galéria zastupuje.

„Je to náročné. Je za tým veľa práce, veľa času a veľa peňazí. Tu by sa však nikdy nestalo, že sa nejaký svetový kurátor, kritik alebo galerista len tak zastaví v malej bratislavskej galérii, aby si pozrel, čo tu máme,“ hovorí Lucia.

Na každý veľtrh berú aj jej diela – priestoru však nie je veľa, tak je ich vždy iba zopár. „Doma ma už poznajú, vedia, čo som urobila, ako maľujem. Tam musí zberateľa presvedčiť jedno-dve diela. Ak sa to stane, je to veľmi povzbudzujúce. Ale nejde len o to, že ktosi si niečo kúpi, ale prichádzajú aj ponuky na vystavovanie a ďalšie spolupráce, čo je veľmi dôležité pre autorov aj galériu.“

Je vraj nesmierne fascinujúce sledovať tých najlepších galeristov a zberateľov, ktorí idú vždy iba za tými najlepšími dielami. Akoby naozaj mali niektorí ľudia „čuch“ na to, čo je dobré. Je vraj skvelé sledovať, že ešte stále sú galeristi, ktorí sa neboja riskovať a túžia objavovať nové budúce hviezdy. A v neposlednom rade je vraj výnimočný pocit, ak váš obraz visí na veľtrhu, kde visia diela svetovej špičky a kde sa prechádzajú kritici či zberatelia, ktorí sú u nás štátnicovými otázkami.

To všetko je úžasné, ale ako inak, má to aj druhú stranu. „Je to zvláštny svet. Nijakému umelcovi neodporúčam tráviť tam takto veľa času a vidieť to zblízka. Do istej miery mi tam vždy trochu padajú ilúzie o umení. Nemôžem si myslieť, že som jediná na svete. Po piatom veľtrhu sa vám tie stovky výnimočných diel začínajú podobať jedno na druhé a napokon je aj tak všetko iba biznis. Môžem doma do svojich obrazov vkladať všetky svoje intímne pocity a emócie, ale nijako neovplyvním, či si môj obraz pani v kostýme Chanel s perlami na krku náhodou nevybrala iba preto, lebo sa jej hodí k záclonám. Vždy je mi z toho trochu smutno, ale viem, že je to realita toho ‚veľkého sveta umenia‘,“ hovorí Lucia.

Prvé dni po návrate z veľtrhu umenia vraj v ateliéri iba umýva štetce, počúva hudbu a pripravuje materiál. Tie tisíce ľudí a rozhovorov a napätia musí nechať vonku. Aj preto jej pomáha, že to podstatné v jej obrazoch ostáva nemenné, cyklické, charakteristické pre jej vnútorné nastavenie. Keď sa upokojí, všetko je zasa presne tak, ako má byť, a ona môže pokračovať tam, kde skončila.

Vďačí za to však ešte jednej veci – kníhkupectvu Ex Libris, kde ešte stále pracuje a kde ju môžete občas stretnúť predávať knihy. „Drží ma to pri zemi. Po dňoch strávených osamote v ateliéri je veľmi príjemné prísť do kníhkupectva, kde objavujem nové knihy a stretávam milých ľudí. To je pre mňa veľmi dôležité.“

Lucia Tallová, Paper Stories, 40 x 50 cm, maľba na fotografii, 2012
Lucia Tallová, Paper Stories, 40 x 50 cm, maľba na fotografii, 2012

Lucia Tallová, Baletky, Zo serie Schwarzer Regen, 25 x 35 cm, UV print on plexi, lightbox, 2012
Lucia Tallová, Baletky, Zo serie Schwarzer Regen, 25 x 35 cm, UV print on plexi, lightbox, 2012

Lucia Tallova, zo série Schwarzer Regen, 52 x 38 cm, sieťotlač a akvarel na papieri, 2012
Lucia Tallova, zo série Schwarzer Regen, 52 x 38 cm, sieťotlač a akvarel na papieri, 2012

Lucia Tallová (30) absolvovala štúdium v ateliéri prof. Ivana Csudaia na VŠVU v Bratislave. Má za sebou viacero domácich a zahraničných výstava. Získala ocenenie Strabak Artaward International - Award of Recognition a je víťazkou súťaže Maľba 2013. Foto N Vladimír Šimíček
Lucia Tallová (30) absolvovala štúdium v ateliéri prof. Ivana Csudaia na VŠVU v Bratislave. Má za sebou viacero domácich a zahraničných výstava. Získala ocenenie Strabak Artaward International – Award of Recognition a je víťazkou súťaže Maľba 2013. Foto N Vladimír Šimíček

Nezávislosť médií na Slovensku nebola od roku 1989 nikdy vo väčšom ohrození, ako je teraz. Ak nás chcete podporiť nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom. Vopred ďakujeme🤞

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Umelecké noviny

Kultúra

Teraz najčítanejšie